COMMUNICANDA 4

Jedno srdce a jedna duša

(Sk 4,32)

Úvahy o solidarite v Kongregácii

 Generálna kúria C.Ss.R.

Rím 2002

Jedno srdce a jedna duša

(Sk 4,32)

Úvahy o solidarite v Kongregácii

Číslo: 0000 292/01

1. marca 2002

Zmŕtvychvstanie Pána

Moji milí spolubratia,

S radosťou ponúkam Kongregácii tieto prvé Communicanda v novom tisícročí a prosím vás, aby ste spolu so mnou uvažovali o znamení nádeje, ktorú vidím v Kongregácii. Je iste veľa dôvodov s dôverou pozerať do budúcnosti, ale v týchto Communicanda sa chcem zamerať iba na jeden, aby ste o ňom rozmýšľali: vidím, ako v Kongregácii vzrastá duch solidarity, čo znamená stále väčšiu jednomyseľnosť a spolupatričnosť, ktorá stmeľuje našu svetovú redemptoristickú rodinu a vedie nás k účinnejšiemu misionárskemu pôsobeniu.

Prečo píšem tieto Communicanda?

Táto solidarita je  plodom obnovy Kongregácie, ktorá nastala v posledných 40 rokoch, ako aj ovocím síl,  vedúcich ku globalizácii, ktoré ovplyvňujú náš svet. Myslím si, že si musíme uvedomiť mnoho pozitívnych prvkov v našej Kongregácii a súčasne sa pozerať do budúcnosti s úsilím poznať Božiu vôľu pre náš Inštitút.

Ďalej je nám blízke uvažovanie o solidarite, keď sa pustíme ďalej do témy šesťročia. Naša spiritualita nám pomáha odpovedať na zásadné a burcujúce otázky: “Kým sme?” “Prečo sme tu?”, “Ako máme žiť?” (Communicanda 2, január 1999 č.8). Tak si myslím, že úvaha o solidarite nám umožní sa zamyslieť, ako sa v Kongregácii správame jeden k druhému a ako reagujeme na pomery vo svete. Otázky ako “Sme povolaní k tomu, aby sme boli medzinárodnou Kongregáciou alebo federáciou (Vice)provincií?” alebo “Cítime sa dobre v globálnom hospodárskom systéme, ktorý rozdeľuje a spôsobuje diskrimináciu v našom svete?” sú vlastne duchovnými otázkami. Nútia nás rozmýšľať o tom, kto sme, čo si vážime a ako by sme mali žiť.

Konečne vidím tieto Communicanda v súvislosti s dôležitým zámerom, ktorý je už rozbehnutý, totiž príprava na nasledujúcu Generálnu kapitulu. Dúfam, že tieto Communicanda myšlienkovo pripravia Kongregáciu na mimoriadnu príležitosť pre solidaritu: XXIII. Generálnu kapitulu, ktorá bude v roku 2003.

Ako vznikol tento text?

Regionálne stretnutia v polovici šesťročia

Dovoľte mi krátko povedať, ako vznikli tieto Communicanda. V roku 1999 plánovala Generálna rada 6 regionálnych stretnutí, ktoré sa mali konať v polovici šesťročia. V časovom úseku od 1. januára 2000 do 1. januára 2001 sa stretli v každom regióne vyšší predstavení so zástupcami Generálnej rady, najprv na Madagaskare, potom v U.S.A., Brazílii, na Filipínach, v Taliansku a v Poľsku.

Generálna rada prosila vyšších predstavených, aby na každom stretnutí prejednávali rovnakú záležitosť podľa odporúčania poslednej Generálnej kapituly, totiž spiritualitu, ako tému šesťročia, povolanie bratov v Kongregácii a otázky súvisiace s prípravou budúcej Generálnej kapituly. Každý región mal možnosť uvažovať aj o svojich záležitostiach.

