Kto je Duch Svätý? Kresťan, žijúci v novozákonnej dobe na to odpovedá s istotou: tretia Božská osoba v najsvätejšej Trojici. Veriaci Izraeliti nepoužívali slovné spojenie „Duch Svätý“ tak, ako je to pre nás samozrejmé. Neviditeľný, nekonečný Boh je Duch, ktorého poznajú starozákonné knihy ako „Božieho Ducha“ – napr. v knihe Genesis pri popise príbehu o stvorení: Boží Duch sa vznášal nad vodami. A predsa, aj toto novozákonné slovné spojenie, ktoré vyjadruje vieru  v Zjavenie najsvätejšej Trojice, možno v náznakoch nájsť aj v Starom zákone v zmysle atribútu svätosti Božieho Ducha, a to na dvoch miestach: v kajúcom žalme 51,13 („Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho Ducha svätého“); a v prorockej knihe Izaiáša, kap. 63, v kontexte Božieho milosrdenstva a spásy: „Milosrdenstvo Pánovo chcem hlásať, Pánovu chvályhodnosť, pre všetko, čo nám Pán urobil, pre veľkú dobrotu k domu Izraela, čo im preukázal vo svojom zľutovaní a v množstve svojej milosti. Veď povedal: ´Je to predsa môj ľud, synovia, ktorí nesklamú – a stal sa im Spasiteľom vo všetkom ich súžení.´ Nie posol, ani anjel, ale vyslobodil ich sám. Vo svojej láske a útrpnosti ich sám vykúpil, zdvihol ich a nosil ich po všetky dávne dni. Ale oni sa búrili a zarmucovali jeho Ducha svätého, preto sa im zmenil na nepriateľa a sám bojoval proti nim. […] viedol svoj ľud, aby si urobil slávnym svoje meno.“  

Obidva príklady zo Starého zákona so slovným spojením Duch svätý ako atribút Božieho Ducha sú v kontraste s hriešnym človekom, ktorého Boh dvíha a premieňa svojou láskou. Predkladá mu nárok svojej vlastnej svätosti, ale zároveň je to on sám, ktorý pomáha človeku, aby sa nechal posväcovať.

Turíce poznáme ako slávnostný moment zoslania Ducha Svätého. Kto ho posiela? A prečo musí byť poslaný, keď vieme, že Boží Duch pôsobí vo svete od počiatkov Božieho stvoriteľského diela, hoci v tejto dobe ešte Duch Svätý nebol zjavený ako osoba?

Svet bol vykúpený láskavou poslušnosťou Druhej Božskej osoby. Už Jeho Vtelenie bolo súčasťou poslania Otcom, a počas verejného účinkovania Spasiteľ ohlasuje, že nerobí nič sám od seba, ale počúva Otca a koná jeho vôľu až do smrti na kríži. Najmä v evanjeliu podľa Jána čítame, ako naliehavo záležalo Ježišovi Kristovi na tom, aby ľudia pochopili, že nie je sám, ale žije v súlade s nebeským Otcom. Tzv. rozlúčkové reči nám zjavujú poznanie Syna, že prichádza čas, keď opustí tento svet a znovu sa vráti k Otcovi, aby poslal svojho a Otcovho Ducha, ktorý je ten istý. Aj Duch Svätý, hoci je tej istej Božskej podstaty, prichádza v láskavej poslušnosti Otcovi a Synovi, ako to verí a vyznáva Západná Cirkev. Podľa Východnej Cirkvi vychádza Duch Svätý od Otca skrze Syna, ale obidve formulácie majú spoločný moment poslušnej lásky Syna a Ducha voči Otcovi. Táto teológia poslania preniká celé pôsobenie Božského Spasiteľa a objasňuje spôsob pokornej lásky vo vnútornom živote najsvätejšej Trojice.

V tomto Božskom poslaní má svoje korene každé ľudské poslanie v sile všeobecného kňazstva, spôsobom účasti na jedinom kňazstve Ježiša Krista. Duch Svätý nám toto tajomstvo zjavuje a k jeho naplneniu nás uschopňuje.

prof. Gloria Braunsteiner