Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa

Generálny predstavený

Rím, 28. februára 1984

Gen. 79/84

Communicanda 82

FARNOSŤ V RÁMCI APOŠTOLÁTU REDEMPTORISTOV

Communicanda 82

Milí spolubratia!

Generálna stanova 018 redemptoristom, ktorí sa venujú farskej službe, hovorí, „že čím hlbším misionárskym duchom budú vedení, tým viac budú vykonávať akoby trvalé misie“.

Mnohokrát počas našich pastoračných vizitácií v rôznych (vice)provinciách zaznelo želanie mať nejaké orientačné vysvetlenie významu citovaného textu a aby sa poukázalo na charakteristické črty misijnej farnosti.

Zohľadnili sme tieto želania a poverili sme nášho sekretára pre apoštolát, aby preštudoval miesto farnosti v rámci apoštolátu redemptoristov. Sekretariátom pripravený text potom prezrela a doplnila generálna rada.

Teším sa, že vám môžem ponúknuť túto štúdiu, v ktorej sú pre farskú prácu redemptoristov veľmi dôležité pokyny.

Nech nám pomáha sv. Alfonz, ktorý si želal, aby misionársky duch charakterizoval jeho kongregáciu a aby medzi nami ostával vždy živý v každom rozmere našej pastoračnej angažovanosti.

Naše farnosti zverujem pod ochranu Márie, Matky Cirkvi.

S bratským pozdravom v Kristovi Vykupiteľovi

Josef Pfab CSsR

generálny predstavený

FARNOSŤ V RÁMCI APOŠTOLÁTU REDEMPTORISTOV

ÚVOD

I. ČASŤ: FARNOSŤ V DEJINÁCH A V ŽIVOTE CIRKVI

1. Termín: farnosť

2. Biblické začiatky

3. Farnosť v priestore dejín

4. Farnosť a misia

5. Dnešná farnosť: misionárske spoločenstvo

1). II. vatikánsky koncil

2). Nový Kódex kánonického práva

3). Dnešné pastoračné priority

4). Rozhodujúca premena

II. ČASŤ: FARNOSŤ V DEJINÁCH APOŠTOLÁTU REDEMPTORISTOV

1. Na začiatku kongregácie

2. K misijnej redemptoristickej farnosti

3. Problémy a ťažkosti

4. K misijnej obnove redemptoristickej farnosti

III. ČASŤ: PRAKTICKÉ ZÁVERY

Úvod

1. Záver ohľadom nášho zásadného postoja

2. Praktické závery týkajúce sa pastoračných priorít v redemptoristickej farnosti (7 priorít)

3. Prípadné chyby, ktorých sa máme vystríhať

4. Prijímanie a odovzdávanie farností

5. Stretnutie redemptoristov angažujúcich sa vo farskej službe

6. Záver

ÚVOD

V dnešnej Cirkvi a vo svete veľká časť apoštolátu našej kongregácie v rôznych (vice)provinciách sa vyvíja v rámci farností zverených do našej pastoračnej starostlivosti. Fakticky okolo 30 % všetkých redemptoristov na svete sa angažuje vo farskom apoštoláte. Je to oveľa viac než tých, ktorí sa priamo angažujú v ľudových misiách.

Oplatí sa všimnúť si, že geografické rozloženie farského apoštolátu je v kongregácii vo svetovom rozložení veľmi nerovnomerné. Niektoré (vice)provincie sa neangažujú vo veľkej miere vo farskej pastorácii. Ich angažovanosť v tejto oblasti tvorí v porovnaní s inými pastoračnými aktivitami len malú časť ich prác. Na druhej strane existujú početné (vice)provincie, v ktorých angažovanosť vo farskej práci má veľký význam a tvorí možno zásadnú časť ich apoštolátu.

Generálna kapitula v roku 1979, berúc do úvahy rôzne spôsoby realizácie poslania kongregácie dnes (Konšt. 3; Stan. 016 – 024), sa zaoberala tiež prácou vo farnostiach, kladúc ju na druhé miesto z ôsmich špecifických foriem našej misionárskej aktivity (Stan. 018). Spomínané texty našich Konštitúcií a Stanov sa naďalej prehlbujú, podobne ako to bolo v šesťročí 1979 – 1985, vždy sa opierajúc o usmernenia kapituly a vo svetle toho, čo bolo povedané o pastoračných prioritách v Communicanda 53 (1980) a o priamom hlásaní Božieho slova v Communicanda 60 (1981). V tomto svetle dnes o našej farskej službe premýšľame a prehodnocujeme.

Na začiatku úvahy nad farským apoštolátom, ako to už iniciovali mnohé (vice)provincie, sa objavujú konkrétne otázky:

1) Aký je zmysel našej farskej angažovanosti? Prečo aktuálne pracujeme v tej či onej farnosti?

2) Aký je štýl našej služby vo farnostiach? Ako a v akom stupni plníme redemptoristickú misiu v jednotlivých farnostiach?

3) V akých farnostiach ako redemptoristi máme pracovať? Aké farnosti máme ďalej viesť a ktorých sa máme zriecť? A ak by nám ponúkli farnosť v diecéze, tak aký typ farnosti máme prijať a akú odmietnuť?

