31. augusta uplynie šesť rokov od smrti kardinála Carla Mariu Martiniho (1927 – 2012). Na Slovensku je známy predovšetkým ako autor duchovnej literatúry, populárne sú jeho duchovné cvičenia na rôzne biblické témy. Všeobecný záujem o neho sa však objavil až po jeho smrti, keď bol zverejnený jeho posledný rozhovor, z ktorého bolo citované (neraz aj v titulkoch novín) jeho vyjadrenie, že Cirkev je 200 rokov za ostatným svetom. Vytrhnuté z kontextu a bez znalosti života tohto významného muža Cirkvi to budilo senzáciu. Aj preto sme sa rozhodli vydať jeho životopis z pera vynikajúceho znalca vatikánskych pomerov Andreu Tornielliho.

Autor nazval svoje dielo Prorok dialógu. Akoby tým chcel povedať, že kardinál Martini bol otvorený pre dialóg a neraz ho priamo inicioval. Rád sa stretával s ľuďmi a nebál sa aj nepríjemných otázok. Nasledujúce úryvky sú zo spomínanej knihy, ktorú pokladám za povinné čítanie pre všetkých členov Cirkvi, ktorí túžia po otvorenom dialógu, ale aj pre tých, ktorí sa mu tvrdošijne bránia.

Katedra neveriacich

Jednu z najpôvodnejších iniciatív milánskeho episkopátu Carla Mariu Martiniho určite predstavovala „Katedra neveriacich“, ktorej počiatky siahajú do roku 1987 a ktorá zanikla v novembri 2000. Myšlienka Katedry sa zrodila priamo v mysli arcibiskupa. Prelát pri jej predstavovaní vysvetlil: „Nazdávam sa, že každý z nás má v sebe veriaceho i neveriaceho, ktorí sa spolu zhovárajú a neustále si adresujú jeden druhému hryzavé a znepokojujúce otázky. Neveriaci vo mne znepokojuje veriaceho vo mne, a naopak. Je dôležité postrehnúť tento dialóg, lebo každému umožňuje rásť vo svojom svedomí. Preto chce Katedra neveriacich povedať, že každý je pozvaný predniesť otázky, ktoré neveriaci ako časť seba samého kladie veriacemu, ktorý je jeho druhou časťou.“ Čiže nešlo o iniciatívu určenú v prvom rade neveriacim, ale o výzvu adresovanú najmä veriacim. Išlo o rozhovor, ktorý sa ešte prv, než bol vyjadrený slovami alebo písmom, odohral vo vnútri človeka. Bolo to pozvanie rozmýšľať. Pozvanie klásť si otázky. Zvolanie podobné zvolaniu otca, ktorý mal syna posadnutého zlým duchom a obrátil sa na Ježiša: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere“ (Mk 9, 24).

Prv než Martini opustil Milánsku arcidiecézu, prezradil, že tento nápad mu vnukol väzenský kaplán don Melesi. „Pár rokov som o tom uvažoval a potom som si spomenul na historku, ktorú opísal vo svojej knihe Joseph Ratzinger. Bola to historka o rabínovi, ktorý povedal: ‚Možno to je pravda, možno nie je,‘ aby poukázal na to, že v nás je veriaci i neveriaci. Tak som si povedal, že s pomocou neveriacich dám hlas neveriacemu, ktorý je vo mne. Táto formulácia je veľmi príťažlivá: nejde ani o besedu, ani o prednášku, ani o apologetiku, ale o odhalenie otázok, ktoré v sebe nosíme. Znamená to znepokojiť veriaceho, aby sme mu ukázali, že jeho viera možno spočíva na krehkých základoch, a znepokojiť neveriaceho, aby sme mu ukázali, že svoju neveru nikdy dôkladne nepreskúmal. Je to čosi ako duchovné cvičenia, ktorým napomáha atmosféra tvorená tichom a spevmi, a ľudia túto iniciatívu uvítali. Vždy som cítil potrebu nechať v sebe otázku dozrieť, nevyberať si tému náhodne, ale zvoliť si takú, ktorú som vnímal ako urgentnú, aby som ju potom nechal rozobrať a tým som sa do nej aj ja zaangažoval.“

