„Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania.“ (Ef 4, 4)

„Zodpovedajú naše služby, naše diela, naša prítomnosť tomu, čo Duch žiadal od našich zakladateľov? Sú primerané cieľom, ktoré sledujeme v dnešnej spoločnosti a Cirkvi? Máme rovnakú vášnivú lásku k ľuďom, sme k nim tak blízko, aby sme s nimi mohli prežívať ich radosti a bolesti, aby sme skutočne chápali ich potreby a vedeli im pomôcť ich naplniť?“ (Apoštolský list Sv. Otca Františka všetkým zasväteným osobám pri príležitosti Roku zasväteného života, 2014)

Tieto slová pápeža Františka sú nám adresované aj dnes. Cirkev si kladie tieto otázky stále, keď cíti, že nereaguje adekvátne na potreby mužov a žien žijúcich v danej chvíli, a to z dôvodu, že aktuálne štruktúry nám nedovoľujú napĺňať naše povolanie.

Z tohto dôvodu Cirkev už od svojich počiatkov neustále prechádza procesom reštrukturalizácie, vediac, že Vtelenie je vlastné jej podstate a poslaniu. Preto sa v istom okamihu histórie ujala fráza „Ecclesia semper reformanda est“ – Cirkev sa musí neustále reformovať. Ide o neustálu potrebu a trvalú túžbu Cirkvi ostať vernou Evanjeliu a poslaniu, ktoré jej zveril Vykupiteľ, aby tak mohla lepšie odpovedať na výzvy každej doby a konkrétneho miesta.

V priebehu dejín Duch Svätý vzbudil v Cirkvi charizmy, aby jej pomohol reagovať na konkrétne pastoračné naliehavosti – inšpirujúc reformátorov ako boli sv. Benedikt, sv. Ján z Avily, sv. Terézia od Ježiša, sv. František z Assisi, sv. Ignác z Loyoly, sv. Alfonz, sv. Klement atď., ktorí vedeli, ako reagovať na potreby svojej doby. A bez toho, aby stratili zo zreteľa to podstatné, vedeli, ako „prestavbou“ obnovovať život, vždy verní Vykupiteľovi a Cirkvi. Je to ten istý princíp aggiornamento, ktorý pápež Ján XXIII. vytýčil ako cieľ Druhého vatikánskeho koncilu.

Založenie Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa je ovocím tejto štedrosti Ducha Svätého, ktorý v Cirkvi inšpiroval novú charizmu pre misiu – tentokrát začiatkom 18. storočia na juhu Talianska, skrze sv. Alfonza Mária de Liguori. Charizmu, ktorá sa obnovila aj cez sv. Klementa, keď prekročila Alpy a spôsobila ohlasovanie Evanjelia novým spôsobom. Prečo novým? Pretože realita nového prostredia si vyžadovala „prispôsobiť prostriedky situáciám konkrétnych osôb, v rámci okolností a ich možností porozumenia kresťanskej pravdy“ (Hajduk, Spicilegium 2020, I, p. 108). Keď dnes používame termín „reštrukturalizácia“, všetko toto sa nám môže javiť povedomé.

Len ťažko si vieme predstaviť nepokoje doby, v ktorej žil sv. Klement, doby osvietenstva a modernej spoločnosti 18. a 19. storočia. Boli to roky vlády Napoleona v Európe, roky poznačené neobyčajnou nenávisťou voči Cirkvi. V tomto kontexte sv. Klement plnil svoju misiu a bol to takmer stále nehostinný čas: „Keď sa zdalo, že vo farnosti Sv. Benona vo Varšave všetko prekvitá, Napoleonove vojská rozháňali skupinu redemptoristov, ktorých tam  Klement zoskupil. Keď si myslel, že v pokojnom Švajčiarsku našiel útočisko, život mu sťažovalo miestne duchovenstvo a vedenie kantónu. Keď sa okolo neho vo Viedni začala formovať sľubná skupina mladých ľudí, polícia mu dala na výber medzi nútenou emigráciou a odchodom z Kongregácie. Keď tieto ťažkosti napokon prekonal a cisár sa chystal podpísať schválenie inštitútu, Klement zomiera; bez toho, aby videl svoju misiu dokončenú.“ (F. Ferrero, For a Historical Interpretation of St. Clement, 229)

Ovocie Klementovej misie bolo možné vidieť až po jeho smrti. A k žatve by nebolo prišlo, keby nebral do úvahy skutočnosti svojej doby a neurobil by tomu zodpovedajúce zmeny. Keď sa po vysviacke vrátil z Ríma, nemohol len tak zmeniť štruktúry a metódy, ktoré poznal odtiaľ. Okolnosti ho prinútili nechať sa viesť Duchom tam, kam ho chcel vziať, a použiť misijné metódy, ktoré najlepšie odpovedali na potreby veriacich.