Okrem týchto tém som vyvolal diskusiu o solidarite ako zvláštnom znamení nádeje, ktoré vidím v Kongregácii a hovoril som o “tomto znamení času” s vyššími predstavenými. Už vtedy som rozmýšľal uverejniť posolstvo ako Communicanda, aby som do týchto úvah zatiahol všetkých spolubratov. Ten istý návrh bol predložený na každom zo šiestich regionálnych  stretnutí a vyšší predstavení ponúkli bohaté návrhy. S nadšením sa zaviazali k ďalšiemu uvažovaniu o solidarite a povzbudili ma, aby som to uverejnil ako Communicanda

Úvahy Únie generálnych predstavených

Koncom roku 2000 som sa zúčastnil s inými generálnymi predstavenými mužských kongregácií na rokovaní, ktoré sa zaoberalo budúcnosťou rehoľného života v globalizovanom svete. Bolo to polročné stretnutie Únie generálnych predstavených (od 22.do 25. novembra 2000), kde sme uvažovali o pracovnej predlohe, ktorú vypracovala medzinárodná komisia teológov Únie. Na prvý pohľad sme mali dojem, že potrebujeme teologický slovník, aby sme tomu rozumeli. Dokument mal titul “V prúde globalizácie: smerovanie k multicentrickej a interkulturálnej komunite. Ekleziologické implikácie pre vedenie našich inštitútov”. (vydané 8.decembra 2000) a priniesol ovocie viac ako tri roky trvajúceho dialógu medzi teológmi a generálnymi predstavenými o rýchlo sa meniacom prostredí, v ktorom sa rehoľný život dnes nachádza. Dokument ukazuje odvážnu perspektívu, ktorá sa snaží ukázať otázky tykajúce sa inkulturácie charizmy a decentralizácie na pozadí nových sociologických, kultúrnych a hospodárskych javov. Debata ma prinajmenej presvedčila, že väčšina predstavených medzinárodných rehoľných spoločenstiev hľadá cestu v smere: “Akým spôsobom myslieť globálne, ale konať lokálne”.

Svet roku 2000

Správy z celého sveta nám dávajú tušiť, ako úzko sú ľudia tu na zemi navzájom spojení v celkom nových vzťahoch. Žiadny štát, nech je akokoľvek bohatý alebo mocný, tu nemôže žiť v pokoji ako izolovaný jednotlivec, oslavujúci seba. Blahobyt jednej krajiny môže byť vybudovaný na biede mnohých iných krajín. Rozhodnutia, ktoré robí alebo ignoruje jeden národ, môžu ničivo pôsobiť vo vzdialených krajinách. Následky môžu byť strašné, ak sa nám nepodarí zariadiť, aby vládla svetová solidarita medzi občanmi zeme.

Dôvody pre nádej

Dva roky uplynuli odvtedy, čo sa hovorilo o prvom návrhu týchto Communicanda na prvom regionálnom stretnutí v januári 2000. Od tej doby sa stalo veľa udalosti a mnohé z nich by mohli v nás vyvolať skutočne pochybnosť a hrozivé pocity o našich vyhliadkach ako misionárov a občanov tohto sveta. Avšak ústrednou záležitosťou tohto posolstva zostáva nádej a úsilie odôvodniť nádej, ktorú v sebe nosíme. Nie je to ľahká úloha, ako sme uviedli v prvých Communicanda tohto šesťročia (Communicanda 1, 25.februára 1998, č. 7). Prečo môžeme dúfať? S apoštolom národov pracujú a bojujú redemptoristi ďalej, pretože sa naše nádeje opierajú o živého Boha. On je záchrancom všetkých ľudí, predovšetkým veriacich (1Tim 4,10).Dôvod, prečo sa nebojíme ťažkosti a sklamaní je v tom, že máme pevné presvedčenie, že sme dostali poverenie a že darca je spoľahlivý: Boh, ktorý sa v Kristovi s nami navždy spojil. Môže byť silnejší čin solidarity ako je naše vykúpenie?

Tým, že jasnejšie poznávame zvláštne poverenie, dané našej Kongregácii, rastie aj ochota mnohých spolubratov vzájomne spolupracovať. Táto ochota sa prenáša na spôsob života, ktorý môžeme nazvať solidaritou: spojenie cieľov a priateľstva vo svetovej redemptoristickej rodine, čo robí misionárske pôsobenie účinnejším. Ako vidím medzi nami pôsobiť tohto ducha?

Znamenia solidarity

Väčšina redemptoristov chce vedieť, ako sa darí našej Kongregácii v rôznych krajinách, kde žijeme a pracujeme. Členovia Generálnej rady sa v tom zhodujú, že pri vizitáciách v každej komunite nastáva vrchol, keď hovoríme o dnešnej situácii našej svetovej misie. Takmer bez výnimky požadovali spolubratia hovoriť o pozitívnych i negatívnych stránkach našej Kongregácie. Takéto informácie sa dostávajú aj inými cestami: medzinárodné stretávania, spravodajstvo, ktoré vydáva Ústredie pre informáciu, množiace sa cesty z provincie do provincie, ako aj informácie cez internet. To všetko zvyšuje vedomosti o bojoch, ktoré vedú spolubratia za celkom iných podmienok, odstraňuje zdanlivú ľahostajnosť alebo nezáujem o druhých, ktoré často existovali medzi provinciami a regiónmi predovšetkým preto, že sme, my redemptoristi, málo vedeli o sebe.

