Slovo medzi nami
DomovNovinkyMária ako predobraz Cirkvi a ikona Matky ustavičnej pomoci (1)

Mária ako predobraz Cirkvi a ikona Matky ustavičnej pomoci (1)

„Musím sa stať tým, čím je Mária.“ Touto stručnou vetou uvádza Gisbert Greshake jeden prvých duchovných záverov mariológie, ktorú rozvinul vo svojej monografii z roku 2014 s titulom Maria-Ecclesia. Takýto prístup vychádza z Druhého vatikánskeho koncilu, konkrétne z poslednej kapitoly dogmatickej konštitúcie o Cirkvi (Lumen Gentium), ktorá je venovaná Panne Márii. Koncil nazval Božiu Matkou „predobrazom a najosvedčenejším vzorom vo viere a v láske“ (porov. LG 53). Kým Mária už dokonalosť dosiahla (LG 65), veriaci v Krista, ktorí sa ešte stále nachádzajú v stave putovania, sa majú a musia usilovať napodobňovať tento vzor. Táto výzva stojí aj pred tými, ktorí si Máriu ctia pod titulom Matka ustavičnej pomoci. „Musím sa stať tým, čím je Mária.“ Čo to znamená v praxi tých ľudí, ktorí – v rámci redemptoristickej komunity i mimo nej – hľadia na túto milovanú ikonu?

1. Kam Mária patrí? Predobrazy Krista a Cirkvi v mariológii

Mária „sa vždy odpláca láskou a vždy pridáva nové milosti k tým predchádzajúcim“. V tomto, ako tvrdí svätý Alfonz vo svojom komentári k modlitbe Salve Regina, napodobňuje Mária nášho milovaného Vykupiteľa. Svätý Alfonz rôznymi spôsobmi chváli Máriu ako tú, ktorá koná tak ako Boh. Alfonz tiež súhlasí so slovami svätého Bonaventúru: „To, čo je napísané o láske večného Otca, ktorú dokázal tým, že pre nás vydal na smrť svojho Syna: ,Boh tak miloval svet, že dal svojho vlastného Syna,‘ tak môžeme so svätým Bonaventúrom povedať o Márii: Mária nás tak milovala, že za nás dala svojho jednorodeného syna.“ Aj tým, že Mária pohotovo pomáha, napodobňuje Boha. Tento pohľad na Máriu – ktorá v mene Boha komunikuje s ľuďmi, ktorá je Matkou ľudu a stelesňuje Boha (presnejšie Vykupiteľa) – sa vinie všetkými spismi svätého Alfonza. A to až tak, že je Alfonz predstaviteľom modernej éry s jej „kristotypickým“ (Pozn. prekl.: To znamená, že Mária je v istom zmysle typom, čiže predobrazom Krista.) prístupom k mariológii, ktorý prevládal až do Druhého vatikánskeho koncilu. V rámci tohto prístupu stojí Mária skôr na strane Krista než Cirkvi, pre ktorú je v prvom rade „Matkou“, a teda je v istom zmysle „nad“ ňou. Tento prístup hľadí na Máriu ako na tú, ktorá odráža Božie konanie voči ľuďom, a tak sa obhajuje podnes. Tento prístup však skrýva určité nástrahy:

  • Človek si pri ňom musí dávať veľký pozor, aby ani len neúmyselne nevnímal Máriu ako akúsi „svetlejšiu stránku“ Boha, a aby vlastnosti, ktoré sa v prvom rade pripisujú Bohu, nezačal odrazu vyhradzovať Márii.
  • V „kristotypickom“ prístupe k mariológii je tiež semienko „maximalistickej“ mariológie, podľa ktorej nemožno povedať o Márii nikdy nič priveľké. A k niektorým zveličeniam naozaj došlo! Aj sám svätý Alfonz napríklad vníma Krista nielen ako milosrdného Vykupiteľa, ale aj ako Sudcu; no Mária je čisté milosrdenstvo a „nemá inú úlohu než zľutúvať sa nad nami a ako naša obhajkyňa nás obraňovať“. Na druhej strane Alfonz trvá na tom, že Mária nie je mocnejšia ako Vykupiteľ a že všetka moc, ktorú má, pochádza jedine od Boha.

Druhý vatikánsky koncil, vracajúc sa k teológii cirkevných otcov, sa rozhodol pre odlišný prístup k mariológii, konkrétne pre prístup ekleziálnotypický (Pozn. prekl.: To znamená, že Mária je v istom zmysle typom, čiže predobrazom Cirkvi). To je jasné už z rozhodnutia nemať samostatný dokument o Božej Matke, ale skôr mariologický materiál zahrnúť do poslednej kapitoly Konštitúcie o Cirkvi. (Názory na toto rozhodnutie boli rôzne a hlasovanie bolo náročné.) V rámci tohto prístupu sa Mária v prvom rade vníma vo svetle jej slobodne danej odpovede na Božie pozvanie, jej súhlasu s Božou vôľou a Božou cestou. Tak vstúpila viac na stranu ľudstva a Cirkvi, pretože sa vníma ako jej vzor a predobraz. V istom zmysle tak Mária stojí na mieste ľudstva: reprezentuje celé ľudstvo, a dáva tak odpoveď stvorenia na Božie pozvanie. Najmä ako „Dcéra Siona“ a tak zosobnenie Izraela, stojí skôr s vykúpenými než s Vykupiteľom. Gisbert Greshake, nemecký teológ a profesor dogmatiky, to vyjadruje slovami: ona „nie je len jednotlivcom, ale aj kryštalizáciou celku“. Ona je jednou z nás, je hlboko vsadená do Božieho ľudu, ktorý symbolizuje; a zároveň to, čo sa v nej už uskutočnilo, je znamením toho, čo čaká nás všetkých. Greshake to vyjadruje takto: Tým, čo Mária je, „sa musí stať každý z nás, najmä človek, ktorý počúva a verí, ten, v kom sa Boží Syn rodí nanovo, ,anima ecclesiastica‘ (Origenes); ten, ktorý dovoľuje, aby bol jeho život stvárňovaný spoločenstvom s Bohom a inými a ktorého život sa orientuje smerom k tomuto spoločenstvu“.

Aké má teda toto všetko dôsledky pre uctievanie Matky ustavičnej pomoci? Bez toho, žeby sme chceli spochybňovať orodovanie Panny Márie (pozri Gaudium et spes 62), musíme pochopiť, že nejde len o to, aby sme Máriu prosili o pomoc, či už pre seba alebo aj pre druhých. Tí, ktorí si uctievajú túto ikonu, sú pozvaní k čomusi viac ­– k tomu, aby sa sami stali „pomocníkmi“. Ak je „pomoc“ tak hlboko zakorenená v titule Matke Božej, potom je jasné, že charizma „pomáhania“ (porov. 1 Kor 12, 28) v žiadnom prípade nepatrí medzi tie najmenšie. A tak texty Písma, ako aj kontemplácia ikony, nás vedú k hlbšiemu skúmaniu toho, čo presne táto „pomoc“ znamená.

Autorka textu: sestra Anneliese Herzig MSsR (Misionárky Najsvätejšieho Vykupiteľa). Z nemčiny do angličtiny preložil David Louch CSsR (provincia Edmonton-Toronto), z angličtiny preložil Lukáš Vaník.

----
Twitter
Visit Us
Youtube
Soundtier