Martini jedenásťkrát zhromaždil okolo stola vedcov a prednášajúcich, teológov a laikov, čím umožnil vášnivé debaty o zmysle bytia a o hľadaní pravdy. Rozoberali témy ako vzťah viery a rozumu, hranice a obzory vedy, zmysel času. Určite išlo o najdôležitejšie kultúrne dielo, ktoré arcibiskup zrealizoval, a o jedno z najdôležitejších vôbec spomedzi tých, ktoré zrealizovala Cirkev v Taliansku v posledných desaťročiach. A záujem vzbudilo nielen hodnotou jednotlivých príspevkov, ale hlavne… „múdrou réžiou človeka, ktorý chcel tieto rozhovory medzi vyznávačmi rôznych náboženstiev, vízií sveta a predstaviteľmi rôznych disciplín nie z dôvodu svetskej prestíže, ale aby odhalil dramatickú dišputu, ktorú viedol so sebou samým, ale ktorú z jeho iniciatívy viedli aj iní.“

„Katedra neveriacich je pozvaním vyjadriť nahlas a jasne svoje postoje,“ povedal filozof Giulio Giorello, „aby sme sa nezostávali na už dosiahnutých istotách, aby sme sa stále púšťali do ďalšej diskusie. Len po tomto spytovaní svedomia, ktorému neustále hrozí, že bude zverejnené, môže človek, ktorý sa zúčastnil podobnej Katedry, povedať, že ‚zostáva pevný‘ vo svojich názoroch. Myslím si však, že Martini by to vnímal ináč a povedal by, že účastníci Katedier ‚sa pozreli jeden druhému do očí‘.“

Osobné skúsenosti šoféra

Niektoré zaujímavé anekdoty o Martinim (o tých sa vie len veľmi málo) máme od Sandra Clericiho – osobného šoféra kardinála, ktorý poskytol rozhovor pre Corriere della Sera. Arcibiskup vystriedal vo svojich službách sedem tajomníkov, dvoch generálnych vikárov, desiatky kňazov a rehoľných sestier v úlohe asistentov. „Ty si mi však vždy zostal po boku,“ povedal svojmu šoférovi tri mesiace pred smrťou. Sandrova tvár bola plná sĺz. Počas 22 rokov a milióna kilometrov cestovali Martini a Clerici bok po boku krížom-krážom po najväčšej diecéze v Európe i po celom Taliansku. Martini rád sedával na prednom sedadle vedľa šoféra. Na začiatku jazdili na aute Fiat 132, potom na Lancii Thema a nakoniec na Volve. Arcibiskup si nechal namontovať nad sedadlo spolujazdca svetlo, aby mohol „čítať Nový zákon v gréčtine“. Žiadal si priehľadné okná, aby mohol „pozdraviť veriacich“. Niekedy mal zapnuté rádio a „počúval denné spravodajstvo“.

„Keď sme šli do Ríma, na úseku medzi Bolognou a Firenze ma obvykle požiadal: ‚Sandro, nechaj ma šoférovať.‘ Ja som vystúpil a on sa posadil za volant. Mal rád úzke zákruty v horách.“ Počas letných večerov sa povozil na bicykli po dvore arcibiskupstva. „Potom prišiel k nám a spolu s mojou manželkou sme si dali zmrzlinu. Aj my sme bývali v priestoroch kúrie. Na Nový rok sme obedovali spoločne.“

Počas presunov autom Martini študoval a pripravoval si kázne. „Keď sme niekam prišli, vždy vniesol medzi ľudí pohodu.“ Príkladom je, čo sa stalo v Porlezze v júli 1982. „V okolí jazera Como bolo horúco. Miestny farár bol veľmi znepokojený. Na brehu bolo vidieť mokrých ľudí v plavkách a niektoré ženy mali bikiny. Bál sa, že tento pohľad by mohol kardinála pohoršiť. Avšak on, oblečený v reverende, povedal: ‚Asi majú primeranejšie oblečenie.‘“
Martini mal aj zmysel pre humor. „Nevadí ti, že tvoj manžel trávi so mnou viac času než s tebou?“ opýtal sa raz Eleny, manželky svojho šoféra.