Solidarita je viac než iba záujem a poznanie situácie iných. Porozumenie sa musí premeniť na skutky. S radosťou môžem poukázať na “fakty” nášho bratského spojenia na medzinárodnej úrovni. Oplatí sa vziať na vedomie, že mnohé z najnovších misií ad gentes sú projekty, ktoré vznikli s podporou viacerých jednotiek Kongregácie. Naša misionárska prítomnosť v Nigérii, na Sibíri, Kórei a Bolívii sú príkladmi takejto spolupráce. Keď som roku 1999 navštívil Kóreu, poukázal arcibiskup zo Seulu na to, že príťažlivosť redemptoristov pre nové povolania je v tom, že budí dojem spoločenstva s “medzinárodným razením”, to značí spoločenstvo bratov z rôznych krajín a kultúr, ale spojených vzájomnou láskou a misionárskou horlivosťou. Misia v Kórei začala ako výraz solidarity provincií Ázie a Oceánie, z ktorých viaceré financiami a spolubratmi umožnili rozvoj našej charizmy v tejto krajine. Teším sa, že tento duch nášho Zakladateľa žije ďalej. Dnes spoločne pracujú redemptoristi z Kórei, Thajska a Filipín a vydávajú tak silné svedectvo bratskej súdržnosti pred obyvateľstvom v Kórei.

Samozrejme, že v mnohých iných jednotkách je dávna tradícia redemptoristov rôznych národnosti, ktorí dosvedčujú porozumenie pre spoločenstvo medzi národmi, rasami a kultúrami v dobe, ktorá je poznačená svetovými problémami a súčasne návratom k idolom nacionalizmu, rasovej nenávisti a nenávisti k cudzincom (porov Vita consecrata 51). Medzi mnohými rehoľnými rodinami v Cirkvi môžu takéto svedectvo najlepšie vydať medzinárodné Kongregácie, ako je aj naša.

Nové skúsenosti o solidarite sme získali v posledných rokoch aj pri formácii redemptoristov. Taká spolupráca sa osvedčila pri prvej formácii a pri spoločnom usporadúvaní kurzov pre ďalšie vzdelávanie. Niektoré jednotky spolupracujú na určitom stupni formácie, napr. v spoločnom noviciáte, zatiaľ čo druhí prijímajú do svojich kurzov kandidátov z iných (V)provincií. Aj niektoré regióny ponúkajú kurzy pre ďalšie vzdelávanie redemptoristov.

Niektoré provincie sú ochotné podeliť sa so svojimi početnými mladými členmi so starnúcimi provinciami, aby sa zvládla práca a umožnili sa celkom nové iniciatívy. Stále viac si pomáhajú spolubratia aj finančne. Nieto pochybnosti o tom, že sú v Kongregácii dramatické rozdiely v životnej úrovni, ale nesmieme prehliadnuť chvályhodnú veľkodušnosť mnohých bohatých provincií. Mnohé z takýchto provincií pravidelne prispievajú do fondu solidarity a nenápadne podporujú spolubratov v ďalekých krajinách. Kedykoľvek Generálna rada prosila tieto jednotky, aby pomohli niektorej provincii alebo viceprovincii vo finančnej tiesni, dostala takmer vždy pozitívnu a veľkodušnú odpoveď. Mnohé bohaté provincie prispeli k uskutočneniu projektov, ako je prestavba Generálneho domu a Alfonziánskej akadémie, alebo pri navŕšení majetku Generálneho vedenia (porov XXII.Generálna kapitula, postulát 9,5). Avšak ešte vždy hľadáme účinný postup ako uviesť do činnosti Generálnou kapitulou požadovanú “solidaritu rozvojovou pomocou” (porov postulát 9,7).

Triptych zo Skutkov apoštolov

Božie slovo nám ukazuje, že solidarita je podstatou apoštolského života. O tom nachádzame v Skutkoch apoštolov výdatný prameň na uvažovanie, menovite tam, kde sa popisuje apoštolské spoločenstvo. Dovoľte mi vybrať pre naše úvahy tri scény ako taký triptych alebo krídlový oltár. Vľavo apoštoli s Máriou pri modlitbe (Sk 1,2-14), v strede Zoslanie Ducha Svätého na Turíce (Sk 2,1n) a konečne vpravo Znázornenie spoločného života prvých kresťanov (Sk 4,32-35). Čo si môžeme vybrať z týchto troch obrazov?

