ONE BODY – JEDNO TELO 1/2024

Úvod

Na začiatku tejto úvahy musím priznať, že pri príprave osnovy tohto zdieľania mi hlavou prebehli isté pochybnosti: Akému spoločenstvu sa prihováram? Veľkému alebo malému, multikultúrnemu alebo homogénnemu, národnému alebo medzinárodnému (vzhľadom na novovytvorené alebo prekonfigurované provincie, ktoré dnes máme)? Ako mám hovoriť o spoločenstve k spolubratom, ktorí možno tvoria súčasť veľkého multikultúrneho a viacjazyčného a možno aj medzinárodného spoločenstva, ktoré je, mierne povedané, originálne a mnohotvárne, zložené z toľkých rôznych záujmov („misií“), koľko je skupín, ktoré ho tvoria? Naša realita Rekonfigurácie pre misiu nám dala príležitosť zamyslieť sa nad novou realitou v živote dnešného spoločenstva. Príchuť rozmanitosti v živote spoločenstva dnes z hľadiska kultúr, jazykov, záujmov, pôvodu, túžob, vekových skupín, spôsobov prežívania a prežívania jediného poslania Kongregácie.

Prvá odpoveď na tieto otázky mi hovorí, že téma spoločenstva je výzvou pre každého, nikoho nevynímajúc, vrátane učených a múdrych. Napokon, každý z nás si s pribúdajúcimi rokmi napokon vytvorí priestor, predstavu o spoločenstve a spôsob, ako sa k nemu vzťahovať; priestor, ktorý sa niekedy môže stať hniezdom, útočiskom. A práve z tohto priestoru nás téma spoločenstva chce nejako vytiahnuť, chce nás „vypláchnuť“, aby sme sa dostali cez sieť vzťahov, konfrontácie s druhým, konfrontácie s Bohom a s tým, čo od nás žiada. Každý z nás sa nikdy neprestane učiť od toho náročného a často nemilosrdného učiteľa, ktorým je život, z ktorého jedna z najnáročnejších lekcií sa týka spoločenstva.

Napadla mi ďalšia otázka: čo viac a lepšie povedať, ako to, čo už generálna kapitula povedala (najmä v záverečnom dokumente druhej fázy) na takú zásadnú a rozhodujúcu tému, akou je život v spoločenstve? Čo viac a lepšie povedať ako to, čo generálny predstavený povedal celej Kongregácii v cennom liste zaslanom v decembri minulého roka [1] v rámci roka venovaného komunitnému životu?

Na tieto otázky by som mohol odpovedať len ďalšími otázkami: Ako využijeme to, čo nám dávajú tí spolubratia – či už generálny predstavený, (vice)provinciál alebo samotní členovia generálnej kapituly – ktorým sme zverili dvojitú službu riadenia a spoločenstva? Považujme za samozrejmé, že sú omylnými osobami, rovnako a možno aj viac ako my: ale ak je v ich úlohe niečo špecifické (kedysi sme hovorili o milosti úradu, z čoho sa niekedy stáva „bremeno úradu“), tak sa to po prvé nazýva „celková vízia“, zatiaľ čo nám zvyčajne chýba niečo z toho, čo vedia (často z dôvodov opatrnosti); a po druhé, starostlivosť o to, aby sme tu a teraz uskutočňovali to, čo považujeme za krásne a veľké v našich konštitúciách alebo v samotnom Božom slove. Celková vízia a aktualizácia, od ktorých ostatní spolubratia nie sú oslobodení, ale ktoré nie sú ich prvou každodennou starosťou.