Na mnohých cestách sa občas stalo, že mali aj nehodu. „Raz sme dostali defekt na jednom námestí. ‚Eminencia, zavolám vám iné auto,‘ povedal som mu. A on na to: ‚Nie, ďakujem. Radšej tu ostanem. Chcem vidieť, ako vymieňaš pneumatiku. Tak sa to naučím, ak sa mi to prihodí.‘“ A tak sa kardinál ocitol uprostred premávky a sledoval Clericiho, ako narába so zdvihákom. „O pár minút nás obkolesil zástup. Ľudia prichádzali, aby ho pozdravili, aby mu poďakovali alebo mu pobozkali ruku. Musel som ho požiadať, aby sa presunul do neďalekej lekárne. Ináč by sme zablokovali premávku.“ Inú nehodu a búračku zažili na ulici Zara. „Aby sme sa vyhli jednému autu, narazili sme do iného. Navrhli sme priateľské urovnanie problému na arcibiskupstve. Ešte nikdy som nevidel takého šťastného poškodeného.“

Priateľstvo so šoférom Sandrom Clericim trvalo až do konca. „Na naše tridsiate výročie sobáša sme šli s manželkou Elenou navštíviť kardinála do Ariccie, do jezuitského domu v Galloro, kde sa kardinál zdržiaval, keď bol mimo Jeruzalema. Zaviedol nás do reštaurácie blízko jazera. So zvyčajným zmyslom pre humor poznamenal: ‚Myslím, že toto miesto je ťa hodné, lebo tu som pozval aj milánskeho starostu Gabriela Albertiniho.‘“

O chorobe

12. novembra 2005 Carlo Maria Martini zoširoka verejne porozprával o svojej chorobe – o jej začiatkoch, prvých príznakoch, ich prejavoch, ako proti chorobe bojoval a ako tento boj pokračoval, o obmedzeniach, ktoré so sebou prinášala. Potom nasledovalo množstvo otázok, ktoré však nekládli novinári na tlačovej konferencii, ako to bývalo zvykom, ale chorí, trpiaci Parkinsonovou chorobou podobne ako on, s rovnakými problémami. Kardinál podával svedectvo, alebo ešte lepšie povedané, bol svedkom, ktorý pomáhal tým, čo sa nachádzali v rovnakých životných situáciách, a tak napomáhal to, aby sa viac hovorilo o tejto chorobe, ktorá v posledných pätnástich rokoch života sprevádzala aj život Jána Pavla II..

Mozartova pomoc

„Nie je pravda, že by som bol zlomený Parkinsonovou chorobou. Pozrite sa na mňa – som tu medzi vami, cítim sa dobre a s chorobou bojujem. Prvé príznaky sa objavili asi pred 10 rokmi; ja som ich nezbadal, ale zbadali ich moji spolupracovníci, keď si všimli, ako sa mi počas verejného vystúpenia triasli ruky. Potom som pozoroval trasenie aj v nohách a stuhnutosť svalov, čo mi v noci bránilo pokojne spať. Požiadal som o vyšetrenie a dostal som sa do Parkinsonovho centra. Beriem lieky každé tri hodiny, prejavy choroby sú pod kontrolou a vôbec sa navonok neprejavujú, hádam okrem momentov, keď som v strese.“