Sú to veľmi aktuálne otázky, podobne ako je aktuálny proces prehĺbenia tejto témy, k čomu sme boli vyzvaní. Tento dokument chce byť pomocou pre (vice)provincie v prehĺbenom uvažovaní o predchádzajúcej kapitule. Táto úvaha sa má oprieť hlavne o to, čo je nové. Stanovy redemptoristom, venujúcim sa práci vo farnosti, nariaďujú: „Členovia, ktorí sa venujú tejto službe, nech vykonávajú farské povinnosti so všetkou horlivosťou a nech si dobre uvedomia, že čím hlbším misionárskym duchom budú vedení, tým viac budú vykonávať akoby trvalé misie“ (Stan. 018). Pamätajme preto, že v tomto procese sa majú angažovať všetci spolubratia v každej (vice)provincii, teda nielen tí, ktorí aktuálne pracujú vo farnosti, začínajúc od toho, že farská služba, ako každá iná forma nášho apoštolátu, sa vykonáva v mene (vice)provincie a celej kongregácie (porov. Konšt. 9).

I. ČASŤ: FARNOSŤ V DEJINÁCH A V ŽIVOTE CIRKVI

Aby sme pochopili význam farnosti v poslaní Cirkvi a v misii kongregácie, potrebujeme poznať historický vývoj farnosti, ktorá nadobúdala rozmanité formy v rôznych obdobiach dejín. Len keď ho poznáme, môžeme patrične ohodnotiť našu dnešnú farskú službu.

1. Termín: farnosť

Začneme od slova farnosť, ktoré pochádza z gréckeho paroikia a znamená susedstvo, tzn. jasne ohraničený obvod, ktorého obyvatelia sú susedmi, sú si blízki vo vzťahu fyzickom, ľudskom i spoločenskom. Preto to slovo má význam priam ľudský, pretože obyvatelia opísaného miesta tvoria pravé sebe vlastné ľudské spoločenstvo.

Cirkevné použitie tohto slova, ktoré siaha do začiatkov kresťanstva, uchováva tento obsah, ale dodáva mu niečo úplne nové: viera zdieľaná v spoločenstve. Miestne spoločenstvo veriacich, živo zjednotené vo viere v Ježiša Krista, a misionársky odovzdávateľ tejto viery iným – to je kresťanský význam farnosti.

2) Biblický pôvod pojmu farnosť

Pojem farnosť nenachádzame v Novom zákone, ale pojem zhromaždenie – miestne spoločenstvo (Cirkvi) – je centrálnym pojmom v ekleziológii tak historickej, ako aj teologickej, vo všetkých knihách Nového zákona, hoci v rôznych knihách iným spôsobom (evanjeliá, Skutky apoštolov, listy sv. Pavla atď.). Prostredníctvom výrazného hlásania evanjelia rôznymi formami vznikli kresťanské miestne spoločenstvá prvých storočí, a to od toho v Jeruzaleme, ktorého život je predstavený v prvých kapitolách Skutkov apoštolov (2 – 4). Evanjelizačná sila spoločenstva prechádzala z jedného miesta na iné, rodiac nové spoločenstvo, ktoré oživovala viera v Krista (porov. zvestovanie Filipa „v meste Samária“, Sk 8, 4 – 8). Všetky tieto spoločenstvá spolu stanovili „Cirkev“ (8, 3) v univerzálnom zmysle.

V poapoštolskej Cirkvi základným miestnym spoločenstvom sa stáva farnosť, ktorej hlavou od konca prvého storočia a neskôr je ten, ktorý riadi celosť jej života: „biskup“. Zároveň to bolo už spoločenstvo veriacich a istá organizácia, ktorej cieľom bol rozvoj evanjelizačného života spoločenstva a jej evanjelizačnej misie. Presne taká je dnes myšlienka farnosti, ktorú sa Cirkev usiluje nanovo ukázať a prehodnotiť.

3) Farnosť v historickom vývoji

Časom z dôvodu rôznych sociologických činiteľov a medzi nimi postupného rozrastajúceho sa územia, ktoré podlieha riadeniu biskupa, sa častejšie k hlasu dostávalo organizačné a administratívne hľadisko farnosti. Medzi spoločenstvom z jednej strany a biskupom a klérom z druhej teraz prevláda viac vzťah právnej závislosti než vzťah bratstva v jednote viery. Bol to istý cirkevný systém, určený na koordináciu bežného fungovania života veriacich, ale chýbal v tom pocit komúnie (koinonia) a misionársky duch, ktorý charakterizoval kresťanské spoločenstvá apoštolských a poapoštolských čias.

4) Farnosť a misia

Pocit misijnosti či tiež života apoštolskej angažovanosti vo farnostiach a v Cirkvi nikdy nezanikol, dokonca aj v statickejších obdobiach jej dejín. Mimo bežných štruktúr cirkevnej činnosti sa ustavične rodili rozmanité náboženské hnutia, inšpirované charizmaticko evanjelizačným ideálom: sequela Christi (opátstva, rehole, apoštolské združenia diecéznych kňazov, a neskôr rehoľné kongregácie atď.) Všetky tieto hnutia smerovali rôznym spôsobom k obnove Cirkvi a skrze to tiež aj k obnove kresťanského farského života, základnej bunky cirkevného života. Robilo sa to rôznymi pastoračnými prostriedkami (svedectvo, hlásanie, katechéza, organizovanie náboženských bratstiev atď.) Všetko sa to bralo ako „mimoriadne“ ohlasovanie Božieho slova: „mimoriadne“ vo vzťahu k „bežnému“ ohlasovaniu, ktoré patrilo či malo patriť k bežnému fungovaniu farnosti.