Znamenie a semienko obnovy v jeho časoch

V našej dobe, ktorá je dobou veľkých zmien, môžu mať kresťania tendenciu pridŕžať sa minulosti, toho, „čo sa vždy robilo takto“. Sv. Klement nám ukazuje, že obnovu je možné urobiť zvnútra: zo srdca, z komunity, z Cirkvi, zo sveta. U sv. Klementa je úžasné „vidieť ho vychádzať zo sveta minulosti (pustovník, raní redemptoristi, rakúska cirkev), aby sa celkom jednoducho a krok za krokom zžil so svetom osvietenstva, revolúcií, romantizmu, až kým sa nestal jedným z prvých, ktorí sa podieľali na obnove kresťanstva v strednej Európe“ (F. Ferrero).

Pravdou je, že táto úloha nie je jednoduchá a že proces obnovy Kongregácie a Cirkvi chvíľu trvá. Sv. Klement nás prostredníctvom úspechov aj neúspechov svojej doby učí, že sa to všetko týka vykročenia a „oblečenia“ sa do trpezlivosti: „Odvahu! Boh riadi všetko,“ ako zvykol hovoriť (R. Decot), zatiaľ čo prebudovával a tvorivo investoval všetky zdroje do služieb misie. Sv. Klement, ďaleko od prívlastku divotvorca alebo svätec s nadprirodzenými darmi, bol muž vystavený krízam svojej doby, ktorý neprestal rozsievať – hoci vôbec nemal istotu, že uvidí aj ovocie. Je zaujímavé uvažovať nad tým, ako vysiľujúci apoštolát vo Varšave a Viedni nakoniec priniesol úrodu, hoci sám Klement už nemal túto možnosť. Vzhľadom na neistotu a novosť, spolu s vierou a láskou k Cirkvi, vyniká Klementov postoj k akceptovaniu rizika zlyhania a omylu, pokiaľ ide o otváranie ciest. Tak ako horčičné semeno (Mt 13, 31), Klement bol vo svojej dobe znamením a zárodkom obnovy.

Včera a dnes: dve doby, jedna konštanta

S pápežom Františkom sa Cirkev pustila do procesu premeny nielen „zvnútra“, ale aj tým, že sa chápe ako Cirkev vychádzajúca zo seba. Vo svojej túžbe po obnove Cirkvi pápež kritizoval tých, ktorí odolávajú zmenám v štruktúrach a ospravedlňujú svoje konanie sa slovami „vždy sa to tak robilo“.

Rovnako aj Kongregácia, už v procese reštrukturalizácie vyžadujúcom zmenu štruktúr a dostupnosť misionárov, sa stretáva s istým vzdorom voči posunu sa k rozhodnutej misijnej službe. Z tohto dôvodu je dobré sa v tejto chvíli zmieniť o Konštitúcii 13, ktorá hovorí o misionárskej dynamike: „Pri vykonávaní svojho poslania sa Kongregácia usiluje konať s odvážnymi iniciatívami a s intenzívnym úsilím. Povolaná na verné vykonávanie misionárskeho diela, ktoré jej zveril Boh, v priebehu vekov sama sa vo forme poslania rozvíja.“

Konštitúcia 90 uvádza, že „redemptoristi sa stanú tým efektívnejšími misionármi, čím viac budú vhodne prispôsobovať svoju apoštolskú činnosť znameniam čias a čím tesnejšie budú s ňou spájať svoju duchovnú, vedeckú a pastoračnú obnovu“.

Sv. Klement tomu dobre rozumel. Dnes nás učí „dôležitosti prispôsobenia sa pastoračných akcií konkrétnemu kontextu s cieľom ohlásiť ľuďom radosť zo života v Kristovi a jeho evanjeliu“. (Hajduk, 9).

MODLITBA

Nekonečne dobrotivý Bože, Ty všetko obnovuješ v Ježišovi Kristovi, Vykupiteľovi, a milosťou Ducha Svätého obnovuješ všetko na Jeho obraz. Na príhovor sv. Klementa daj, aby sme boli schopní čítať znamenia čias a aby sme stále nanovo verne odpovedali na Tvoje povolanie byť spolupracovníkmi na diele vykúpenia. Nech je naša Kongregácia na príhovor Matky ustavičnej pomoci posilnená, najmä v procese reštrukturalizácie. Amen.

P. Pedro Lopez CSsR (preklad Barbora Polomská)