Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých, lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj Zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? A keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. Vôľa môjho Otca je, aby každý kto vidí Syna a verí v neho mal večný život a jeho vzkriesi v posledný deň.“

Od 1. do 8. novembra prežívame v Cirkvi týždeň modlitieb za zosnulých, oktávu za zosnulých, či ľudovo povedané dušičkovú oktávu. Možno si kladieme otázku, prečo sa máme modliť za zomrelých? Aký to má zmysel? Skôr než odpoviem na túto otázku, je potrebné vrátiť sa na začiatok dejín spásy. Boh, ktorý je Láska, stvoril človeka na svoj obraz a podobu ako muža a ženu. Človek bol stvorený ako duchovno-hmotná bytosť. Na začiatku mal nesmrteľné telo aj dušu. Ľudské telo je hmotné, duša je nemateriálna. Boh umiestnil prvých ľudí do rajskej záhrady a dal im len jediné prikázanie. Človek podľahol pokušeniu diabla a spáchal hriech. Následkom hriechu musel opustiť raj, stratil telesnú nesmrteľnosť, stratil Božiu milosť. Vo svete sa stále viac množili hriechy a do sveta vstúpila smrť, utrpenie, choroby, zlé medziľudské vzťahy, vojny, násilie a iné druhy zla. Boh sa vo svojej láske a milosrdenstve zľutoval nad hriešnym ľudstvom a prisľúbil príchod Mesiáša, Záchrancu. Vyvolil si Izraelský národ, ktorý pripravoval predobrazmi a proroctvami na príchod Vykupiteľa. Viackrát uzavrel s vyvoleným národom zmluvu, ktorá však zo strany ľudí bola vždy porušená.

V plnosti času poslal Boh svojho Syna narodeného z Panny Márie, aby vyslobodil ľudské pokolenie z hriechov. Skrze Ježiša Krista, jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, uzavrel Boh Otec novú definitívnu a večnú zmluvu s ľudstvom, ktorá už nikdy nebude porušená. Kristus svojou obeťou na kríži zničil naše hriechy a svojím zmŕtvychvstaním otvoril nám bránu neba. Tým Boh pozval všetkých ľudí ku spáse. Spasení sme milosťou skrze vieru a to nie je z nás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Spása je nezaslúžený Boží dar, prameniaci z Kristovho veľkonočného tajomstva. Spásu si nemôžeme vyrobiť, ani zapríčiniť, ani zaslúžiť. Pre spásu sa človek môže len otvoriť a
prijať ju alebo sa môže pred ňou uzavrieť a odmietnuť ju, lebo má slobodnú vôľu. Spása nie je pasívny, statický dar. Naopak, je to dar, ktorý je aktívny a dynamický a vyžaduje si zo strany človeka, aby ho rozvíjal a spolupracoval s ním.

Apoštol Pavol nás vyzýva: s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Prijať spásu znamená prijať život v plnosti, prijať večný život, ktorý sa začína už tu na zemi. Vieme, že človek následkom hriechu musí zomrieť a vrátiť sa do prachu zeme, z ktorej bol vzatý. „Ale tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ (Rímsky misál, prvá prefácia zosnulých)