Ostávalo teda jasne rozlíšiť medzi bežným farským životom a misiou. Dokonca v Kódexe z roku 1917 sa vo vzťahu k normálnemu rozvoju cirkevného života nepoužíva výraz „misia“. Samozrejme, aspoň raz za desať rokov mala byť v každej farnosti hlásaná sacra, quant vocant, missio (ľudové misie, kan. 1349). Bola to nepochybne udalosť veľkého dosahu pre duchovné dobro farníkov, avšak nebola vnímaná ako niečo, čo má dať pečať misijnosti farnosti ako takej.

Po geografickej expanzii Cirkvi po roku 1500 výraz „misia“ nadobúda ešte iný význam. Misionárom bol ten, kto niesol dobrú zvesť o spáse novým národom, ktoré doteraz nemali možnosť ju počuť. Misionár mal teda zakladať kresťanské spoločenstvá v krajinách, kde ešte neexistovali. Prirodzene, v takejto situácii nebolo možné vytvárať farnosti európskeho administratívneho typu. Bolo potrebné začínať od začiatku ako v prvých storočiach Cirkvi: najskôr vytvoriť množstvo kresťanských spoločenstiev a nasledovne sa zaoberať organizáciou viac menej súhlasnou z ich životom a činnosťou.

V tomto novom podujatí miestny priestor, v ktorom sa vytváralo kresťanské spoločenstvo – farnosť, alebo akoby misijná farnosť – sa stávalo živou bunkou napomáhajúcou rastu Cirkvi, získavajúc vo veľkej časti svoj prvotný význam. Nutným prvkom pre tento rast bola istá pastorálna elasticita, tiež v právnej rovine, s ktorou súhlasili cirkevné autority Ríma. Po dosiahnutí ekleziálnej dospelosti nové cirkvi už neboli ďalej misijné, v dôsledku čoho nepotrebovali využívať výnimky zo všeobecného kánonického práva, vzťahujúceho sa na diecézy, farnosti či tiež na iné prvky bežnej a normálnej cirkevnej štruktúry.

5. Dnešná farnosť: misijné spoločenstvo 

1) II. vatikánsky koncil

II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) dal koncepcii Cirkvi, misii, diecéze, farnosti atď. novú a jasnú prehľadnosť, zdôrazňujúc misijnú povahu Cirkvi na všetkých rovinách (LG 17). Pri základoch zmeny prístupu k misijnosti Cirkvi popri biblických a teologických pravdách sa ukázali tiež sociologické a pastoračné motívy. Koncil si mnohokrát kládol otázku, či je možná pravá ekleziálna angažovanosť, ak nie je misijná, tak v rozmere diecézy, ako aj farnosti, v dnešnom industrializovanom a urbanizovanom svete. Týmto či iným spôsobom je skoro celý svet „misijný“ terén.

2) Nový Kódex kánonického práva

Kódex z roku 1983 bol skutočne opretý na misijnej ekleziológii II. vatikánskeho koncilu. Na misii Cirkvi (Ecclesiae missio) sa zúčastňujú všetci veriaci (kán. 216), tiež laici (kán. 225/1; 229/1). Misionársky duch (missionalis spiritus) má byť zvlášť osvojovaný bohoslovcami (kán. 245/1). Vo vzťahu k farnosti jej definícia už nie štrukturálna a administratívna, ako v Kódexe z roku 1917 (kán. 216), ale predovšetkým misijná. „Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi“ (kán. 515/1). Samozrejme, kánon vracia farnosti pôvodný význam ako „určité spoločenstvo veriacich“ (porov. Apostolicam actuositatem 18).

3) Dnešné pastoračné priority

Nejde tu o zbožné želanie Cirkvi, aby sa farnosť stala dynamickým jadrom kresťanského, komunitného a misijného života. Táto misijná premena farnosti sa už aktualizuje v mnohých krajinách. Bohatá je tiež teologická, pastorálna a sociologická literatúra týkajúca sa tejto témy, vydávaná v početných jazykoch.

Aké sú pravé pastoračné priority, na ktorých sa má dnes sústreďovať farská služba? Hľadaním odpovede na túto základnú otázku sa zaoberá nová pastorálna teológia farnosti. Napriek veľkej rôznorodosti farských prostredí, predstavovaných v tejto literatúre, si možno všimnúť – čo tiež robí na nás veľký dojem –, že je veľká jednomyseľnosť čo do spôsobu stanovenia a vysvetlenia priorít v súčasnej farskej pastorácii.

