V súvislosti s obnovenou tradíciou farských misií v Litve vyšiel v rámci misijného mesiaca október článok na najčítanejšom litovskom katolíckom internetovom portáli www.bernardinai.lt. Druhou, pre Litvu významnou okolnosťou, je storočnica vstupu diecézneho kňaza Jonasa Bružikasa do jezuitského noviciátu. P. Bružikas SJ je považovaný za misionársku legendu Litvy.

Je určite dielom Prozreteľnosti, že jezuiti a redemptoristi vo svojej službe často kráčajú bok po boku. Pri narodení sv. Alfonza to bol práve jezuitský kňaz, ktorý prorokoval, že tento chlapec bude veľmi významný v Božom pláne. Sv. Alfonz veľmi často podporoval a obhajoval jezuitov. Hlavne v čase, keď sa nad jezuitskou rehoľou začalo zmrákať a hrozilo ich zrušenie. Neraz písal pápežovi, aby chránil túto rehoľu, ktorá je veľkým nástrojom v Božích rukách. Je dojímavé, že jezuitský generálny predstavený po tom, čo bol sv. Alfonz vyhlásený za učiteľa Cirkvi, na schodoch hlavného jezuitského chrámu v Ríme slávnostne ukazoval v zodvihnutých rukách dekrét o tomto vyhlásení. V Taliansku a Neapolskom kráľovstve redemptoristov často považovali za „jezuitov v prestrojení“. V Írsku a Anglicku redemptoristov zvykli nazývať „jezuiti v čižmách” alebo „jezuiti pre obyčajného človeka”.

V článku sa autorka Irena Petraitienė snaží poukázať na podobnosti medzi misiami, ktoré redemptoristi vykonávajú v Litve dnes a ktoré pred takmer sto rokmi vykonával najznámejší jezuitský litovský ľudový misionár P. Jonas Bružikas. Z dlhšieho textu ponúkame vybrané časti, ktoré môžu byť pre slovenského čitateľa nové a zaujímavé. Keďže účinkovanie slovenských a českých redemptoristov je na redemptoristickej internetovej stránke www.redemptoristi.sk a v článkoch časopisu Slovo medzi nami dostatočne pokryté, nechávame na čitateľovi, aby sám porovnal pôsobenie dnešných slovenských a českých redemptoristov so spôsobom, akým sa farské misie konali kedysi v Litve.

Pred približne 100 rokmi začal v Litve vykonávať rôzne misijné práce (rôzne obnovy, novény a farské misie) jezuita P. Jonas Bružikas (1897 – 1973), prvý zahraničný misionár nezávislej Litvy, ktorý pôsobil na troch kontinentoch (predovšetkým v USA v Severnej Amerike, v Brazílii v Južnej Amerike a v Litve v Európe). Bol jedným z prvých jezuitov litovskej provincie. Mnohí, ktorí mali možnosť poznať otca Jonasa Bružikasa, ústne i písomne zaznamenali dojmy zo stretnutí, čo sa im vryli do pamäti na celý život. Zo zápiskov možno vyčítať, že tento páter svojimi ohnivými kázňami dokázal rozprúdiť krv v žilách poslucháčov. Pri pohľade na misijnú prácu slovenských redemptoristov v Litve vidíme podobnosť v štýle ich práce s pôsobením jezuitu P. Bružikasa.

Kňazský seminár v Seinai, z ktorého vzišlo množstvo litovských kňazov, sa vzhľadom na historické okolnosti presťahoval do kaštieľa Gižiai. Na jeseň roku 1921 prijal prvého zástupcu Svätého Otca, pátra Antonina Zecchiniho SJ. Seminarista J. Bružikas, ktorý vzácneho hosťa privítal príhovorom v latinčine, veľmi spozornel, keď vizitátor vyzýval seminaristov, aby vstúpili do Spoločnosti Ježišovej a išli spolu s ním do Ríma. No rektor seminára, kan. Vincentas Vizgirda, schladil pôvodné Bružikasovo nadšenie a poradil mu, aby sa lepšie zoznámil so slávnym kazateľom, prvým litovským kapucínom, P. Kazimierasom Kudirkom, ktorý v tom čase býval u mariánov. Po návšteve u P. Kudirku v Marijampolė P. Bružikas nadobudol presvedčenie, že kázanie a vedenie misijných prác vo farnostiach je jeho cesta. Po vysviacke vstúpil do jezuitského noviciátu v Holandsku.

Neskôr sa ako učiteľ na jezuitskom gymnáziu v Kaunase, riaditeľ Apoštolátu modlitby a Mariánskych zhromaždení a redaktor časopisu Misie stal známym ako výrečný a horlivý misionár. Slúžil predovšetkým počas pôstneho obdobia a rôznych sviatkov v rôznych farnostiach.

