V noci z 22. na 23. apríla 1919 pri bočnom vchode chrámu svätého Michala v Brne, oproti kláštoru redemptoristov, neznáma osoba nastražila výbušninu. Mohutný výbuch pobúril celé okolie a spôsobil aj materiálnu škodu, zvlášť na oknách obytných budov. Jeden z redemptoristov sa preľaknutý Dominika Metoda Trčku opýtal: „Čo sme im urobili?“ Mal na mysli, prečo bola výbušnina nastražená pri chráme redemptoristov. Mladý misionár zachoval pokoj a stručne mu odpovedal: „Slúžime Kristovi.“ Nebolo to prehnané hrdinstvo, ale vedomie, že Ježiša prenasledovali a budú prenasledovať aj jeho učeníkov. S podobným odhodlaním kráčal celým životom. Neuhol pred ťažkosťami a protivenstvami lebo veril, že „S nami Boh“.

Čo je to strach?

Strach je prirodzená odpoveď na telesné alebo psychické ohrozenie. Ovplyvňuje naše telo aj myseľ. Je to jedna z najstarších emócií, telesný dej, ktorý spúšťa poplachovú stresovú reakciu. Jej úlohou je pripraviť organizmus na útok alebo útek. Strach vo všeobecnosti nie je zlý, ale musíme ho mať pod kontrolou. Stresové hormóny nám pomáhajú prekonať krátkodobé situácie, ktoré nás prekvapili a dostali do úzkych. Keď je stres dlhodobý, ba až chronický, prejavuje sa to už aj na našom zdraví. Mení naše prežívanie, zotročuje nás a ničí. Pociťujeme prejavy ako nespavosť, bolesť hlavy či celého tela, búšenie srdca alebo ďalšie sprievodné javy. Môžeme mať aj väčšie zdravotné problémy ako vysoký krvný tlak, cukrovka alebo iné choroby.

Zväčša sa bojíme vecí súvisiacich so vzťahmi, s životom v rodine, práci či spoločnosti, neprijatia, zlyhania či prenasledovania, máme strach pred budúcnosťou, o svoje zdravie, zo smrti, pred skúškami alebo strach z výšky či tmy. Strach sa nedá zahnať tým, že mu povieme odíď, nechaj ma na pokoji, ja sa nebojím. Odborníci hovoria, že keď máme strach, potrebujeme od neho odpútať pozornosť iným smerom, nemyslieť na to, čo ho v nás vyvolalo.

Ako prevencia je vhodný aktívny pohyb, nájsť si popri povinnostiach čas na seba, na svoje záľuby, nenechať sa zahltiť negatívnymi informáciami a samozrejme dôležitá je aj podpora zo strany blízkych či priateľov. Ak strach prechádza do úzkostí a pretrváva týždne či mesiace, môže to byť už choroba, preto je v takom prípade potrebné vyhľadať odbornú lekársku pomoc.

Čo hovorí o strachu Biblia?

Každý kto číta Sväté písmo už určite vie, že tam nachádzame mnoho odpovedí na náš každodenný život a problémy. Na jeho stránkach môžeme nájsť dva druhy strachu, a to strach pred Bohom a strach ako emóciu ktorá varuje pred nejakým ohrozením či nebezpečenstvom.

Žalmista píše, že Božie „meno je sväté a vzbudzuje hrôzu; bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú; jeho chvála ostáva naveky.“ (Ž 111, 9 – 10) A kniha Prísloví napomína: „Ten, kto sa bojí Pána, má (v ňom) pevnú nádej, i jeho deti majú sa kam utiekať. Bázeň pred Pánom je zdrojom života, aby sa vyhlo slučkám, (ktoré nastrojila) smrť.“ (Prís 14, 26 – 27) Boh je náš Stvoriteľ a Pán, ale nemáme sa ho báť. On chce našu spásu, nie trest pre nás. Strach pred Pánom je v podstate bázeň, rešpekt pred jeho silou a slávou. Ak sa niekoho bojíme, máme z neho strach, utekáme od neho, vyhýbame sa mu. Od Boha však neutekáme, práve naopak, túžime ho poznávať, milovať a zjednotiť sa s ním.