V skutočnosti všetci poznáme, napríklad aj ja, údel obežníka, Communicandy, listu, ktorý sa k nám dostane od predstaveného. Nehovorím o atmosfére samoľúbosti, ľahostajnosti alebo ešte horšie, ignorancie, ktorú týmto dokumentom vyhradzujeme. Skôr chcem myslieť na to pozitívne, na spolubratov, ktorí čítajú, prijímajú a idú ďalej, pretože je veľa vecí, ktoré treba urobiť, preštudovať a prečítať. Spolu s vami sa pýtam: nie je individuálne používanie týchto dokumentov – hoci to nie je zámerom – schválením nejakej formy individualizmu? Ak generálna kapitula niekoľkokrát použila sloveso „znovu si predstaviť“, nie je to oblasť, v ktorej by sa toto sloveso mohlo uplatniť? Nemôžeme vo svojej tvorivosti nájsť spôsoby, ako sa o tieto texty podeliť, možno ich kritizovať alebo na ne reagovať? Nie som nostalgický za časmi, keď sa obežníky čítali pri stole. Chcem len nastoliť otázku a možno reagovať na potrebu, ktorá pretrváva: spoločne využívať, dať do služieb spoločného dobra to, čo sa týka všetkých.

Viera a bratský život

Veľmi sa stotožňujem s tým, čo určilo generálne vedenie, ktoré vo svojom programe animácie kongregácie kladie na prvé miesto život komunity. Robím tak vo svetle svojej najnovšej skúsenosti, skúsenosti provinciálneho predstaveného (hoci sa mi práve končí funkčné obdobie), ale aj tej časovo vzdialenejšej (uplynulo 14 rokov!), ktorá mi umožnila bezprostredne a dlhodobo poznať našu rehoľnú rodinu.

Bol som a som presvedčený, že prvou naliehavou úlohou pre Kongregáciu je znovuobjaviť spoločenstvo ako jej základný zákon (Konštitúcia 21). Nie je to poslanie, ktoré nám chýba, naopak, nadobúda nádheru a aktuálnosť aj tvárou v tvár bezprecedentným scenárom a všetkým, ktoré treba preskúmať, ako sú tie tretieho tisícročia. Nie sú to chudobní a opustení, ktorí nám budú chýbať, budeme ich mať stále pri sebe (Jn 12, 8). Výzvy a problémy trápia formáciu a riadenie apoštolského spoločenstva, podobne ako samotné naše zasvätenie. Ale práve komunita je filtrom, cez ktorý všetko prechádza a bez ktorého sa všetko zastaví.

Páter generál nám to jasne hovorí vo svojom liste o živote komunity: „… začali sme komunitou, pretože je to krehká skutočnosť v Kongregácii“ (č. 1). A hneď potom pripomína, že táto obava dnes trápi celý rehoľný život: vatikánske Dikastérium pre zasvätený život uvádza, že hlavnými dôvodmi, prečo každoročne najmenej dvetisíc rehoľníkov a rehoľníčok opúšťa zasvätený život, sú strata viery a komunitného života.

Dôvodov, prečo v živote zasvätenej osoby vyhasína viera, môže byť mnoho, počnúc podľahnutím vedeckému vysvetleniu skutočnosti, ktoré vysvetľuje svet ako plod náhody, alebo z nášho frustrovaného nároku dať Bohu tvár, upadajúc do prvého zo všetkých hriechov, do modloslužby.

Skôr by som chcel zdôrazniť vzťah medzi vierou a životom spoločenstva. Nielen v tom zmysle, ako to chápe páter generál, keď sa nás pýta, či dostatočne veríme v komunitný život (2.a), ale na ďalšej úrovni hĺbky. Tej, ktorá nás núti povedať, že viera a spoločenstvo stoja spolu, alebo sa spolu potápajú.

To, čo ma núti zostúpiť na túto úroveň, je konštatovanie: ak v priebehu desaťročí komunitný život naďalej zostáva pre mnohých problémom, ak sa nám nedarí prísť mu na koreň napriek mnohým pokusom, ktoré boli urobené a na ktoré sme naliehali (spomeňme si na Plán komunitného života, návrhy na trvalú formáciu, výzvy na rozhodovacie procesy, atď.), potom je zrejmé, že riešenie treba hľadať na inej úrovni ako len na úrovni techník či metodík. Buď sme schopní zostúpiť na túto hlbšiu úroveň, ktorá spochybňuje vieru, alebo sa techniky a metodiky nakoniec stanú formami preťažovania smrteľne chorého človeka, v tomto prípade spoločenstva. A dúfam, že sa nezdám byť katastrofický.