Dňa 4. septembra 1931 ho vyslal provinciál služiť Litovcom v USA, kde žil v Brooklyne. Nechal prepraviť štyri tony kníh, ktoré pred misiami vždy posielal do farností, kam sa chystal ísť. Vo svojich  spomienkach uvádza, že organizačne bolo výhodnejšie vykonávať misie v Amerike ako v Litve. Veriaci boli prevažne továrenskí robotníci, takže kázne sa konali len večer a popoludní sa uskutočnilo niekoľko stretnutí pre študentov. Zvyšok času sa často venoval domácim návštevám, keďže asi tretina Litovčanov ochladla voči viere a nechodila do kostola: „Toto bola najťažšia a najmenej úspešná časť práce, pretože všetky argumenty a presviedčania boli veľmi únavné, a keď som večer prišiel domov, cítil som sa sotva živý. Boli však aj zaujímavé veci, ktoré bolo treba absolvovať. Raz som išiel za jedným voľnomyšlienkárom, ktorý často mlátil svoju manželku za to, že chodí do kostola. Len čo ma uvidel, okamžite zavrel dvere a len cez záves na dverách ma začal biť a vyháňať neslušnými slovami. Misionár mohol po zaplatení troch dolárov prekročiť prah domu, ale hostiteľ mu odpovedal: ‚Nie, nepôjdem, lebo neverím v Boha ani v existenciu duše. Človek zdochne ako krava, všetko zhasne jedným dychom a hotovo.‘ Slobodomurár v tom roku na misie nešiel, ale nasledujúci rok prišiel, zúčastnil sa na rekolekciách, dobre sa vyspovedal, obnovil si krstné sľuby, pričom držal sviečku. Už nevynechal žiadnu bohoslužbu v sviatočný deň a nasledujúci rok zomrel. Toto, hovorím, je nevyspytateľná a nepochopiteľná Božia cesta.”

Ďalší, ktorý počas svojej misie v Bostone vozil do kostola autom asi päť priateľov, sám do kostola nechodil. Keď nasledujúci rok videl toho istého muža na kazateľnici, pomyslel si: „Vidíš, Boh ťa odmenil za to, že si presvedčil iných.“ Vo farnosti Minersville všetci, ktorí starého muža poznali, verili, že je to nepriateľ Cirkvi, a že nie je možné, aby prijal pozvanie na misie. Keď ho však páter Bružikas citlivo pozval, aby prišiel večer do kostola, keď už všetci budú večerať, s údivom zistil, že ho tam tento muž čakal a dokonca sa vyspovedal.

Páter Bružikas sa neraz stretol aj s neúspechom. V spomienkach píše: „Prišiel som k jednému zarytému voľnomyšlienkarovi a začal som sa s ním rozprávať: ‚Pozri, slávime výročie smrti Ježiša Krista.‘ A on na to: ‚Ach, keby bol Ježiš dobrý človek, neboli by ho pribili na kríž.’“ Páter píše: „Ani neviem ako, ale položil som mu ruku na ústa. Povedal som mu: ‚Aj ten najväčší neverec a najčervenší boľševik nazýva Krista minimálne dobrým človekom. Ale veď  ty, Litovčan a katolík, si bol predsa pokrstený v jeho mene!’“

Popularita misií rástla a pozvaní bolo toľko, že Bružikas mal objednávky na dva roky dopredu: „A tak sa misie konali týždeň čo týždeň, či už bol vhodný čas alebo nie, či bola jar, leto, jeseň alebo zima.“ Od roku 1931 do roku 1937 precestoval 120 litovských farností, uskutočnil 240 misijných týždňov. Počas vedenia misií v Severnej Amerike vyzbieral milión dolárov pre jezuitské gymnázium v Kaunase.

Po návrate do Litvy v roku 1937 viedol niekoľko misií a na jeseň odišiel do Innsbrucku, aby pokračoval v teologických štúdiách. O niekoľko rokov neskôr, keď nacisti napadli Rakúsko, boli všetci zahraniční študenti z Innsbrucku vyhostení. Niektorí z litovských seminaristov odišli do Talianska, zatiaľ čo P. J. Bružikas a P. J. Masilionis odišli do Litvy. V septembri 1940, keď viedol misie v Sasnave, ho komunisti zatkli a poslali do väzenia v Marijampolė. Tam tajne apoštoloval, robil rekolekcie a spovedal. Keď 23. júna 1941 začali Nemci bombardovať Marijampolė, väzenská stráž utiekla, väzni vyrazili dvere a dostali sa na slobodu. Počas štyroch rokov nemeckej okupácie viedol Bružikas viac ako 100 misií. Žiaľ, keď Rusi druhýkrát obsadili Litvu, on a br. Peter Kleinotas SJ ju museli 8. októbra 1944 opustiť.

V roku 1944 odišiel do Nemecka, kde štyri roky viedol 120 misií v litovských táboroch. V roku 1948 viedol rekolekcie v Ríme u sv. Kazimíra a v roku 1948 viedol rekolekcie pre kňazov a seminaristov a misie v litovskom tábore neďaleko Neapola. Okrem toho otec Jonas navštívil Litovcov vo Švajčiarsku, Belgicku a Dánsku. Len v Anglicku viedol 85 misií. Zvyšné roky apoštoloval v Uruguaji a Brazílii.