Solidarita pri modlitbe

Prvé krídlo ukazuje význam modlitby v apoštolskom spoločenstve. Poslanie, ktorému sa budú apoštoli venovať nie je ich vlastné dielo; preto im Ježiš hovorí: “Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme”(Sk 1,8). Od počiatku je poslanie apoštolov medzinárodné a multikulturálne. Poslanie je väčšie ako oni a tak musia čakať na príchod Ducha Svätého, dar Zmŕtvychvstalého Pána, ktorý im dá silu a “uvedie ich do plnej  pravdy”(Jn 16,13). Spolu s Pánovou Matkou a inými ženami “jednomyseľne zotrvávali na modlitbách”(Sk 1,14).

Prvá skúsenosť solidarity medzi učeníkmi je modlitba. Možno si predstaviť pravé apoštolské spoločenstvo, kde chýba modlitba, alebo je to iba rutina? Bez zotrvania na modlitbe riskujeme, že poslanie sa redukuje na činnosť, ktorá odpovedá tomu, čo by sme radi robili, alebo čo by sme dokázali urobiť údajne vlastnou silou. Ako silno sa opierame o dar Ducha Svätého, aby sme poznali, kde máme vydávať svedectvo zmŕtvychvstalému Pánovi a či sme schopní splniť naše misijné poverenie? Sprevádza nás Panna Mária pri našej modlitbe? Je naša spoločná modlitba dosť otvorená, aby zahŕňala iných učeníkov, našich spolupracovníkov?

Solidarita v poslaní

Stredný obraz triptychu líči turíčnu udalosť ako oheň a vanutie Ducha Svätého, ktoré nesmelých učeníkov vyháňa zo skrytého večeradla na svetové poslanie. Apoštoli hovoria rečou, ktorej každý rozumie a od počiatku je jasné, že Cirkev nie je záležitosťou jednej rasy alebo národa. Duch Svätý „globalizuje“ ohlasovanie a robí vykúpenie prístupným všetkým ľuďom.

Široká paleta spoločenských, politických a hospodárskych okolností určuje situáciu, v ktorej dnešná Kongregácia žije. Má teraz zmysel uprostred takejto rôznorodosti sa usilovať o akúsi redemptoristickú “kultúru”? Myslím si, že je to možné a že v skutočnosti možno v živote redemptoristov na celom svete badať spoločné základné rysy.

V poslednom šesťročí zdôraznil P. Lasso vo svojich druhých Communicanda Jednota v rozmanitosti (14.januára 1994) niektoré z týchto vlastnosti. Pôvodcom jednoty je Duch Svätý. Tento Duch spája mnohých ľudí, ktorí na Turíce počúvajú radostné posolstvo (Sk 2,7-12). Správa nehovorí, že sa títo ľudia v momente krstu vzdali svojej vlasti, kultúry. Naopak, rôzne rasy a reči prvých kresťanských obcí ukazujú spájajúcu silu, ktorá ich drží pospolu a obohacuje: Ducha Svätého. Tento Duch tiež pomáha Kongregácii, “aby bola jedno srdce a jedna duša”.

Solidarita vo všetkom, čo majú

Tretie krídlo triptychu popisuje pokojný život prvej kresťanskej obce, kde si všetci členovia svoj majetok delili; pevne sa držia učenia apoštolov a spoločenstva pri lámaní chleba a na modlitbách. Musíme však priznať, že líčenie podivuhodnej jednoty je svetlým momentom, ale boli tu aj tiene. Dejiny apoštolov sú dostatočne čestné, aby povedali, že dochádzalo k napätiu medzi skupinami rôznych národností (porov Sk 6,1n) a dokonca k riadnemu sporu (Sk 15,7). Aj Peter a Pavol na seba narazili v Antiochii (Gal 3,11). Takéto nezrovnalosti ale nepopierajú skutočnosť, že obec bola nápadne jednotná, čo je jasným dôkazom pôsobenia Ducha Svätého.