V podstate sú to tieto:

a) Cieľom každej farskej služby je vytvorenie silného evanjeliového a evanjelizujúceho spoločenstva, ktoré je zapojené aj do štruktúr trvalej evanjelizácie.

b) Najskôr je potrebná animácia a prehĺbenie viery v spoločenstve, viery prežívanej, angažujúcej sa, otvorenej na všetky požiadavky evanjelia. Vyžaduje si to zodpovedajúce zorganizovanie farskej katechézy na všetkých úrovniach.

c) Evanjeliové spoločenstvo čerpá svoju duchovnú a apoštolskú energiu z liturgie, zo sviatostí, z modlitby. Treba tiež myslieť aj na liturgickú a duchovnú formáciu spoločenstva pomocou zodpovedajúcich vzdelávacích štruktúr.

d) Viera a modlitba spoločenstva sa vyjadrujú a aktualizujú v evanjeliovej láske; v láske o misionárskom vyžarovaní a v zhovievavej priateľskej otvorenosti. Preto je farské spoločenstvo povolané, aby bolo miestom stretnutia tých, ktorí sa našli v duchovnej, materiálnej či akejkoľvek inej núdzi. Láska spoločenstva sa prejavuje predovšetkým v duchu solidarity a jej praktizovaní voči chudobným, utláčaným, vytlačeným na perifériu spoločnosti, izolovaným, čiže voči všetkým, ktorí sú prvými adresátmi spásneho Božieho slova (1 Kor 1, 26).

e) Všetci veriaci sú povolaní k účasti na evanjelizačnej misii Cirkvi (LG 31 nn) a všetci, ktorí to chcú, majú právo zapojiť sa aktívne a koordinovane do misijnej obnovy farnosti.

f) Proces reevanjelizácie farnosti potrebuje dobrých animátorov a vodcov. V prvom rade majú pochádzať z farského kléru; ale kvalita laických vodcov môže vykonať tvorivý zvrat celého farského spoločenstva.

g) Z jednej strany hlásanie a aktualizácia evanjelia vo všetkých jej rozmeroch a požiadavkách, z druhej konkrétne vedomie a dôkladná analýza podmienok života, v akých sa nachádza spoločenstvo (podmienky ekonomické, sociálno-kultúrne, náboženské a pod.), sú dva póly, ktoré určia reálny a účinný program dnešnej farskej činnosti.

4) Rozhodujúca premena

Dejiny farnosti v Cirkvi došli dnes k rozhodujúcemu okamihu pre budúcnosť farskej služby vo všetkých jej formách. Nie je potrebné zdôrazňovať dôležitosť tohto faktu aj pre budúcnosť redemptoristickej farnosti. Skôr ako prejdeme k úvahe o našej službe vo farnostiach, k akej nás pozýva generálna kapitula z roku 1979, sa v krátkosti pozrieme na dejiny našej účasti na tejto forme pastoračnej starostlivosti Cirkvi.

II. ČASŤ: FARNOSŤ V DEJINÁCH APOŠTOLÁTU REDEMPTORISTOV

1. Na začiatku Kongregácie

Za čias sv. Alfonza sa nikdy neobjavila ponuka, aby kongregácia k používaným formám apoštolátu pridala farskú službu (v podstate, hoci nie výlučne, to boli ľudové misie). Motívy takejto situácie sú veľmi jasné. V Neapolskom kráľovstve, ako tiež aj v Cirkevnom štáte bol nadbytok kléru, avšak nezaujímal sa o to, aby pomáhal chudobnému vidieckemu ľudu, nad ktorým sa zľutoval sv. Alfonz, pohnutý jeho duchovnou „opustenosťou“.

Svätý Alfonz, oživený evanjeliovým a misionárskym duchom, sa usiloval o výrazne misijnú obnovu Cirkvi svojich čias, zvlášť o misijnú evanjelizáciu farností, osobitne vidieckych. Túto formu apoštolátu vykonával celý život ako kňaz, rehoľník i biskup. Používal pritom všetky evanjelizačné prostriedky, ktoré v jednotlivých obdobiach činnosti boli preňho prístupné.

Zásadným cieľom jeho misijnej angažovanosti, tej angažovanosti, ktorú „dal“ svojej kongregácii od roku 1732, bolo vytváranie a starosť o rozvoj pravých spoločenstiev veriacich v Cirkvi, zvlášť medzi chudobnými v ich vidieckych farnostiach. Evangelizare pauperibus – zaniesť chudobným radostnú zvesť o ich spáse (Lk 4,18): ohlasovanie Božieho slova priamo a mimoriadnym spôsobom, čo bolo charakteristickou vlastnosťou apoštolátu sv. Alfonza. Všetky iné prvky jeho apoštolátu boli vždy nasmerované na komunitnú realizáciu spásneho posolstva medzi ľuďmi, predovšetkým medzi chudobnými.

Žiť spolu evanjelium a hlásať ho verne, ale novým spôsobom – to je program apoštolského života ustanovený sv. Alfonzom pre redemptoristov od založenia kongregácie. Mal dokonca myšlienku vytvoriť na niektorých miestach „trvalú misiu“ (Scala, Villa dei Schiavi, Ciorani), v ktorej by boli spolu redemptoristi a veriaci v permanentnej komunite nábožného života, podobnej prvému spoločenstvu v Jeruzaleme (Sk 2 – 4).

2. K misijnej redemptoristickej farnosti

S rozšírením kongregácie do krajín severnej Európy, vďaka apoštolskému a misionárskemu duchu sv. Klementa Máriu Hofbauera, sa apoštolát redemptoristov musel voči novej situácii otvoriť na úplne nové formy. V Kostole sv. Benona vo Varšave bola pre sv. Klementa misijným nástrojom „trvalá misia“ ako praktická odpoveď na miestne pastoračné potreby.