Táto úroveň spochybňuje dôslednosť nášho vzťahu s Bohom. Musíme si priznať, že napriek nám samým, v dôsledku nedostatočného uvedomenia spôsobeného jednoduchou rutinou, dochádza v našom živote k akejsi erózii toho „áno“, ktoré sme jedného dňa nadšene vyslovili pred Bohom. Páter generál naráža na toto riziko, keď hovorí: „Náboženské spoločenstvo, ktoré nemá vzťah s Bohom, je prázdne…“ A – pre konkrétnosť – hneď nato dodáva: „Vzťah s Bohom zahŕňa osobnú a komunitnú modlitbu“ (č. 1-a).

Ak sa to stane, ak dôjde k tejto erózii, nie je to vždy spôsobené makroskopickými chybami alebo zlyhaniami ako Titius a Caius v Shakespearovom Othellovi. Koniec koncov, je to vzduch, ktorý dýchame, je to postmoderná kultúra, ktorá to podnecuje. Tento vzduch sa snažím zachytiť v rámci jednej formuly, slávneho „D-faktora“, ktorý len – takpovediac – odstraňuje iniciálu slova Boh, ponecháva holé a jedným dychom všemocné„ja“. (DIO, odstránime „D“ a zostane nám „Io“ alebo „I“.

Keď hovorím o faktore D, mám na mysli spôsob, akým sa pozerám na dejiny, ľudí, správy, komunitu, spolubrata, ktorý sedí vedľa mňa alebo ktorého míňam na chodbe. Je to duševný postoj, ktorý u nás redemptoristov predpokladá kontempláciu: slovo, ktoré inštinktívne vylučujeme z nášho slovníka v presvedčení, že je výsadou kláštorných mníchov a kartuziánov, alebo sa možno dostalo do našich Konštitúcií ktovie akou cestou, nevhodnou pre misionárov.

Pokiaľ ide o mňa, som presvedčený, že redemptorista, ktorý hovorí o kontemplácii, tak robí, čerpajúc z Alfonzovho srdca, za predpokladu, že svoju spiritualitu neredukuje na sériu vykonštruovaných definícií alebo unáhlených syntéz.

Myslím si, že Alfonza lepšie oceníme, ak ho budeme vnímať ako navigátora rieky, ktorá sa začína u otcov mníšstva, prechádza cez hésychazmus, dostáva sa k Majstrovi Eckartovi a rýnskym mystikom, k Terézii z Avily a Jánovi od Kríža a cez Alfonza sa dostáva k tomu, čo sa dnes označuje ako hlboká modlitba: k túžbe po modlitbe, ktorá nás môže odviesť od povrchnosti a dezorientácie, ktoré dnes prevládajú. Ak u Alfonza slovná modlitba vystrieda mlčanie, deje sa tak z takmer výlučne misionárskeho dôvodu, aby sa na jeho pery dostal jednoduchý obsah najvyššej kvality (P. Giuseppe De Luca), ale stávka je rovnaká: myslíme na logiku lásky, ktorá preniká Návštevy Najsvätejšej sviatosti alebo Prax lásky k Ježišovi Kristovi, alebo na nebeské zhromaždenie, ktoré rozhoduje o vtelení (pozri novénu v Príprave na Vianoce), pretože Boh stratil toho, s kým sa delil o svoje slasti; alebo na to, keď Alfonz hovorí, že Božím rajom je srdce človeka (Spôsob dôverného rozhovoru s Bohom); alebo na tú istú koncepciu, ktorá je základom Jednoty s Božou vôľou, čím sa fakty stávajú spôsobom milovania a zamilovania sa do Boha.