Nemálo zápiskov sa zachovalo aj z času, keď P. Bružikas pôsobil na území Litvy. Z jednej kroniky sa dozvedáme, ako sa na farské misie pripravovala istá farnosť. Pri bráne, ktorá bola ozdobená zeleňou, čakali farníci na svojho prvého misionára s chlebom a soľou až do hlbokej noci. Farár oznámil, že príde vzácny hosť. Mal pre neho pripravený koč ťahaný koňmi. No v ten večer sa misionára pri slávnostnej bráne nedočkali. Všimli si však muža, ktorý kráčal po ceste k fare. Nikomu však nenapadlo, že by to mohol byť práve dlho očakávaný misionár. Ráno sa tento misionár vybral do kostola. Na ceste stretol niekoľko ľudí z prípravného farského misijného tímu, ktorí boli zodpovední za kvetinovú výzdobu. Jedna žena ho pristavila a opýtala sa, či náhodou nevie, kedy približne môžu očakávať príchod vzácneho hosťa. Keď sa P. Bružikas pousmial, boli zmätení a nesmelo sa opýtali: „Azda vy  ste ten misionár?“ „Musel som sa priznať,“ píše sa v memoároch. Vedúca tímu s kvetmi zvolala: „Začnite rozhadzovať kvety!“ „Ja som sa ich snažil opakovane zastaviť,“ spomína misionár, „no bezvýsledne. A takto naťahujúc sa sme prišli ku kostolu.” Všetci ľudia čakali pri dverách kostola. Keď videli misionára, čudovali sa. „Asi si ma predstavovali s veľkou bradou, bosými nohami a vyholenou hlavou. Avšak pred sebou mali len obyčajného kňaza. Mal som pocit, že sú sklamaní,” hovorí P. Bružikas.

Podľa slov br. Petra Kleinota SJ, ktorý pátra Bružikasa často sprevádzal na misiách, pravdy viery, ktorými bol P. Bružikas preniknutý až do špiku kostí, hlásal poslucháčom misií z hĺbky srdca. Láskavo pozýval, nástojčivo prosil, dokonca si počas kázne kľakol. Prvý deň misií bol venovaný ženám. „Zajtra pošlite mužov,“ žiadal misionár. „Sľúbte, že budete za nich doma robiť, čo bude treba. Ja mám pre nich pripravenú poriadnu porciu.“ A mužov bolo vždy ešte viac ako žien, aby dostali svoju „porciu“. V posledný deň misií, v nedeľu, sa davy ľudí hrnuli dnu. Ženy s kyticami kvetov v rukách, dievčatá s venčekmi na hlavách, muži a chlapci s kvetom pripnutým na hrudi. Kázeň misionára vyzývala ľudí ospravedlniť sa za krivdy: muž manželke, žena manželovi, deti rodičom. Deti mali bozkávať ruky svojim rodičom a rodičia mali bozkávať čelo alebo hlavu svojim deťom. Tento obrad vždy sprevádzali slzy…

V mestách večer a na dedinách popoludní okolo tretej hodiny sa posväcoval misijný kríž. Posvätený misijný kríž ozdobený vencom z dubového lístia niesli za zvonenia zvonov muži trikrát okolo kostola. Ľudia počas procesie spievali „Kríž, svätý kríž“. Pred udelením plnomocných misijných odpustkov si všetci so slzami v očiach kľakli, aby sa kajali za minulé hriechy, a po požehnaní krížom misionár zvolal:  „Vstaňte, vstaňte k novému životu Božie deti, umyté, čisté ako po krste.“ Aj toto povstanie zvyčajne sprevádzali hojné slzy.

„Drahý Pranel,“ napísal P. Bružikas v liste P. Alšėnasovi v roku 1972. „Vidíte, ako rýchlo plynie čas. Je čas ukončiť moju pozemskú púť, pretože málokto sa dožije 80 rokov a môj život bol a stále je plný chorôb, krížov, ťažkostí a útrap. K dosiahnutiu tisícky rôznych misijných prác mi ich chýba ešte 16. O rok neskôr P. Alšėnas v Listoch Litovčanom napísal: „Ako blesk z jasného neba preťala oblohu správa, že 13. marca 1973 pri vlakovom nešťastí v brazílskom Sao Paule zahynul jeden z našich najpracovitejších a najenergickejších misionárov, jezuita P. Jonas Bružikas”.

Týchto niekoľko úryvkov zo zápiskov, kroník, denníkov a memoárov je svedectvom toho, že Boh v každej dobe a v každom národe povoláva svojich poslov a posiela ich so svojím ohňom. Niekedy kruh tohto vyžarovania zasahuje rodinu a priateľov, inokedy celú farnosť či celé krajiny. Aj po desaťročiach, storočiach či tisícročiach je pre Cirkev zachované svedectvo misionárov ustavičným mobilizačným prvkom a súčasťou procesu obnovovania misijného povedomia v srdci misionárov učeníkov. Svedectvo nášho života s Kristom svedčí aj po našej smrti.

Zdroj: Irena Petraitienė: Kuo giminingi Lietuvos ir Slovakijos skirtingų kartų misionieriai? (bernardinai.lt)

Vybral, preložil a upravil: P. Rastislav Dluhý CSsR