Oveľa náročnejšia a zložitejšia bola pastorálna situácia v oblasti Visp (Švajčiarsko), ktorej museli P. Passerat a jeho spoločníci čeliť v prvom desaťročí 19. storočia. Kňazi tejto komunity po prevzali farskej služby tohto regiónu boli prakticky prinútení zaoberať sa farníkmi, čím stratili kontakt s malou komunitou vo Vispe. Časom mnohí z nich opustili kongregáciu a prešli k diecéznemu kléru. Po tejto skúsenosti bolo ešte jasnejšie, že tak život, ako aj apoštolát redemptoristov si vyžadoval absolútnu zodpovednú kvalitu a udržateľnosť redemptoristickej komunity, tak ako to na začiatku chápal sv. Alfonz.

V úplne odlišnej situácii Cirkvi boli redemptoristi, prichádzajúci do USA v rokoch 1832 – 1835. Každý rok prichádzali do tejto krajiny tisíce katolíckych imigrantov z európskych krajín. Väčšinou z nich to boli chudobní ľudia, úplne nepripravení na život v novom svete. Ako evanjelizovať tento národ, ktorý sa nachádzal v skutočne „misijnej“ situácii? Prvé, čo bolo potrebné, boli farnosti, a to misijné farnosti.

Preto redemptoristi, so súhlasom P. Passerata, sa hneď podujali na službu vo farnostiach v rôznych miestach východnej časti USA, ale od začiatku pracovali spoločne.

Mnohé z týchto spomenutých farností nemali územný ani osobný charakter, to znamená, že redemptoristi slúžili národnostným alebo jazykovým skupinám, napr. Nemcom, Francúzom, Írom.

Pionierom tohto nového spôsobu uskutočňovania redemptoristickej misie v Cirkvi bol sv. Ján Nepomucký Neumann (1811 – 1860), misionár a biskup, podobne ako bol misionárom a biskupom sv. Alfonz, avšak vždy to bol biskup-misionár.

V miere, ako kongregácia musela čeliť podobným situáciám v iných krajinách – kde bolo potrebné spojiť misionársku angažovanosť s farskou službou –, služby takého druhu (vice)provincie prijímali stále častejšie. Tým naši misionári svojím apoštolátom boli veľkým prínosom pre rast Cirkvi. Ináč by tento prínos nebol možný.

Pri spätnom pohľade na tieto farnosti možno veľmi dôkladne rozlíšiť ich nasledovné vlastnosti:

1) mnoho času a starostlivosti sa venovalo príprave a sláveniu liturgie;

2) vedomí si našej tradície sme sa angažovali zvlášť hlásaním Božieho slova;

3) veľký dôraz sa kládol na paraliturgické pobožnosti za účelom rozvíjania ľudovej zbožnosti;

4) veriacim boli vždy k dispozícii mnohí spovedníci; zvlášť sa upozorňovalo na spoveď kňazov;

5) celá komunita, vrátane misionárov, keď boli v dome, sa zapájala do života a činnosti farnosti.

3. Problémy a ťažkosti

Nechýbali ťažkosti spojené s farskou službou. Tieto v živote niektorých (vice)provincií postupne rástli.

1) Niekedy sa zviditeľnili isté napätia vo vnútri (vice)provincie medzi tými, ktorí pracovali vo farnosti, a tými, ktorí viedli ľudové misie, pretože ľudové misie boli považované za „skutočnú“ apoštolskú úlohu kongregácie. Z toho bolo možné diskreditovať farskú prácu, dokonca aj vtedy, keď mala misijný charakter, ako keby bola pre redemptoristov akousi druhoradou úlohou. Vo svetle autentickej histórie alfoziánskeho a redemptoristického apoštolátu je dnes jasná neopodstatnenosť takého hodnotenia. Ale v minulosti privilegovanie ľudových misií na škodu farskej služby alebo favorizovanie farskej pastorácie ako jedinej „skutočnej“ starostlivosti o veriacich sa odrazilo v neprospech ducha komunít a oslabilo apoštolskú jednotu niektorých (vice)provincií.

2) Vo farskej práci sa vyskytol ešte iný problém. V miere, v akej redemptoristické farnosti rástli a posilňovali svoje štruktúry, niektorí spolubratia, venujúci sa skoro stále farskej pastorácii, sa dokonca nevedome stotožňovali viac so životom a bežnou činnosťou farnosti, než so životom a misijnou aktivitou kongregácie. Aj tento postoj oslabil misijnú jednotu niektorých (vice)provincií.

4. K misijnej obnove redemptoristickej farnosti

Vyššie spomenuté nedorozumenia boli vysvetlené na generálnej kapitule v roku 1979. Nové Konštitúcie a Stanovy (1982), ktoré boli ovocím tejto kapituly, poskytujú vhodné údaje na nové zhodnotenie celého apoštolátu kongregácie, vrátane služby vo farnosti. Keď sa teda hovorí o apoštoláte redemptoristov, nemožno klásť proti sebe misie a prácu vo farnostiach. Tiež táto služba, oživovaná misionárskym duchom, je „misiou“, je skutočne „trvalou misiou“ (Stan. 018).

Navyše, po tejto kapitule väčšina (vice)provincií prehodnotila spôsob vedenia farskej služby. Hoci situácia jednotlivých (vice)provincií je odlišná, skoro vo všetkých doterajších hodnoteniach sú rovnaké tendencie:

1) k zníženiu počtu farností, ktoré v súčasnosti spravujeme;

2) k odovzdaniu niektorých typov farností, v ktorých sa prakticky nedá realizovať misionársky duch;

3) k ponechaniu si tých farností, v ktorých v súčasnosti žijú chudobní, emigranti a iné skupiny ľudí, ktoré potrebujú duchovnú pomoc (Konšt. 4).