Ospravedlňujem sa za dlhú odbočku, chcel som len povedať, že kontemplácia je nevyhnutným rozmerom našej viery (a života spoločenstva). Dôvod pre naše konštitúcie, keď ju považujú za podmienku:

„Rozvíjať a posilňovať vieru a rozpoznávať Boha v ľuďoch a v každodenných udalostiach, chápať v pravom svetle jeho plán spásy a rozlišovať skutočnosť od ilúzie“ (porov. Konšt. 24).

Myslím, že citát Thomasa Mertona nám pomôže lepšie pochopiť, o čo dnes ide:

„Ja“, ktoré pôsobí vo svete, ktoré myslí na seba, pozoruje svoje reakcie, hovorí o sebe, nie je „pravé ja“, ktoré sa zjednotilo s Bohom v Kristovi. Je to nanajvýš odev, maska, prestrojenie toho tajomného a neznámeho „ja“, ktoré väčšina z nás až do smrti nikdy skutočne nespozná. Naša vonkajšia osobnosť nie je ani večná, ani duchovná; zďaleka taká nie je. Toto „ja“ je predurčené na to, aby zmizlo ako dym. Je úplne krehké a prchavé. Kontemplácia je práve uvedomenie si, že toto „ja“ je v skutočnosti „nie ja“ (…). Nič nie je v takom rozpore s kontempláciou ako Descartovo Cogito, ergo sum. „Myslím, teda som“. Je to vyhlásenie odcudzenej bytosti, vyhnanej zo svojich duchovných hlbín, ktorá je nútená hľadať útechu v dôkaze svojej existencie (!) založenom na konštatovaní, že „myslí“. (…) Prichádza k svojmu bytiu, akoby to bola objektívna skutočnosť, t. j. usiluje sa uvedomiť si seba samého tak, ako by si uvedomoval niečo mimo seba. A dokazuje, že takáto „vec“ existuje. A presviedča sám seba: „Ja teda niečo som“. Potom sa ďalej presviedča, že aj Boh, nekonečný, transcendentný, je „vec“, „objekt“ ako iné konečné a obmedzené objekty v našom myslení! Peklo možno definovať ako ustavičné odcudzenie od nášho pravého bytia, od nášho pravého „ja“, ktoré je v Bohu. (Semená kontemplácie, 2).

Tieto slová považujem za mimoriadne účinné a jasné. Pomáhajú nám rozlišovať kontempláciu od rozumu a pochopiť, čo patrí jednému a čo druhému. A pýtať sa samých seba: na ktorej strane ihriska hrám, na strane Boha, alebo na strane ega? Neexistuje spôsob, ako zostať na tribúne medzi divákmi. Buď ste na jednej, alebo na druhej strane, tertium non datur.

Ak je rozum zodpovedný za toľko krásnych a dobrých vecí, ktoré tu nebudem vymenúvať, ale aj za všetko, čo pápež František nazýva sebareferenciou alebo svetskosťou, myslím, že na orbite vlastnej kontemplácii, vnútornej slobode, odpútanosť, bezodplatnosť, askéza, nadšenie, čistota, meditácia, veci robené z lásky k Ježišovi Kristovi, pripomínanie si – raz a stokrát -, že môj život je DAR (DONO), že moja viera je OPÚŠŤANIE (ABANDONO) alebo nie je.

Toto všetko sa môže zdať ako zoznam abstraktných ideálov, „hodnôt“, ako sa často nazývajú: ale vo svetle mojej osobnej skúsenosti (bývalého formátora, s vedomosťami o Kongregácii a … Provincii) môžem povedať, že nakoniec sa to všetko zužuje na logiku, s akou pristupujeme k nášmu životu. Nakoniec musíme pripustiť (opakujem: nie ako ideologickú proklamáciu, ale ako konštatovanie faktu), že sa často zastavujeme pri prvých dvoch dimenziách kresťanskej antropológie, biòs a psykè, obetujúc tú pneuma (alebo zoè pre Jána).