Smrť znamená koniec pozemského putovania, ale nie koniec ľudskej existencie. Preto cirkev proti logike sveta nazýva smrť kresťana dňom narodenia pre nebo. Cirkev učí, že smrť veriaceho je jeho osobnou Veľkou nocou, čiže prechodom z tohto sveta k Otcovi. Preto pri pohrebnom obrade v kostole sa zapáli veľkonočná svieca – Paškál – pri rakve zosnulého. Vo chvíli telesnej smrti sa oddeľuje duša od tela. Ľudská duša, ktorá je nesmrteľná, predstupuje pred Ježiša Krista a nastáva tzv. osobitný súd. Kristus ako sudca hodnotí pozemský život zomrelého človeka, ako žil alebo nežil podľa Božích prikázaní a Evanjelia, ale najmä ako uskutočňoval najväčšie prikázanie: milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samého. Kristus je určite spravodlivý sudca, ale pri súde uplatňuje viac milosrdenstvo než spravodlivosť. Po tomto súde duša odchádza buď do neba, alebo do očistca, vtedy je spasená, ale môže odísť aj do pekla, vtedy zatratená. Toto zamyslenie nemá a nechce byť o pekle, ale nemožno sa úplne vyhnúť ani tejto téme. Bude to znieť veľmi paradoxne, ale peklo je dôsledkom nekonečnej Božej lásky anjelom i k ľuďom. Boh vo svojej nekonečnej láske obdaroval anjelov i ľudí takou dokonalou slobodou, že im dal možnosť vybrať si večný život aj bez neho. Boh nechce peklo, ani nikoho nechce zatratiť. Naopak, chce, aby všetci ľudia boli spasení a mali účasť na večnej blaženosti v nebi. Boh pre našu spásu urobil všetko, ale prijať ju musíme vedome a slobodne. Boh spásu nikomu nevnucuje nasilu. Boh chcel, aby v nebi boli nielen naše oslávené duše, ale aj naše oslávené tela. Lebo Kristus nevykúpil len naše duše, ale aj telá. Vykúpil celého človeka a celý človek je telo aj duša. Na konci sveta pri druhom Kristovom príchode nastane takzvané všeobecné vzkriesenie zosnulých, teda všetci dostaneme oslávené telo, aké má Ježiš Kristus a Panna Mária. Niektoré duše po osobitnom súde odchádzajú do očistca. V minulosti bol pohľad na očistec negativistický a jednostranný. Očistec sa opisoval len ako miesto či stav hrozného utrpenia, bolestí očistcových plameňov, až mal z toho človek pocit, že očistec = malé peklo. Ale očistec je predovšetkým darom milosrdného Boha ľudstvu zranenému hriechmi. Je dôkazom obrovskej Božej túžby, aby človek mohol žiť s ním večne. Keďže nie každý človek odchádza z tohto sveta pripravený na život s Bohom, lebo sa nenaučil na zemi dokonalej láske, preto Boh mu dáva druhú šancu naučiť sa dokonalej láske aj po smrti v budúcom veku. V očistci sa duša učí nielen milovať, ale zároveň sa zbavuje všetkého, čo jej prekáža v tejto láske. Očistec je stavom očisťovania sa od všedných hriechov a následkov hriechov. Očistec je prípravou duše na nebeskú blaženosť. Je akousi predsieňou neba. Z očistca vedie len jediná cesta: do neba.

Toto očisťovanie duše je plné radostnej nádeje, lebo duša vie, že je už istá pre nebol, ale zároveň je to stav bolestného očisťovania, lebo duša je celá zapálená láskou k Bohu a túži s ním byť v jeho kráľovstve, ale nejaký čas musí byť od neho ešte oddelená a to jej spôsobuje nesmiernu bolesť. Preto namiesto lamentovanie nad očistcom by sme mali ďakovať Bohu, že vymyslel očistec, aby nám uľahčil cestu do neba. Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že cirkev ktorá je jedná svätá, katolícka, apoštolská, sa nachádza v troch stavoch putovania:
1. Putujúca cirkev, to sú všetci pokrstení žijúci na zemi.
2. Trpiaca cirkev, to sú duše trpiace v očistci.
3. Oslávená alebo Víťazná cirkev, to je spoločenstvo anjelov a svätých v nebi.
Nie sú to tri Cirkvi, je to len jedna jediná Cirkev, jedna Božia rodina, jedno mystické Kristovo telo, jeden Boží ľud, jedno duchovné stádo, ktoré vedie Kristus, dobrý Pastier. Jeden Vinič, na ktorom sú všetky ratolesti, putujúce na zemi, trpiace v očistci a oslávené v nebi. Je to jeden Boží dom zložený zo živých kameňov, postavený na hlavnom uholnom kameni, ktorým je Kristus.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi ďalej učí, že medzi putujúcou, trpiacou a oslávenou Cirkvou prebieha tzv. výmena dobier. Anjeli a svätí svojím orodovaním získavajú milosti a dary pre členov putujúce i trpiacej Cirkvi. Členovia putujúcej Cirkvi môžu pomáhať môžu pomáhať trpiacej Cirkvi v očistci svojimi modlitbami a odpustkami. Modlitbami a odpustkami môžu nielen skrátiť utrpenie v očistci, ale môžu ich odtiaľ aj úplne vyslobodiť. Tieto duše keď prídu do neba, iste sa nezabudnú odmeniť svojím dobrodincom na zemi. Keďže Cirkev je Božia rodina, sú všetci členovia putujúcej, trpiacej i oslávenej Cirkvi navzájom bratmi a sestrami, lebo majú spoločného Nebeského Otca, spoločného Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, spoločného Ducha Svätého a nebeskú matku Pannu Máriu. Toto duchovné príbuzenstvo, ktoré Kristus postavil nad pokrvné príbuzenstvo, je omnoho viac ako len pokrvné príbuzenstvo. A to je dôvod, prečo je potrebné sa modliť za zosnulých a získavať pre nich odpustky. Modlitba príhovoru za živých i zomrelých patrí medzi skutky duchovného milosrdenstva; zároveň je prejavom lásky k blížnemu.

Na záver by som chcel toto zamyslenie zakončiť modlitbou za všetkých zosnulých. Zdravas, Mária milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Br. Milan Haluš CSsR