MADONY SV. ALFONZA

Keď sa redemptoristi podujali „urobiť známou po celom svete“ ikonu Matky ustavičnej pomoci, neuvedomovali si, že aj Mária ich tiež urobí známymi ako jej ctiteľov.  Sv. Alfonza tiež poznáme ako človeka s intenzívnou mariánskou úctou. K Márii sa modlil, o nej kázal, písal, komponoval o nej piesne a maľoval jej obrazy. Z literárneho hľadiska Alfonzovo obsažné dielo ‘Slávna si Mária’ bola jednou z jeho najúspešnejších, aj keď možno tiež  najkontroverznejších publikácii.

Za jeho verejným dielom sa ukrýva život osobného vzťahu s Máriou. Keď mal Alfonz 27 rokov, namaľoval obraz neskôr nazývaný “Madona sv. Alfonza”, ktorý Rey-Merment opísal ako mystickú víziu: “Obkolesená dvanástimi hviezdami zo Zjavenia, Máriina nežná a hlboko duchovná tvár presahuje obyčajné umenie. Žiadne z Rafaelových vyobrazení Panny Márie neinšpiruje človeka k takej túžbe po tichu a modlitbe” (1).

Alfonz vždy považoval 29. august 1723 za deň svojho obrátenia. Nespravodlivo prehral súdny proces a jeho život sa ocitol na rázcestí. Vtedy vošiel do malého kostolíka Panny Márie osloboditeľky zajatcov a vnútorne hlboko dotknutý nechal svoj meč na oltári mercedariánov,  kongregácie Matky Milosrdenstva, ktorú  v 13. storočí založil sv. Peter Nolasco s poslaním  vykupovať otrokov zo zajatia. Panna Mária osloboditeľka zajatcov a konkrétne tento kostolík v Neapole sa pre Alfonza stali posvätnou pamiatkou chvíle, keď odovzdal svoj život za hojné vykúpenie.

Alfonz uchovával vo svojom srdci zvláštne miesto pre “jaskynku v Scale“ a pre svoje mystické zážitky, ktoré tam v počiatočných dňoch kongregácie prežil. Zvykol hovoriť tieto slová o „Panne Márii z jaskynky“ pamätajúc na milosti, ktoré tam obdržal: „ Keď som bol mladý, často som rozprával s Pannou Máriou, ktorá mi radila vo všetkých záležitostiach kongregácie.“ Keď sa ho P. Di Constanzo, jeho posledný spovedník, opýtal, čo mu povedala, Alfonz odpovedal: „Veľa nádherných vecí.“ V jeho starobe ho často počuli volať: „Ó, moja jaskynka, moja jaskynka. Ako si len prajem, aby som mohol znova navštíviť svoju jaskynku“ (2).

Alfonz mal kópiu ikony Matky dobrej rady na svojom stole a často pozýval svojich návštevníkov, aby sa modlili k Madone pod týmto menom. Táto ikona Matky dobrej rady (alebo Madony z raja),  pôvodne veľmi stará albánska ikona, bola veľmi obľúbená v časti Talianska, kde Alfonz žil. Samotná ikona bola umiestnená v Genazzano – medzi Rímom a Neaopolom. Pobožnosť k Matke dobrej rady dostala pápežské schválenie v roku 1682, štrnásť rokov pred narodením sv. Alfonza.

Mária známa pod menom Nepoškvrnené Počatie bola tak veľmi dôležitá pre Alfonza, že zložil sľub brániť toto učenie a taktiež pozval prvých redemptoristov, aby robili to isté. Za patrónku jeho novej rehoľnej rodiny si vybral Máriu pod menom Nepoškvrnené Počatie. Pre Alfonza bola nábožnosť k Márii súčasťou nášho vzťahu s Ježišom Vykupiteľom; v Nepoškvrnenom Počatí videl Alfonz víziu vykúpeného ľudstva, v ktorom mala Mária výnimočné miesto a v ktorom je každý človek povolaný k svätosti. Alfonzova mariológia bola pastorálna a praktická. Vedel, čo môže suchý jansenizmus spôsobiť ľudskému duchu a tiež aj to, aká môže byť vrúcnosť a radosť vykúpeného ľudstva.

Keď prišlo na otázku o tom, aký má Mária podiel v diele vykúpenia, Alfonz bez veľkých výčitiek svedomia rozširoval úctu k Márii sprostredkovateľke (Mediatrix) milostí. Jej všeobecné materstvo chápal tak, že Mária dostala jedinečné miesto v ekonómii milosti. Ak sme všetci povolaní, aby sme dali svoje životy za hojné vykúpenie, tak Mária môže byť vnímaná ako tá, ktorá to urobila ako prvá a ako tá, ktorá je aj s nami “pomocníčkou v diele vykúpenia” pod vedením Ducha. Všetci sme „pomocníkmi, spoločníkmi a služobníkmi Ježiša Krista vo veľkom diele vykúpenia“ (3), pričom nikto v tomto diele služby nezohráva takú významnú úlohu ako Mária, Matka Vykupiteľa.

Moderní autori, ktorí píšu o Alfonzovi, správne pripomínajú živú a „emóciami nabitú“ atmosféru Neapolského kráľovstva Bourbonovcov. Alfonz bol vo svojej úcte k Márii vždy pastoračne citlivý voči svojim čitateľom. Chcel im predstaviť Madonu, ktorá je blízko pri opustených a chudobných. Chcel sa dotknúť viac sŕdc než hláv svojich čitateľov; chcel priniesť ľuďom takú formu mariánskej zbožnosti, ktorá by prehĺbila ich radikálne obrátenie sa k Ježišovi Vykupiteľovi.

Láska je kľúčom k Alfonzovej oddanosti Márii a láska je kľúčom k tradícii pastorálnej mariológie, ktorú sme zdedili. Láska je kľúčom k dielu Slávna si Mária a láska je zmyslom toho, ako Mária stále slúži tajomstvu vykúpenia „ako ustavičná pomoc Božiemu ľudu v Kristovi“ (4).