Myslím si, že toto vedomie by malo byť základným materiálom formácie už v jej počiatočnom štádiu. Ak nie je dostatočne osvojené, uberá človeku z vlastného a každodenného úsilia, aby sa „Kristova myšlienka“ stala našou vlastnou (1 Kor 2,16). A prejavuje sa v skleróze srdca, ktorá umožňuje nielen umožňuje urážku na cti v podobe odmietnutia, ale aj toľko prejavov, že sme nútení sledovať „charakter“, „tak to jednoducho je“, nemilosrdné súdy, dištancovanie sa od druhých; alebo výmenu – ako hovorí páter generál vo svojom liste – spoločenstva za hotel (č. 1.a).

V akom bode sa nachádzame?

Jedno z tvrdení, ktoré ma v prípravnom dokumente pre druhú fázu XXVI. generálnej kapituly najviac zaujalo, sa nachádza v poslednom odseku:

26. generálna kapitula by mohla byť jednou z najdôležitejších v ostatnom čase pri obnove nášho apoštolského života. Budeme odvážni v smere, ktorým sa musíme vydať? Budeme reagovať na podnety Ducha, najmä v postpandemickom kontexte, keď svet už nie je rovnaký? Ako budeme ako Kongregácia reagovať, aby sme boli verní Duchu, evanjeliu a zakladajúcej charizme? To závisí od každého z nás… (č. 106)

Teraz, keď sme už slávili nielen druhú, ale aj tretiu fázu Kapituly, čo môžeme povedať o tejto „moci“? Prešmykla sa nám Kapitula pomedzi prsty a nezanechala ani najmenšiu stopu na úrovni svojich predchodcov?

Pri kladení týchto otázok si ako prvý priznávam svoje zlyhanie. Som tiež dieťaťom tejto doby, v pokušení pripisovať Záverečnému dokumentu Kapituly rovnakú dôležitosť (a menej času), akú vyhradzujem najnovšiemu seriálu Netflixu.

Na druhej strane nás od roku 2032, keď Kongregácia oslávi tristo rokov od svojho založenia, delí len osem rokov: dobrá príležitosť obzrieť sa späť, bilancovať a nanovo si predstaviť seba samého so spravodlivou a posvätnou reimagináciou.

Pri pohľade späť môžeme povedať, že podnety nechýbali, pokusy sa robili. Už som spomenul Plán pre život spoločenstva. Nechýbali ani krásne dokumenty z magistéria, ako napríklad Bratský život v spoločenstve, ktorý nám pripomína veľkosť, a zároveň únavu vlastnú každému spoločenstvu, prechod od JA k MY… Na druhej strane budete so mnou súhlasiť, že druhá kapitola našich konštitúcií je mimoriadne krásna a intenzívna, predstavuje vysoký ideál, ak chcete, ktorý sa spája aj s niektorými konkrétnymi podmienkami života (spoločenstvo modlitby, osôb, usporiadané, práce, obrátenia, otvorené a usporiadané).

V skutočnosti sa potom stáva, že samotná skúsenosť našich komunít prináša pre mnohých riziko – najmä pre novoprijatých alebo novovysvätených kňazov – takzvaného „nerozumiem, ale prispôsobujem sa“. Aby sme neboli na obtiaž, pro bono pacis… (napokon, aj naše ego súhlasí), prispôsobujeme sa menšiemu, uspokojujeme sa. V poslednom čase sa ako výhovorky pridávajú aj ďalšie konotácie života v spoločenstve, ktoré generál vo svojom liste pripomína: „… dnes sú komunity menšie, osobných agend je veľa, vzťahy sa zmenili, do nášho života vstúpili nové technológie a život v komunite sa stal tekutým… s často virtuálnymi vzťahmi“ (3. a).