4) k uprednostneniu tých farnosti, ktoré samy v sebe sú misijné a ktoré si vyžadujú misijnú angažovanosť na všetkých úrovniach farskej služby (porov. Communicanda 75/1983 na tému nášho poslania a o pastoračných prioritách, č. 20).

III. ČASŤ: PRAKTICKÉ ZÁVERY

Úvod

V dokumente, ktorý Sekretariátu pre apoštolát v Ríme nedávno poslal istý spolubrat, expert vo farskej službe vo svojej provincii, navrhuje základné body, ktoré by sa mali zohľadniť pri hodnotení misijného charakteru redemptoristickej farnosti: priame ohlasovanie, obrátenie, formácia laických vodcov, spoločná práca redemptoristov a laikov, svedectvo vydávané redemptoristickou komunitou, angažovanosť v prospech chudobných, angažovanosť v prospech spoločenskej spravodlivosť.

Autor tohto textu pridáva dve nasledujúce vlastnosti redemptoristickej farnosti podľa jeho profilu:

1) farnosť má byť spoločenstvom, v ktorom ľudia budú môcť rozoznať Pánovu prítomnosť skôr, než ho začnú hľadať, aby ho intelektuálne pochopili. Má to byť spoločenstvo priateľské, otvorené, príťažlivé;

2) je to spoločenstvo založené na autentickej evanjeliovej spiritualite: na osobnom vzťahu s Bohom, ponúknutom nám v Ježišovi Kristovi.

Stručne sa pozrime na charakteristiku, ktorú samotný autor nepovažuje za úplnú, aby sme videli, ako obnovu farnosti, ktorá je aktuálne dôležitým okamihom života Cirkvi a zvlášť našej kongregácie, vysvetľuje.

Niektoré jej prvky sú spoločné všetkým programom dnešnej obnovy farností: dôraz na pochopenie misijnosti farnosti, zdôraznenie komunitnosti farnosti a jej evanjelizačných štruktúr (laickí vodcovia, skupiny vzájomnej podpory vo viere, spoluzodpovednosť všetkých za službu vo farnosti atď.). Dôraz na obsah evanjelizácie a na jej ľudské aspekty (t. j. starostlivosť o chudobných a angažovanosť v prospech sociálnej spravodlivosti) a zdôraznenie dôležitosti poznania „spoločného“ života vo farnosti.

V charakteristike farnosti nájdeme tiež typické rysy pre našu špecifickú redemptoristickú misiu (Konšt. 1): upozornenie na priame a mimoriadne ohlasovanie Božieho slova; obrátenie ako cieľ farskej činnosti; zdôraznenie komunitného aspektu tak zo strany angažujúcich sa redemptoristov, ako aj celého kresťanského života farnosti; zdôrazňovanie zjednotenia s Bohom skrze Krista ako základu všetkých iných prvkov života farnosti (porov. Konšt. 12: základná konštitúcia v obnove celého redemptoristického apoštolátu dnes).

1. Záver ohľadom nášho zásadného postoja

Vedomí si toho, čo bolo povedané v predchádzajúcich častiach tohto dokumentu ohľadom dejín a teológie farskej pastorácie, môžeme vybrať niekoľko praktických záverov, týkajúcich sa našej farskej služby v Cirkvi dnes a v budúcnosti.

a) Silný misionársky duch (Konšt. 1 – 20) má vždy charakterizovať rastúcu farskú službu v redemptoristických farnostiach.

b) Komunitný život spolubratov má byť v ich farskom apoštoláte čímsi ústredným:

• hlboko prežívaná účasť na evanjeliovom živote;

• liturgický a modlitbový život má byť základom všetkého;

• život plný reflexie a štúdia.

V tejto súvislosti komunitný život nadobúda veľký apoštolský význam. Stávame sa svedkami toho, čo hlásame iným.

c) Nutnosť afektívnej a efektívnej integrácie spolubratov angažujúcich sa vo farskej práci s (vice)provinciou, s celým jej životom a jej činnosťou. Samozrejme, farnosť má neprerušovane žiť v hlbokom spojení s diecézou, má s ňou úprimne spolupracovať v pastoračnej oblasti, ale spolubratia vždy ostávajú redemptoristami, ktorí dávaním svojich služieb diecéze nemôžu nikdy v tejto službe zabudnúť na svoju redemptoristickú identitu.

d) Spolubratia, ktorí pracujú vo farnosti, majú svoju službu nechať hodnotiť tak (vice)provincii, ako aj diecéze. Aby sa takéto vyhodnotenie uľahčilo, každá redemptoristická farnosť má mať vlastný pastoračný plán vypracovaný v zhode s diecéznym plánom, alebo tiež na základe klasickejšieho typu takého plánu, ktorý napr. berie farnosť ako:

• spoločenstvo kultu (liturgia atď.);

• spoločenstvo viery (kresťanská výchova atď.);

• spoločenstvo služby (aktívna starostlivosť o človeka atď.).