Potom kardinál rozprával o postupnom zhoršovaní svojho zdravotného stavu: „Za určitých okolností sa čoraz častejšie objavuje trasenie, udržať rovnováhu je čoraz ťažšie, musím však povedať, že môžem celkom dobre pracovať. Práve som sa vrátil z päťdňových duchovných cvičení, ktoré som dával kňazom v Reggio Emilia, a zvládol som každý deň dve prednášky, svätú omšu, rozhovory a večerné stretnutia.“
A Martini pokračoval: „Musím dodržiavať určité zásady – v práci sa musím zastaviť každú polhodinu, musím si dobre prerátať čas, potrebný na vykonanie rôznych vecí a musím ich robiť iným spôsobom, ako to bolo pred štyrmi rokmi. Dnes by som už nemohol byť arcibiskupom v Miláne. Profesor Pezzoli mi hovorí, že by som mal robiť len polovicu z toho, čo som robil kedysi, ale to je veľmi ťažké. Prísne dodržujem diétu a vždy si vopred podľa nej objednávam stravu, keď musím niekde cestovať, aby vedeli, čo môžem jesť; občas sa však proti tomu prehreším.“

„Mám veľa hodín fyzioterapie a v Jeruzaleme sa usilujem často prechádzať – v pondelok sú to dve až tri hodiny ráno, v sobotu chodievam do záhrad v Knessete. Každý deň by som mal spraviť päťtisíc krokov, ale nie vždy sa mi to podarí. Mám aj krokomer, aby som to mohol skontrolovať.“

Na prekonanie ťažkostí, ktoré v prípade takmer osemdesiatročného človeka nie sú spôsobené len Parkinsonovou chorobou, Martini hovorieval, že „každý má na to svoje finty“. „Človek sa musí naučiť využívať všetky prirodzené opory. Postupne sa naučí nájsť aj také, ktoré nie sú hneď viditeľné, ako to napríklad robia horolezci na stenách hôr. Pre mňa je to napríklad hudba, ktorá mi uľahčuje pohyb a pomáha mi robiť aj únavné činnosti. Počúvam Mozarta, lebo jeho hudba má rytmus aj melódiu; rytmus mi stimuluje nervovú sústavu a melódia zjednocuje pohyby. Keď musím poupratovať izbu, robím to pri hudbe.“

Napriek chorobe sa kardinál usiloval žiť normálnym rytmom života. Kto ho vtedy videl a počul rozprávať, nebol by povedal, že trpí Parkinsonovou chorobou; možno aj preto, že v tom čase ešte nemala agresívnu formu. Najdojímavejším momentom celého stretnutia bolo kladenie otázok chorých. Tridsaťšesťročný Luca, ktorý touto chorobou trpel už šesť rokov, sa kardinála opýtal, ako zvládal momenty nepohodlia a hnevu, keď videl, ako choroba postupuje. Martini odpovedal: „Zažíval som momenty nepohodlia a depresie už aj pred touto chorobou. Áno, sú tu veľmi ťažké chvíle, najmä hneď popoludní. Sú to chvíle nervozity a ťažkostí uprostred noci, keď sa prebudím a potom si musím dávať pozor, aby som nestratil rovnováhu pri vstávaní z postele. Určil som si presné úlohy, v ktorých budem pokračovať, aj keď už nie som v plnej službe. Pred tromi rokmi som 10. septembra zanechal Miláno a na druhý deň som už mal v rukách papyrus, ktorý som študoval. Hneď som mohol začať prácu na jeho textovej kritike a exegéze. Učím sa modernú hebrejčinu, aby som si cvičil pamäť.“

Nakoniec emeritný milánsky arcibiskup vysvetlil všetkým chorým, akým spôsobom mu modlitba pomáha v tom, aby nebol zameraný na seba samého. „Kvôli Parkinsonovej chorobe nezvládam modlitbu v mysli a oveľa ľahšie sa modlím nahlas, čo mi pomáha v situáciách, keď som nervózny, znepokojený alebo nie som schopný úplne sa ovládať. Vtedy sa modlím za všetkých núdznych a za všetko to, čo Miláno a Jeruzalem potrebujú, ale aj za iné veci, ktoré som spoznal vo svete. To odpútava pozornosť odo mňa samého. Keď sa modlím, nikdy nemyslím na svoju chorobu.“

Andrea Tornielli (úvod Marián Kováčik)

Zdroj: Slovo medzi nami č. 7/2014, 15. ročník