Napriek tomu sa páter generál odvažuje vyzývať k väčšej kvalite nášho komunitného života. Toto slovo – kvalita – sa v dokumente opakuje najmenej jedenásťkrát. Keď počujem „kvalita“, toto slovo vo mne evokuje fascináciu vecami, ktoré sú urobené dobre, či už ide o diplomovú alebo rigoróznu prácu (metodika!), alebo o jedlo pripravené s láskou, o vášeň Michelangela pri vymýšľaní, sochárstve a dokončovaní Piety, o strih nášho obľúbeného filmu, o starostlivosť, s akou Mozart komponoval svoje symfónie. Rovnakú starostlivosť by sme si mali vyhradiť pre spoločenstvo, každého a nikoho nevylučovať, chrániť sa pred akýmkoľvek pokušením približovania.

Keď počujem slovo „kvalita“, myslím na spoločenstvo ako na lampu umiestnenú na svietniku (Mk 4,21), aby osvetľovala svet, ako je ten náš, v podstate inšpirovaný individualizmom. Myslím si, že komunita, ktorá sa usiluje o kvalitu, musí z nej urobiť aktívnu zásadu implicitne obsiahnutú v našich Konštitúciách: schválené v roku 1982, teda s odstupom 42 rokov (a vieme, koľko toto číslo znamená v zrýchlenej dobe, akou je tá naša!) sa môžu zdať zastarané, aspoň vo svojej normatívnej časti. Ale aktívny princíp, ktorý nám zverujú, je v skutočnosti priepustkou, zeleným svetlom, ktoré nám hovorí: redemptorista je toto, redemptoristická komunita je toto, je na vás, aby ste tu a teraz, v niekedy meniacich sa a často dezorientujúcich situáciách „vymysleli“, čo sa dá a musí urobiť pre záchranu podstaty. Čas modlitby, účasť na stretnutiach, formačné momenty: prosíme vás, aby ste urobili, čo môžete. Ale nie tak, že tvárou v tvár obmedzeniam každej situácie nakoniec vylejete s vaničkou aj dieťa – substanciu (nemožnosť dodržať určité záväzky). Žiaľ, na základe svojich skúseností musím povedať, že práve to sa stáva.

Ale list generála nás nielen žiada, aby sme rešpektovali rozhodovacie procesy, ale hovorí nám niečo viac, a tu vidím obrovský skok, ktorý je pre mňa výzvou. Je to miesto, kde nám pripomína, že „komunita je miestom, kde zdieľame svoju existenciu, dejiny spásy a spomienky na vykúpenie“ (Záver). Kvalitatívny skok by mal spočívať v tom, že si uvedomíme, že v každom z nás sú zvyšky ľudskosti, situácie spojené s našou minulosťou a obavy z našej prítomnosti, obmedzenia vlastné nášmu telu alebo charakteru, ktoré sme nejakým spôsobom uzavreli do oblastí, pre nás nedostupných. Sú to nedosiahnuteľné priestory, a predsa nám patria, priestory, ktoré Evanjelium s konkrétnosťou semitského jazyka definuje ako nečisté a ktoré Ježiš aj uzdravuje. Snívať o tom, že sa o toto všetko podelíme v našich komunitách, je možno nemožné. Ale aspoň pripomenúť si, že aj toto sme, nám môže len prospieť.

Ak je to tak, skutočná rekonfigurácia – nielen našich jednotiek, ale aj samotných komunít – by mala spočívať v zmene časového rozvrhu, v preprogramovaní záväzkov, v postavení štruktúr do služieb ľudí, vo vytvorení predpokladov na vzájomné počúvanie („Vzťahovať sa k druhým znamená vždy sa učiť“, č. 1.b), v tom, že naše komunity sa stanú dielňami synodality. A to všetko – pozor – nie z nepochopeného pocitu pohodlia, nie preto, aby sa komunita stala šťastným ostrovom v komplikovanom svete: to všetko je pre poslanie. Prvým, kto trpí, z dôvodu sebareferenčnej vízie, je práve poslanie, pretože takáto vízia nás vedie k tomu, aby sme boli kazateľmi pre iných, bez toho, aby sme žili to, čo kážeme (2.j).

