Lebo je Boha poznať ozaj potrebné (Proglas 10)

Slávnosť sv. Cyrila a Metoda, 5. júl 2023

Predstavte si, že je vám niekde dobre. Máte okolo seba priateľov a známych. Máte výborné postavenie. Ste na začiatku sľubne sa rozvíjajúcej kariéry. Žnete obdiv okolia…

A tu si vás šéf jedného dňa zavolá a povie: Si šikovný, darí sa ti a viem, že tu v hlavnom meste máš najlepšie možnosti pre svoju prácu i službu, ale potreboval by som teba aj tvojho brata niekde inde. Nesľubujem vám žiadnu odmenu ani slávu. Ani pohodlie, ktoré ponúka naša vyspelá civilizácia. Posielam vás do jedného zapadákova, kde to cudzinci nemajú ľahké, kde je ťažké sa dohovoriť, kde ich reč v písomnej podobe ešte neexistuje… Pre vás to ale nebude veľký problém, pretože okrem svojej materčiny hovoríte aj arabsky, rozumiete slovansky a ešte všelijako ináč. A ešte niečo. Nebude to tam asi veľmi bezpečné, možno im tam ako cudzinci budete prekážať a budete si musieť dávať pozor. Ale ich knieža, nejaký Rastislav, žiada o dvoch kňazov, tak vás tam, Konštantín a Metod, posielam!

Keby ste boli na ich mieste, nenaštvalo by vás to? Nehľadali by ste rozumné a presvedčivé dôkazy o tom, že to takto nejde? Nepovedali by ste: „Vieš čo? Pošli tam niekoho iného!“ A čo urobili oni? Šli! A je jasné, že iný dôvod než ten, ktorý vyplýval z ich viery a poslušnosti, k tomu mať nemohli. Neboli to blázni? Boli to blázni pre Krista. A my z toho dodnes žijeme.

Hoci neboli prví, ktorí prišli na naše územie šíriť evanjelium, ani ich pôsobenie netrvalo dlho, predsa mali a majú pre nás mimoriadny význam. V porovnaní s predchádzajúcimi misionármi ich misia vyzerala o dosť inak. Predovšetkým v tom, že si ju vyžiadal veľkomoravský panovník, ktorý si vyhradil, aby hlásali evanjelium v jazyku, ktorému ľudia rozumejú.

A tak Konštantín na základe gréckej kurzívy a arabčiny vytvoril originálne písmo, do ktorého preložili liturgické texty a časti Biblie a vydali sa na cestu. Na Veľkú Moravu prichádzajú s prvými slovami Jánovho evanjelia preloženými Konštantínom: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1), ktorými sa začína kultúrny vývin nášho národa.

K tomuto prekladu Konštantín napísal v úvode poetické dielo Proglas – Evanjeliu svätému som Predslovom, v ktorom sa aj nám prihovára týmito slovami:

„… tak, ako nám to predriekli proroci,

prichádza Kristus zhromažďovať národy,

pretože on je svetlo svetu celému.

(…)

Bo slepým oni riekli to, že uvidia,

a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,

lebo je Boha poznať ozaj potrebné.

A preto čujte, čujte toto, Slovieni:

dar tento drahý vám Boh z lásky daroval.“

Solúnski bratia priniesli dar zo všetkých darov najcennejší. Slovo od Boha, ktoré dáva zmysel ľudským slovám a jedinečne tvorí bytie človeka a spoločnosti. A ako na inom mieste píše samotný evanjelista Ján – Slovo, ktoré vyjadruje Boha je, že „Boh je Láska!“. A dvaja bratia, ktorí prišli spolu a vo všetkom si pomáhali, na svojej misii nechali najsilnejší odkaz: práve tie slová, ktoré budujú vzťah, iba tie slová, ktorými sa buduje blízkosť, pomoc, úcta, priateľstvo, láska – pretože majú boží základ – iba to sú slová hodné užívania!

A oni v tejto blízkosti zašli do najosobnejšej hĺbky, že Božie slovo prepísali do vlastného jazyka ľudí. Veď dovtedy sa s Bohom mohlo „rozprávať“ len troma starobylými „biblickými“ jazykmi – hebrejsky, grécky a latinsky. Ale pre dôvody, ktoré predložili Cyril a Metod, pápež Hadrián schválil staroslovienčinu už na Vianoce v roku 867 ako štvrtý bohoslužobný jazyk! A až o tisíc rokov neskôr bolo oficiálne uznané, na 2. vatikánskom koncile, že Božie slovo môže byť napísané vo všetkých jazykoch sveta a Boha možno chváliť v každom jazyku, ktorým ľudia kdekoľvek na svete rozprávajú… Krásny odkaz dvoch bratov pre misiu človeka na zemi: S Bohom sa môžeme rozprávať v materinskom jazyku. To nie je stretnutie s Neznámym, to je stretnutie, keď z „hĺbky tvojho srdca hovoria tvoje ústa“.

Na záver by som dodal, že Cyril a Metod sa vydali do ďalekej a neznámej krajiny akoby podľa vzoru Abraháma – a priniesli jej dar osobnej viery, dar Slova (Boha), a zároveň slova písaného (ľudského) zásadne utvárajúceho človeka, ľudí a spoločnosť. Ich dar sme si osvojili a v rokoch nášho „putovania“ dejinami nám tento dar bol vždy oporou a pomocou. Vytvorili sme krásnu krajinu, naše Slovensko. Ak im chceme i dnes poďakovať, tak istotne najkrajšie by prijali od nás dar našej ľudskosti, priateľstva, pohostinnosti a samozrejme aj dar „dobrého slova Slovákov súcim na Slovo“ – teda dar zvolania Božieho požehnania na ich nikdy sa nekončiace dielo.

P. Viktor Mišuth CSsR