Prví kresťania si mohli rozdeľovať čo mali, pretože boli “jedno srdce a jedna duša” (Sk 4,32). Nikto ich nenútil byť veľkodušnými, ale robili to dobrovoľne na základe spoločného cieľa (jedna duša) a vzájomnej náklonnosti (jedno srdce). Táto jednota ako dielo Ducha Svätého viedla k blíženskej láske, ktorá vyrástla pre potreby spoločenstva (Sk 4,34). Táto solidarita nie je jednoducho príkazom. Apoštoli sa modlili (vo večeradle), potom prišiel  Duch Svätý a vedie ich k poslaniu, ktoré im bolo zverené (Turíce). Ich spoločenstvo v hmotných dobrách a v živote je odpoveďou na dary Ducha Svätého a úzko spojené s misijným poverením.

Či nie je to tak, že čím viac dovolíme Duchu Svätému, aby nás urobil “jedným srdcom a jednou dušou”, aj my sa budeme ochotnejšie deliť s tým, čo máme? Napriek tak rozdielnym kultúrnym pomerom, v ktorých sa dnes Kongregácia nachádza, Duch Svätý ju núti k jednote. Spoločným povolaním nás všetkých je nasledovať Kristov príklad v apoštolskom živote a v misionárskom pôsobení (konštitúcia 1). Prijatie tohto základného princípu jednoty, ktorého hodnoty rozvíjajú ostatné konštitúcie a štatúty, umožňuje pravú solidaritu medzi redemptoristami.

Pokyny pre budúcnosť

Vyliatie Ducha Svätého a kázanie apoštolov nútili zástupy v Jeruzaleme sa pýtať: “Čo máme robiť, bratia?” (Sk 2,37). Náš razantne sa meniaci svet, presne tento svet, ktorému máme ohlasovať evanjelium, by nás mal nútiť, aby sme sa aj my vzájomne pýtali: “Bratia, čo máme robiť?” Ak by odpoveď znela: “Budeme robiť to, čo sme vždy robili”, potom sa tragicky mýlime.

Solidarita v rámci (V)provincie

Výzva k svetovej solidarite v samotnej Kongregácii smeruje k našej misii vo svete. Ale keď som na regionálnych stretnutiach v rokoch 2000-2001 predložil prvý návrh týchto Communicanda, prosili ma viacerí vyšší predstavení, aby som solidaritu nevidel iba vo svetovom meradle, pretože v každej (V)provincii by sa mal život redemptoristov vyznačovať jednomyseľnosťou v srdci a v duchu. Bohužiaľ, sú aj jednotky, v ktorých dialóg a vzájomné vyjasňovanie si problémov nepatria k životu Kongregácie. V takýchto prípadoch chýba obyčajne spoločná vízia do budúcnosti a zmysel pre spoluzodpovednosť, čo podstatne patrí k riadeniu našej Kongregácie (konšt. 92). Výsledkom je rozdelenie (V)provincie a súčasne úpadok misionárskej horlivosti. Má zmysel cítiť sa solidárnym s redemptoristami, ktorí pracujú v iných provinciách, keď človek sotva cíti skutočnú zodpovednosť za budúcnosť vlastnej provincie?

Solidarita vo formácii

Nutnosť spolupracovať vo formácii mladých misionárov – redemptoristov je stále jasnejšia. Už som spomenul, ako takáto spolupráca je vždy viac aktuálna, keď viaceré provincie spolu preberajú zodpovednosť za študijné domy alebo kurzy. Myslím si, žeby sme mali ísť ešte ďalej. Posledná Generálna kapitula požadovala, aby sa urobilo všetko pre zodpovednú formáciu formátorov (orientácie 5,2), aby sa ponúkli kurzy o našich dejinách a spiritualite (orientácie 5,3) a aby sa dbalo na to, žeby sa podaril prechod z fáze formácie do inej apoštolskej komunity (orientácie 5,6). Regióny by mali podporovať stretnutia zodpovedných za formáciu a ak je možné, výmenu akademických učiteľov (orientácie 5,5). Takéto požiadavky  predpokladajú väčšiu spoluprácu medzi provinciami a podporu Generálneho vedenia.

V oblasti základného vzdelávania redemptoristov sú ešte iné podnety k solidarite. Napríklad niektoré provincie majú problémy s veľkým počtom kandidátov, kým mnohé provincie majú kandidátov málo. Obidve situácie mi robia starosti, ale najviac tá posledná. Máme naďalej poriadať formačné kurzy, keď je iba malý kontakt s redemptoristami rovnakého veku? Nesmieme tiež prehliadať situáciu prisťahovalcov a utečencov, čo často vedie k multikulturálnym pomerom a k núdzovým pastoračným situáciám. Vo svete, kde na 45 obyvateľov pripadá jeden prisťahovalec alebo utečenec, sú naliehavo potrební misionári, aby mohli s odpovedajúcimi kultúrnymi predpokladmi osloviť týchto ľudí. Naše formačné plány by mali brať ohľad na tieto nové potreby. Myslím si, že Kongregácia má lepšie vyhliadky, ak sa dá na nové cesty spolupráce pri formácii misionárov-redemptoristov.