Na druhej strane Biblia hovorí aj o strachu ako emócii, ktorá nás môže ovládať. Strach je nástroj, ktorý používa diabol. Ten vládne smrťou a vládne strachom zo smrti. Strach nie je dobrý radca. Aj apoštol Pavol nám pripomína: „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2 Tim 1, 7)

Adam a Eva sa kvôli strachu schovávali pred Bohom. Abrahám zas kvôli strachu klamal a dovolil, aby jeho žena bola unesená. Saul kvôli strachu z ľudí obetoval a tým nielenže nerešpektoval Božiu vôľu, ale stratil aj kráľovstvo. Eliáš zo strachu ušiel pred Jezabel a upadol do depresie. Peter kvôli strachu o svoj život zaprel Ježiša. Pavol sa kvôli strachu zdráhal hlásať Božie slovo v Korinte …

Nie sme dokonalí, ale aj preto sa potrebujeme stále utiekať k Bohu, ktorý je naším útočiskom a pomocou. On nás miluje nekonečnou láskou, na ktorú sme pozvaní odpovedať svojou láskou. Apoštol Ján vysvetľuje a zároveň nás aj usmerňuje: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ (1 Jn 4, 18)

Nebojte sa!

Strach je typický pre každého človeka, ale Boh v Starom i Novom zákone pripomína: „Nebojte sa!“ Je to vraj zopakované až 365 krát, teda na každý deň, aby sme sa nebáli. Je to odkaz milujúceho Nebeského Otca svojmu milovanému dieťaťu.

Prorok Izaiáš hovorí o povolaní osloboditeľa, preto sa Boží ľud nemá čoho báť: „Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou.“ (Iz 41, 10)

V Evanjeliu podľa Matúša čítame, ako Ježiš poúča svojich apoštolov. Hovorí im aj o dôležitosti odvahy vyznávať svoju vieru v Ježiša Krista: „Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ (Mt 10, 26 – 31)

Dôverujte Bohu

Svojho času sa dnes už svätý Ján Pavol II. vyjadril: „Nebojte sa! Tieto slová potrebujeme dnes možno viac ako kedykoľvek predtým. Je potrebné, aby sa posilnila istota, že existuje ten, kto drží v rukách osudy tohto pominuteľného sveta, kto má v rukách kľúče od smrti a podsvetia, kto je alfou a omegou. A ten niekto je Láska …“

Potrebujeme sa naučiť dôverovať Bohu. Dôverujeme Bohu, nebojíme sa, nedôverujeme Bohu, bojíme sa. Bez ohľadu na to, čo sa stane, dôverujme Bohu, lebo poznáme Božiu silu a moc. Kľúč k prekonaniu strachu je totiž spoľahnúť sa na Boha. Nielen veríme v Boha, ale veríme Bohu, čím odmietame strach. Spoliehanie sa na Neho v najťažších chvíľach a dôvera, že všetko bude dobre, toto je správny postoj. A toto spoliehanie sa vychádza z nášho vzťahu s Bohom, z poznania Boha, že je prameňom dobra a je aj k nám dobrý.

V knihe proroka Jeremiáša čítame: „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou. Je ako strom, zasadený pri vode, čo si vystiera k potoku korene, nebojí sa, keď prichádza horúčosť, lístie mu ostáva zelené. V suchom roku nemá starosti a neprestáva rodiť ovocie.“ (Jer 17, 7 – 8)

Príklady priťahujú

Biblia nám ponúka mnoho príkladov dôvery, kedy konkrétny človek alebo aj celý národ premáha strach vďaka Božej pomoci. Ako malé dieťa, ktoré keď má strach, skryje sa za mamu alebo otca, tak aj Boh sa stáva pre svoje milované deti štítom a ochranou.

Keď sa Boh rozhodol vyviesť svoj ľud z egyptského otroctva, viedol ho smerom k Červenému moru. V knihe Exodus čítame: „Pán šiel pred nimi cez deň v oblačnom stĺpe, aby im ukazoval cestu, v noci zasa v ohnivom stĺpe, aby im svietil, takže mohli dňom i nocou putovať. A nikdy nezmizol oblačný stĺp cez deň, ani ohnivý stĺp v noci spopred ľudu.“ (Ex 13, 21 – 22) Boh ubezpečil Mojžiša, že nemusí sa báť, lebo je s ním a jeho ľudom. Mojžiš ho žiadal o znak, aby mohol „vidieť Božiu slávu“. V tomto mu Boh nevyhovel, lebo kto by videl jeho tvár, musel by zomrieť. Dovolil mu však vidieť ho odzadu, ako znak jeho prítomnosti a starostlivosti. (Ex 33, 12 – 23) A Mojžiš opäť vykročil na cestu, na čele svojho ľudu, dôverujúc Bohu.

