K dnešnému nedeľnému evanjeliu ponúkame text, ktorý je súčasťou publikácie, ktorú sme vydali v Roku milosrdenstva s názvom Podobenstvá milosrdenstva.

Komu je viac odpustené, ten viac miluje 

Dvaja dlžníci a veriteľ

Lukáš 7, 36 – 50

Krátke podobenstvo vyrozprávané v Lukášovi 7, 41 – 43 vrhá svetlo na odlišné situácie Ježišovho verejného pôsobenia. Navštevuje hriešnych mužov a ženy a dokonca si osvojuje právo odpúšťať ich hriechy. To je privilégiom, ktoré podľa Židov vtedajšej doby, patrí iba Bohu a je spravované kňazmi v chráme. Toto podobenstvo je vyrozprávané, keď je Ježiš na večeri v dome farizeja Šimona. Kvôli svojej kráse si podobenstvo zasluhuje, aby sme sa naň pozreli v kontexte, v ktorom je vyrozprávané:

Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.

Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7, 36 – 50)

1. Zahanbujúca láska

Pohostinnosť, ktorej sa Ježišovi dostáva v dome farizeja Šimona, je jednou zo zahanbujúcich dôverností. Udalosť zahŕňa obyčajné pozvanie na večeru, ktoré Ježiš ochotne prijíma. Počas jedenia prichádza žena, ktorá je v tejto oblasti známa svojou zlou povesťou. Bez toho, aby bola pozvaná alebo aby si pýtala od kohokoľvek povolenie, pristúpi k Ježišovi, zmáča mu nohy svojimi slzami, utiera ich svojimi vlasmi, bozkáva mu nohy a vylieva na ne voňavý olej. Jej konanie je šokujúce, pretože je hriešnica, a Šimon ju za ňu okamžite označuje. A predsa, Šimonova pozornosť nie je zameraná na hriešnicu, ale na Ježiša. Ako si môže niekto, kto je považovaný za proroka, nechať takýmto spôsobom umývať nohy? Teda posudzovanou osobou nie je žena, ktorá je rýchlo ohodnotená ako hriešnica, ale Ježiš, ktorý je poškvrnený jej hriechom, pretože jej dovolil, aby sa ho dotýkala.

Hriešna žena koná určité skutky, ktoré Šimona a jeho ostatných hostí vyvádzajú z miery. Svojimi rukami, slzami a vlasmi „poškvrňuje“ Ježiša. Ako vôbec môže niekto ohlasovať takéto pohoršujúce evanjelium? Iba podobenstvo nám môže pomôcť pochopiť, prečo Ježiš vyvoláva takéto pohoršenie!

2. Dvaja dlžníci a ich veriteľ 

Ježišov záujem o hriešnikov je veľmi humánny a nepodmienený, bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Krátke podobenstvo objasňuje, čo sa deje v Šimonovom dome. Napriek tomu, že je krátke, je prenikavé a dobre vystihuje podstatu. Aby neodkryl pointu podobenstva, pretože sa týka prítomnej situácie, hovorí príbeh o dvoch dlžníkoch a ich veriteľovi. Ako zvyčajne, Ježiš nemenuje týchto ľudí, ale sústredí sa na hlavný problém príbehu. Prvý dlžník dlhuje svojmu veriteľovi päťsto denárov, druhý päťdesiat. Tento nepomer je význačný, pretože päťdesiat denárov, ktoré mu dlhuje druhý dlžník, je vynásobených desiatimi pre prvého dlžníka. Ak si to dáme do kontextu, päťdesiat denárov predstavuje asi dvojmesačnú hodnotu práce, pokým päťsto denárov sa rovná dva a pol ročnému zárobku.

Ježiš objasňuje, že títo dvaja dlžníci nemôžu dlžobu splatiť a ich veriteľ im odpúšťa.

Postavy v podobenstve nerozprávajú; medzi veriteľom a dlžníkmi neprebieha žiaden dialóg. Všetka pozornosť sa sústreďuje na slovo „odpustil“, čo označuje odpustenie pre dlžníkov. Veriteľovo vľúdne odpustenie spôsobuje, že Ježiš sa opýta Šimona na to, ktorý dlžník ho bude mať radšej.

Šimon si stále neuvedomuje, že je súčasťou tohto prípadu, a odpovedá, že dlžník, ktorému bolo viac odpustené, bude mať veriteľa radšej. Jeho odpoveď ho odhaľuje a usvedčuje! Ak by bol pozornejší na podobenstvo, uvedomil by si, že keďže každý hriech je dlhom, iba milosť môže odpustiť dlh, ktorý každý dlhuje Bohu. Šimon zjavne nie je schopný prekonať emocionálny šok z milosti, ktorú Ježiš udeľuje hriešnici.

3. „Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (v. 47)

Podobenstvo odsúva Ježiša z centra pozornosti, aby sa odhalila skutočná situácia: Šimon je ako dlžník, ktorý dlhuje dvojmesačný príjem, a z tohto dôvodu nedal Ježišovi na nohy vodu, ani ho neprivítal bozkom, ani mu nepomazal hlavu. Hriešnica je ako dlžník, ktorý má dlh vo výške dva a pol ročného zárobku: Nikdy by nebola schopná tento dlh splatiť. Jediná možnosť pre oboch je milosť! Hlavný vplyv podobenstva na situáciu je vo vzťahu odpustenia hriechov a lásky hriešnice. Nanešťastie, niektoré preklady uvádzajú vetu vo verši 47 ako „odpúšťajú sa jej hriechy, lebo veľmi miluje“. Avšak pôvodný grécky text vyjadruje dôsledky odpustenia hriechov: „Odpúšťajú sa jej hriechy, a preto veľmi miluje.“ Ak by jej takáto veľká vina nebola odpustená, nebola by takto disponovaná milovať. Táto žena je schopná milovať, pretože jej bola daná bezpodmienečná milosť.

