Mesto Jurbarkas leží východne od Kaunasu na brehu rieky Neman, blízko hranice s ruskou enklávou Kaliningrad. Dnes tu žije okolo 10 000 obyvateľov, pred druhou svetovou vojnou takmer polovicu obyvateľov tvorili Židia. Okrem rímskokatolíckeho kostola Najsvätejšej Trojice, v ktorom sa konali naše farské misie, je v meste aj evanjelický kostol. Vo farnosti slúži kňaz s jedným kaplánom. Na misie sa vydala celá trojčlenná komunita redemptoristov z Kaunasu a striedavo prichádzali naši laickí spolupracovníci nielen zo spoločenstva Strom života. Farnosť nám poskytla veľmi pohodlne zariadený byt na okraji mesta, laickí misionári bývali u viacerých miestnych rodín, ktoré sme počas týždňa aj osobne navštívili.

V Litve na rozdiel od Slovenska neexistuje živá tradícia farských misií, a tak medzi veriacimi chýba povedomie o tom, čím sú misie. Aj preto na prvú misijnú svätú omšu v sobotu večer, ktorej téma bola „Adam, kde si?”, prišlo len málo ľudí. Nedeľné bohoslužby však mávajú v Jurbarkase hojnú účasť, a tak na druhý deň, zvlášť o desiatej a dvanástej, bol kostol plný. Po omši na poludnie redemptoristi spolu s laikmi pripravili evanjelizačné stretnutie pre rodiny s témou „Prekáža Boh životu?”

Počas dopoludní sme od pondelka do stredy navštevovali základné a stredné školy. Na programoch v divadelných sálach sme sa mohli prihovoriť stovkám detí a učiteľov. Každý deň sme viedli tri až štyri kerygmatické programy, ktoré pozostávali z piesní, krátkych katechéz, svedectiev, scénok a videí. Naši laickí misionári – niektorí boli na misiách prvýkrát – sa podelili s veľmi osobnými a silnými skúsenosťami s Božím konaním v ich životoch. Po viacerých programoch sa deti prišli porozprávať alebo nás len jednoducho objať. S učiteľmi sme mali čas porozprávať sa pri káve počas prestávok alebo na obede v školskej jedálni. Sme veľmi vďační viacerým učiteľkám-farníčkam, ktoré nám do škôl „otvorili dvere”.

Po večernej svätej omši v pondelok večer sme sa stretli so ženami a hovorili o téme „Viem, kto som”, teda o identite Božích dcér, o povolaní ženy v Cirkvi. Naša nedokonalá litovčina prelomila ľady v dosť chladnom kostole a stretnutie vo veľmi vrelej atmosfére sme zavŕšili podarovaním kvetu každej zo žien a osobným požehnaním kňazov.

V utorok poobede sme sa s našou skúsenosťou s Ježišom Kristom mohli podeliť s primátorom a zamestnancami mestského úradu. Potom nás primátor, ktorý je praktizujúcim katolíkom, pozval na kávu do svojej kancelárie. V tento deň sme začali byť k dispozícii pre sviatosť zmierenia vždy dve hodiny pred večernou svätou omšou. Hoci Litovčania zatiaľ nemajú silné povedomie o milosti farských misií, predsa tí, ktorí prišli na spoveď, nás povzbudili hĺbkou svojich vyznaní. Po večernej omši sme sa stretli na fare s mužmi. V otvorenej atmosfére zaznelo slovo povzbudenia zo života sv. Jána Pavla II., ktorého liturgickú spomienku sme v ten deň slávili, a tri silné svedectvá o synovstve a otcovstve. Nakoniec sme ešte oslávili 45. narodeniny pána farára.

Streda bola asi najnáročnejším dňom, lebo po dopoludňajších programoch v škole sme sa poobede stretli so študentmi univerzity tretieho veku v knižnici na tému „Môj príbeh v Božích očiach”. Potom sme sa presunuli do nemocnice na program pre zdravotníkov, po ktorom pani riaditeľka položila niekoľko otázok o viere, z čoho vznikla zaujímavá diskusia. Po večernej svätej omši sa na fare zišli aktívni farníci, ktorí slúžia rôznymi spôsobmi miestnemu spoločenstvu. Okrem iného sme pre nich pripravili prednášku o ich misii na základe exhortácie Evangelii Gaudium. Veľmi nás povzbudilo, že na všetkých stredajších programoch sa zúčastnil pán farár.

Nasledujúci deň bol o niečo „voľnejší”: viedli sme program pre klientov a zamestnancov domova seniorov a pre učiteľov a žiakov základnej umeleckej školy, ktorým sme hovorili o mieste krásy a umenia v našom duchovnom živote. Večer sme si odpočinuli pri sledovaní víťazného zápasu basketbalového tímu Žalgiris z Kaunasu.

V piatok dopoludnia sme zavítali na hasičskú stanicu, kde sme ohlasovali kerygmu hasičom a policajtom. Po našom programe pre nich nasledoval ich program pre nás, keď nám nielen ukázali, ale aj predviedli svoju techniku a z automobilovej plošiny sme si mohli pozrieť Jurbarkas z výšky 10 metrov. Poobede sme navštívili farnosť v meste Tauragė, kde sme viedli misie minulý rok. Bolo nesmierne povzbudzujúce počuť rozprávať miestneho farára o veľkom ovocí misií, o oživení vo farskom spoločenstve, o tímoch laikov, ktoré po misiách vznikli. Po večernej svätej omši sa konalo stretnutie s mladými, na ktoré sme si pripravili niekoľko scénok, ktoré sme nehrali na školách. Účastníci mali možnosť spraviť krok viery aj prinesením zapálenej sviečky ku krížu.

Sobotňajšia svätá omša predpoludním je v Litve tradične obetovaná za zosnulých a prichádza na ňu množstvo ľudí, ktorí v kostole bývajú zriedka. Preto bola homília na tému „Rozhovor s Bohom” vynikajúcou príležitosťou prihovoriť sa im. Poobede sme sa v knižnici stretli s „hľadajúcimi”, témou bola otázka „Čo tu robím?” Jedna z laických misionárok osobne pozývala na toto stretnutie ľudí v miestnej tržnici.

V záverečný deň misií, v nedeľu, prišlo na všetky tri sväté omše nad očakávanie veľa veriacich. Poludňajšiu liturgiu spojenú s požehnaním misijného kríža celebroval kaunaský pomocný biskup Saulius Bužauskas, ktorý sa nám prihovoril v homílii o kríži. Po slávnosti sa na fare konalo agapé, na ktorom sa podávalo aj tradičné litovské jedlo kugelis a spievali sa litovské piesne. Odzneli aj poďakovania pána farára a farníkov. Jedna farníčka, ktorá ubytovala naše laické misionárky, ďakovala za svojho manžela evanjelika, veľmi dotknutého našimi misijnými programami, na ktorých sa zúčastnil. Z Jurbarkasu sme odchádzali s veľkou túžbou, aby misie priniesli oživenie a aby vo farnosti našlo svoje miesto viac mladých ľudí.

P. Lukáš Michalovič CSsR