2. Praktické závery týkajúce sa pastoračných priorít v redemptoristickej farnosti

Aké sú najdôležitejšie pastoračné potreby (Konšt. 5), na ktoré sa zvlášť má nasmerovať farská redemptoristická činnosť? Sú samozrejmé, ale na tomto mieste treba spomenúť zvlášť niektoré z nich.

a) Ohlasovanie

Redemptorista je prorockým kazateľom, hlásajúcim Božie slovo. Zásadným poslaním redemptoristov v Cirkvi je výslovne hlásať slovo Božie pre základné obrátenie (Konšt. 10). Tým hlásaním nie je len naše ohlasovanie v kostole, ale je ním tiež odovzdávanie evanjelia všade, ako napr. katechéza, apoštolát v malých skupinách atď. Spolubratia, ktorí pracujú vo farnostiach, podobne ako využívajú bežné ohlasovanie, majú tiež nachádzať príležitosť k mimoriadnemu ohlasovaniu. Preto máme byť vždy otvorení na podporovanie programov obnovy farnosti, ľudových misií, duchovných obnov atď. Oplatí sa tiež pamätať na praktizovanie ľudovej zbožnosti. Táto, už obnovená a prispôsobená, sa ľahšie dotýka ľudských sŕdc.

b) Liturgický život

Evangelii nuntiandi pripomína, že evanjelizácia sa nekončí kázňou a vyučovaním kresťanskej náuky, ale má sa rozširovať na celý život. Evanjelizácia sa rozvíja do svojej bohatej šírky, ak sa uskutočňuje nepretržitý vzťah medzi Božím slovom a sviatosťami (č. 47). Preto aj všetky sviatosti, od krstu až po pomazanie chorých, majú predstavovať ústredné body nášho kresťanského života. Zvláštnu pozornosť treba venovať sviatosti zmierenia a predovšetkým Eucharistii.

c) Laikát

Dnes si nemožno predstaviť farnosť bez farskej rady (kán. 536 – 537). Prostredníctvom rady farnosť inšpiruje formáciu iných organizačných skupín či tiež modlitbových skupín, meditačných atď. Zúčastňovaním sa na aktivitách farnosti laický veriaci sa stane stále viac čiastkou Cirkvi a skrze to dozrieva k tomu, aby vošiel zo svojou evanjeliovou horlivosťou do špecifického sveta rodiny, politiky, ekonomiky, výchovy, médií atď. Odtiaľ vyplýva nutnosť vytvárať programy pre formáciu dospelých.

d) Chudobní

Evangelizare pauperibus. Kto sú chudobní? Chudobní v duchu, z ktorých mnohí trpia hladom po Chlebe života, ekonomicky chudobní, chorí, starí, ľudia na periférii spoločnosti, prenasledovaní či tí, ktorí nemajú právo rozhodovať o svojom osude. „Príkaz daný kongregácii hlásať evanjelium chudobným vzťahuje sa na celú ľudskú osobu, ktorú treba oslobodiť a spasiť. Členom kongregácie pripadá úloha výslovne hlásať evanjelium a byť solidárnymi s chudobnými, podporovať ich základné práva v spravodlivosti a slobode pri použití prostriedkov, ktoré sa zhodujú s evanjeliom a zároveň sú účinné“ (Konšt. 5).

e) Mládež

V každoročných správach z (vice)provincií si možno všimnúť narastajúcu angažovanosť kongregácie v pastorácii mládeže. Na úrovni farnosti to vidieť v katechizácii, v podporovaní organizovania mládeže (kluby), v pastorácii povolaní. Mnohé z našich farností majú vlastné školy. Tieto školy môžu byť dôležitými bodmi stretnutí dušpastierov, učiteľov, rodičov a mládeže. Ako také môžu byť strediskami kresťanskej formácie, kde slúžime nielen mládeži, ale tiež rodičom a učiteľom. Jedným z výsledkov našej práce z mládežou je to, že stále väčší počet mladých je pritiahnutých naším životom a vstupuje do kongregácie.

f) Kňazi

II. vatikánsky koncil pripomína, že „kňazi… povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jedno, hoci na rozličné úlohy určené kňazské spoločenstvo (presbytérium)“ (LG 28). V našom farskom apoštoláte komúnia, solidarita a spolupráca s našimi spolubratmi kňazmi je niečo podstatné. V takejto atmosfére si môžeme navzájom pomáhať a navzájom sa od seba učiť. Ako rehoľníci môžeme pomáhať našim bratom – kňazom, ktorí žijú v samote. Mnohí z nich nemali možnosť ďalej študovať a môžu sa ľahko cítiť odcudzení a neistí vo svojej každodennej pastoračnej práci. Často máme skúsenosti s tým, že ak máme dobré vzťahy s kňazmi, tak sme nimi pozývaní na misijné práce a iné formy pomoci do ich farností.

g) Pastoračná starostlivosť o všetkých

V našich farnostiach sme pastiermi pre všetkých. V iných formách nášho apoštolátu sa môžeme sústrediť na vybrané kategórie veriacich, napr. na mládež, na chudobných, na emigrantov atď. Vo farskej práci takto nemôžeme postupovať. Samozrejme, máme v našom pôsobení dávať prednosť chudobným, mládeži atď., ale to nemôže byť nikdy niečo výlučné. Naša farská komunita má byť otvorená pre všetkých a všetci majú vedieť, že sú u nás vítaní (kán. 528 – 529).