Štruktúry Kongregácie

Myslím si, že misijné poverenie Kongregácie vyžaduje, aby sme vytvárali nové medzinárodné štruktúry. Súčasný systém provincií, viceprovincií a regiónov síce asi 150 rokov robil dobré služby, ale pýtam sa, či je to správne aj v budúcnosti. Nemusíme hľadať nové formy riadenia, ktoré zvýšia našu pohyblivosť a flexibilitu? Dnes sú v Kongregácii isté prípady, kedy udržiavanie určitej štruktúry, ako provincie a viceprovincie, vyžaduje príliš veľkú náročnosť personálnu aj materiálnu. Vieme si predstaviť inú účinnejšiu štruktúru nášho Generálneho vedenia v službe jednoty a rozmanitosti Kongregácie? Potrebuje systém našich provincií ešte inú inštanciu, ktorá by v tom istom geografickom priestore koordinovala misijnú činnosť? Spoločné ciele a priateľstvo s redemptoristami za hranicami našich provincií nám pomôžu nájsť nové štruktúry, ktoré ponesú naše poslanie v 21. storočí?

Ťažiská v regiónoch

Jednotky niektorých regiónov sa začali pozerať za vlastné hranice a venovať sa zvláštnemu apoštolátu, ktorý sa týka núdzovej pastoračnej situácie a môže sa vykonávať iba vtedy, ak im pomôžu iné provincie. Tieto jednotky začali vytvárať ťažiská v rámci regiónu, ktoré sa stali úlohou spolubratov z regiónu v rozsahu, kde sa angažovala pôvodne jediná provincia alebo sa spolupracovalo na projekte, ktorý je nový pre všetkých. Vedúce sily v Severnej Amerike a v Európe-Sever vedú dialóg, aby si vyjasnili, čo sa dá robiť so spoločnými prioritami v ich regióne.

Medzinárodné komunity

Posledná Generálna kapitula podporovala zakladanie medzinárodných komunít v službe nášho apoštolského spoločenstva (postulát 3,2). Hoci tu nie je žiadny patent na recept a žiadne všeobecné riešenie problémov, ako sú starnúce provincie, ktoré nemajú nových členov, som pevne presvedčený, že medzinárodné komunity sú silným výrazom našej charizmy v globalizovanom svete. Nemali by sme sa snažiť o nové formy solidarity, aj o medzinárodné komunity, s cieľom ohlasovať evanjelium španielsky hovoriacim alebo z Ázie prichádzajúcim? Môžeme zaručiť, že naša charizma prispeje k novej evanjelizácii Európy? Život v medzinárodnej komunite nie je vždy jednoduchý, ale môže obohacovať. Ja to viem. Mal som šťastie žiť v takom spoločenstve.

Záver

Zmenená situácia Cirkvi a Kongregácie núti každého redemptoristu, aby sa pozeral za hranice svojej komunity a pamätal na ďalšie potreby nášho poslania. Podľa môjho názoru sú už v Kongregácii sľubné príklady solidarity, ktoré budú základom pre snaženie v budúcnosti. Naša dôvera spočíva na Kristovom duchu, ktorý nám dovoľuje volať Abba a nás naďalej vysiela ohlasovať radostné posolstvo, ale nám aj ukazuje, čo máme spolu  robiť pri plnení misijného poverenia.

S myšlienkou na Pannu Máriu a apoštolov vo večeradle vás pozývam, aby sme našu solidaritu prehĺbili v modlitbe s dôverou, že nás Pán ešte viac otvorí pre pôsobenie Ducha Svätého, aby sme boli slovom i skutkom “jedno srdce a jedna duša” a tak splnili naše poslanie.

V mene Generálnej rady

Joseph W. Tobin, C.Ss.R.

Generálny predstavený

Príbuzné články:

Communicanda 1 – Spiritualita

Communicanda 3 – Najlepšie víno na konci

Communicanda 4 – Jedno srdce a jedna duša (2002, Tobin)

Communicanda 82 o redemptoristickej farnosti