Druhá časť Ježišovej odpovede potvrdzuje prvenstvo milosti: „Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (v. 47). Tento výrok prepája podobenstvo so skutočným životom: každý, koho sa nedotkla Božia slobodná láska, nie je v stave milovať ho.

4. Odpustenie hriechov a viera, ktorá zachraňuje 

Počas stolovania Ježiš pohoršuje všetkých hostí, ktorí si medzi sebou šomrú: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ (v. 49) Otázka si žiada najlogickejšiu odpoveď, ktorou je, že iba Boh môže odpúšťať hriechy (pozri Lk 5, 21). A zatiaľ čo Boh odpúšťa hriechy, je povinnosťou človeka odčiniť ho podľa zákona. Ježiš si privlastňuje božské, nie ľudské práva; takže toto je urážka, ktorej sa podľa zmýšľania hostí dopúšťa.

A predsa, tá istá „urážka“ je mostom medzi podobenstvom a stretnutím v Šimonovom dome. Mocou, ktorou Ježiš odpúšťa hriechy hriešnici, je v harmónii s Božím spôsobom konania. Odpúšťa jej, pretože vidí jej vieru v jeho moc odpúšťať hriechy, ktorú má táto hriešna žena hneď od začiatku. Ak bežala kúpiť drahý voňavý olej hneď, ako sa dozvedela, že Ježiš je hosťom vo farizejovom dome, a prekonala všetky prekážky, len aby ho mohla vidieť, je to vďaka jej neochvejnej dôvere, že Ježiš je schopný odpúšťať hriechy (ako veriteľ, ktorý odpustil tomu, ktorý mu dlhoval 500 denárov).

Viera je jediná podmienka, ktorú Ježiš vyžaduje, aby sme mohli byť zachránení; je dokonca spoločným menovateľom pri všetkých jeho zázrakoch. V tomto smere existuje podobnosť medzi odpustením hriechov hriešnici a uzdravením ochrnutého či slepého muža: takisto pri udalostiach uzdravenia je to viera, čo zachraňuje, nie zázrak samotný.

5. Aký to má vplyv na spoločnosť?

Pozrime sa na podobenstvo o milosrdnom kráľovi v Matúšovom evanjeliu (18, 23 – 35). Tak ako v podobenstve v Lukášovom evanjeliu (7, 41 – 43), aj tu nachádzame veriteľa (kráľa) a dvoch dlžníkov (sluhov). Prvý sluha dlhuje kráľovi desaťtisíc talentov, ale jeho naliehavá prosba vyvolá v kráľovi súcit a ten mu jeho dlh odpúšťa. No nanešťastie len čo sluha opúšťa palác, stretáva sa s iným sluhom, ktorý mu dlhuje sto denárov; zaobchádza s ním kruto a vrhá ho do žalára.

Nepomer dlhov je nevyčísliteľný. Ak mal v Ježišových časoch jeden talent hodnotu tisíc denárov, potom desaťtisíc talentov je nepredstaviteľná suma, vzhľadom na dlh druhého sluhu vo výške sto denárov. Prakticky povedané, druhý sluha mohol vyrovnať svoj dlh za menej ako šesť mesiacov práce, kým prvý sluha by nikdy nebol mohol splatiť svoj dlh kráľovi. Milosť, ktorú kráľ udelil prvému sluhovi, bola premárnená! Keď sa kráľ dozvedel, čo sa stalo druhému sluhovi, odsúdil prvého: „Zlý sluha! Ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 32 – 33). A tak je sluha vydaný mučiteľom, kým nesplatí dlžobu, ktorú je nemožné splatiť, ani keby pracoval celý zbytok života. Záver podobenstva je dramatický: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18, 35).

Cirkev pozostáva zo sluhov, ktorým bola odpustená nevyčísliteľná dlžoba, aby boli schopní odpúšťať druhým sluhom. Čo ak by Cirkev, ktorej bolo prikázané odpúšťať sedemdesiatsedem ráz, alebo neustále (pozri Mt 18, 21 – 22), začala klásť podmienky Božiemu milosrdenstvu? Bolo by možné rozpoznať, že Božie milosrdenstvo je väčšie ako akýkoľvek ľudský hriech? A že milosrdenstvo by sa nikdy nemalo považovať za právo niektorých, ale za privilégium všetkých?

S Ježišom Božie milosrdenstvo dovoľuje sebe samému nakaziť sa ľudskou biedou, ale zároveň vykupuje túto biedu jej premenou skrze nezaslúženú, bezpodmienečnú lásku. Nenájdeme intímnejšiu časť v evanjeliách, ako je tá v Šimonovom dome. Hriešnica sa dotýka Ježišových nôh, umýva ich svojimi slzami, utiera svojimi vlasmi a bozkáva svojimi perami. Podľa evanjelia Ježiš nikdy nepripustil takúto dôvernosť nikomu, dokonca ani svojej matke. Ježišovo milosrdenstvo nevykupuje ľudskú biedu tým, že ju zvrchu poutiera alebo sa jej sotva dotkne, ale tým, že sa ňou necháva nakaziť.

Príbuzné články:

Milosrdenstvo a uzdravenie