3. Prípadné chyby, ktorých sa máme vystríhať

Dejiny redemptoristického farského apoštolátu ukazujú isté nebezpečenstvá pre povolania redemptoristu, ktoré sa môžu objaviť, keď sa tento apoštolát vykonáva nemisijným spôsobom.

a) Nebezpečenstvo zníženia pocitu príslušnosti k (vice)provincii a ku kongregácii. Možno sa viac stotožniť s farnosťou a s „bežnou“ či „administratívnou“ formou svojej práce než s misionárskou komunitou (vice)provincie.

b) Ďalším nebezpečenstvom je nebezpečenstvo straty redemptoristického dynamizmu, spojeného s naším povolaním. Napr. spolubrat „usadený“ už v bežnej pastoračnej práci prestane byť disponibilný pre akúkoľvek inú formu apoštolátu. Došlo v ňom k strate ducha rehoľnej disponibility voči misionárskym požiadavkám (vice)provincie.

c) Tretie nebezpečenstvo je strata zmyslu pre komunitný život. Spolubrat chce žiť a pracovať individuálne, mimo komunitu, iba teoreticky začlenený do redemptoristickej komunity.

d) Tri vyššie ukázané nebezpečenstvá sa vzťahujú na kongregáciu. Z pohľadu Cirkvi je nebezpečenstvo, že redemptoristická komunita sa stane izolovanou komunitou. V takejto situácii spolubratia vykonávajú svoj apoštolát so slabým alebo nijakým kontaktom s miestnou cirkvou, ako aj so susednými farnosťami. Zriedka sa zúčastňujú na kňazských stretnutiach či tiež v diecéznych radách. Toto štvrté nebezpečenstvo vychádza z chýbajúceho spojenia s miestnou cirkvou.

Cieľom obnovy myšlienky misijnej farnosti, či už v Cirkvi alebo v kongregácii, je vyhnúť sa spomínaným ohrozeniam pri obnovenej farskej službe.

Praktický dodatok. (Vice)provincia sa má postarať o dobré uvedenie mladých redemptoristov do tejto formy nášho misionárskeho apoštolátu, pripravujúc ich do života a skutočne evanjeliovej a misijnej práce vo farskej komunite.

4. Prijímanie a odovzdávanie farností

Samozrejme, že sme povinní oslobodiť sa od zodpovednosti za farnosti, v ktorých z takých či iných dôvodov nie je miesto pre realizáciu nášho „misionárskeho ducha“ a v ktorých nie je možné účinne realizovať „trvalú misiu“ (Stan. 018). A naopak, sme povinní prijímať podľa možností farskú prácu tam, kde je potreba vytvárania nového kresťanského spoločenstva. Vo farnostiach, ktoré nám boli zverené, treba rozanalyzovať sociologické a pastoračné podmienky, každé zvlášť, aby sa mohlo vyhodnotiť, nakoľko ich možno považovať za redemptoristické farnosti. Na základe týchto analýz sa starostlivo vyberie rozhodnutie vzťahujúce sa na pokračovanie alebo ukončenie našej služby v danej farnosti.

Ak nami vedená farnosť je taká zrelá v spoločnom a misijnom živote, že je schopná ďalej pokračovať v nami začatom diele bez našej stálej prítomnosti, máme premýšľať o jej odovzdaní diecéznemu kléru, aby sme prevzali prácu v inej farnosti, ktorá ju skutočne potrebuje (Konšt. 4).

V zmluve o prijatí danej farnosti má byť z našej strany postavená podmienka zabezpečujúca nám misionársku slobodu počas našej prítomnosti vo farnosti. Iným spôsobom zabezpečenia tejto slobody je určenie doby (napr. 5 do 10 rokov) našej zodpovednosti za službu vo farnosti, ako to už bolo v niektorých posledných zmluvách.

5. Praktický podnet: stretnutie redemptoristov angažujúcich sa vo farskej službe

Od istého času stretnutia sú čoraz viac dôležitým prvkom nášho spôsobu života. Hovorí sa o „stretnutiach provinciálov“, o „stretnutiach misionárov“ či „zodpovedných za formáciu a povolania“ atď. Zriedka sa hovorí o stretnutiach tých, ktorí sú v službe vo farnostiach. Prečo? Najčastejšie odpoveď znie: „Máme naše diecézne stretnutia“ alebo: „Farská práca je stále tá istá počas celého roka, preto nikdy nemáme čas.“ Možno už nadišiel čas, aby (vice)provincie vážne uvažovali o myšlienke provinciálneho či medziprovinciálneho stretnutia na tému: „Farnosť v kontexte redemptoristického apoštolátu.“

6. Záver

To je spôsob, ako aktuálne treba ísť dopredu vo (vice)provinciách v procese úvah nad našou farskou službou. Musíme mať vždy na pamäti autentickú povahu nášho misionárskeho diela: „Uprednostňovanie podmienok pastoračnej nevyhnutnosti alebo evanjelizácie vo vlastnom zmysle slova, ako aj voľba v prospech chudobných vytvárajú pre kongregáciu sám dôvod bytia v Cirkvi a záruku vernosti voči prijatému povolaniu“ (Konšt. 5). Je to základné kritérium autentickosti celého nášho apoštolátu a teda tiež autentickosti našej farskej služby v Cirkvi a v súčasnom svete.

Preklad: P. Viktor Mišuth

(C) Sekretariát pre apoštolský život a misie, marec 2015

Súvisiace články

Communicanda 1 – Spiritualita

Communicanda 3 – Najlepšie víno na konci

Communicanda 4 – Jedno srdce a jedna duša (2002, Tobin)

Communicanda 82 o redemptoristickej farnosti