Zvláštnu milosť dostal aj prorok Eliáš na vrchu Horeb. Bol vo veľmi zlom duševnom rozpoložení, na úteku, a žiadal si umrieť. Postavil sa na odpor pohanským kňazom a prorokom, ba aj kráľovnej, plnil Božiu vôľu, a napokon sa musel báť o svoj život, utekať a skrývať sa. Boh mu však poslal anjela, ktorý ho sýtil a napájal. Následne putujúc za štyridsať dní a nocí dorazil k vrchu Horeb. V rozhovore s Bohom sa žaloval že zostal sám, že po ňom sliedia nepriatelia, lebo ho chcú zabiť. Ale Boh mu dal znak svojej prítomnosti. Eliáš ho videl zblízka prechádzať. Nebol vo vetre, zemetrasení a ani v ohni, bol v tichom lahodnom šume. Boh teda nie je iba trestajúci sudca, ale je dobrý a milosrdný. (1 Kr 18, 1 – 19, 21) Eliáš sa presvedčil o tom, že Boh je s ním a odvážne pokračoval v službe proroka.

Poznáme aj udalosť zo života Ježiša, keď upozorňoval svojich apoštolov a učeníkov, že bude trpieť, zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Vtedy apoštol Peter namietal, že toto sa nemôže stať, na čo mu Ježiš odpovedal: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 23) Sú to prísne slová, ale vieme vysvetliť, prečo ich Ježiš vyslovil. Chcel Petra napomenúť a zároveň aj chrániť. Iný preklad tohto textu totiž uvádza: „On sa však obrátil a riekol Petrovi: Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“ Ježiš sa postavil medzi Petra a satana, takže bol pre Petra akýmsi štítom či ochranným múrom. Takto ho chránil pred nebezpečenstvom.

Keď sa Ježiš modlil v Getsemanskej záhrade pred zajatím, mučením a ukrižovaním, takisto prežíval strach (Mt 14, 32 – 42), keďže bol Božím synom ale zároveň aj pravým človekom. Nenechal sa však premôcť strachom, nezľakol sa hrôzy, ktorá ho čakala. Bol si vedomý a veril, že Otec je s ním, že ho chráni. V tomto duchu prijal na seba kríž a potupnú smrť, aby nás oslobodil a vykúpil, aby bol každý náš strach ukrižovaný, aby zvíťazil nad zlom a všetkým, čo nás zotročovalo.

Poradil si bl. Metod so strachom?

Ako každý človek, aj Dominik Metod Trčka, dnes už blahoslavený mučeník, prešiel vo svojom živote aj ťažkými skúškami, utrpením, ba aj prenasledovaním. Mal veľa dôvodov, prečo mohol mať strach. Ako dieťa stratil mamu a zostal polosirota, čo bol iste veľmi ťažký údel. Mamu mu aspoň čiastočne nahradili staršie sestry, s ktorými mal pekný vzťah. Študentský život je pekné obdobie, ale aj náročné. Prežil ho však ďaleko od svojich blízkych, lebo takto v tom čase fungovala rehoľná a kňazská formácia. K svojim mohol zájsť raz v roku na krátke prázdniny, niekedy ani to, inak bol stále v kláštore. Skúsenosť z dvoch svetových vojen aj jeho upevnili v tom, že žiť v mieri a v pokoji nie je samozrejmosť. Prešiel aj radikálnymi zmenami prostredia, jazyka, kultúry i liturgického obradu, keď sa z rímskokatolíckeho redemptoristu rodáka z pomedzia Moravy a Sliezska stal gréckokatolík ohlasujúci Božie Slovo Rusínom i Slovákom pod Karpatami. Stál pred výzvami ako zakladateľ kláštorov v ukrajinskom Ivanofrankivsku, slovenskom Stropkove a Michalovciach, či ako prvý protoigumen novozaloženej michalovskej viceprovincie redemptoristov. Obvinený kvôli spolupráci s biskupom Pavlom Petrom Gojdičom a vernosti Gréckokatolíckej cirkvi stál pred súdom za Slovenského štátu i za komunistickej totality. Zatiaľčo prvé súdne pojednávanie dopadlo šťastne, lebo bol oslobodený, druhé pojednávanie dopadlo oveľa horšie, keďže dostal 12 ročný nepodmienečný trest odňatia slobody.

Mohli by sme pokračovať vo výpočte „príležitostí“, kedy sa blahoslavený mučeník Metod mohol, či aj mal báť. A bál sa? Určite ako každý človek mal strach. Veď aj iní svätci ho mali. Každý sa totiž niečoho bojí. Ako kresťan však vedel, ako ten strach má spracovať. Dôverujúc v Božiu pomoc vedel nad ním zvíťaziť. Nepoddal sa strachu o svoje zdravie, budúcnosť, postavenie. Nezlomilo ho ani väzenie, krutá vyšetrovacia väzba či nespravodlivé odsúdenie. Všade kam šiel ho sprevádzal aj Dobrotivý Boh, ktorý v Ježišovi ubezpečoval svojich učeníkov a apoštolov: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

Daniel Atanáz Mandzák CSsR