A na druhej strane, nad tým všetkým zostáva veľké a rozhodujúce rozpätie milosti. Nie je to nevyhnutne tak, že urobiť skok alebo byť svedkom pre tento svet automaticky „funguje“. Nie sú nevyhnutne odmenené odpoveďou povolania. Robíme to len preto, lebo cítime, že v tejto našej dobe, v správnej stvoriteľskej logike vývoja k dobru, sa nemôžeme vyhnúť svojmu povolaniu. Nakoniec si povieme, že sme „neužitoční služobníci. Urobili sme, čo sme mali urobiť“ (Lk 17,10).

Pokora

V tomto poslednom bode by som chcel vyhradiť miesto cnosti, ktorá je dnes rovnako rozhodujúca ako kedykoľvek predtým, a to pokore. Okrem abstraktného asketického cvičenia alebo pokušenia využiť ju… na to, aby sme sa vyhli únave, vnímam pokoru ako tú sklolaminátovú alebo karbónovú tyč – pružnú a zároveň pevnú -, ktorú športovci používajú na to, aby prešli cez latku nastavenú v „nemožnej“ výške (6 metrov a viac) bez toho, aby ju zhodili.

Pokora je potrebná na to, aby sme sa poučili zo života a pochopili, že život sa nezaobíde bez paliva, ktoré predstavuje láska. Som presvedčený, že na Alfonzovej duchovnej ceste – ktorá sa právom nazýva „exodus“ – bola Via dei Tribunali v Neapole rozhodujúcou etapou. Tam, v zákutí, ktoré stále uniká očiam turistov, sa nachádza kostolík Sant’Angelo a Segno, miesto jeho prvej neapolskej kňazskej služby. Ešte aj dnes sa v ňom sústreďuje prekypujúci a búrlivý život. Môžeme si predstaviť, že Alfons sa zrazu ocitol zoči-voči skromným ľuďom, ktorí, aby si zarobili na živobytie, udržali rodinu, udržali na uzde mužov pijúcich víno a príliš živé deti, čelili najrôznejším obetiam a zúfalstvu. Predstavte si otázku, ktorá sa mu musela preháňať hlavou: Ale kde sa v týchto ľuďoch berie sila ísť ďalej? A odpoveď bude rovnaká, akú by sme dali my: je to láska. Jedinečne a jednoducho láska. Alfonzova genialita spočívala v prenesení tejto ľudskej sily do vzťahu s Bohom.

Je potrebné mať pokoru, aby sme sa učili od laikov, aby sme preniesli do oblasti zasvätenia tú istú vášeň, ktorá oživuje ich vzťahy s blízkymi, s deťmi. Robí nám dobre, keď si čítame ľúbostné básne alebo verše toľkých pesničkárov z každého národa, aby sme pochopili, že láska sa nikdy nevzdáva, láska vždy dáva nové krídla, láska je vždy konkrétna a tvorivá, láska je to, čo zostáva na konci, aby sme citovali svätého Pavla.

Potrebujeme pokoru voči sebe samým, pretože najmä v štádiách mladosti a dospelosti nás nesprávne pochopený pocit slobody núti myslieť si, že sme nad všetkým posudzovaním. Keď dosiahneme zrelší vek, aspoň mne sa to stáva, pri pohľade na niektoré naše hriechy si sami prečítame žalmistovu modlitbu: „Hlýpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča“ (Ž 73,22).

Na druhej strane musíme byť pokorní aj z vedeckého dôvodu, pri realistickom pohľade na našu lebečnú schránku, v ktorej sa nachádza 90 miliárd neurónov, z ktorých každý je schopný nadviazať až desaťtisíc synapsií so svojimi susedmi (G. Tonelli, Genesis, 212). To znamená, že aj za naše domnelé slobody (čím máme na mysli mechanizmy zavedené v našom živote, spôsob myslenia, pôžitky, ktoré si dovoľujeme, nehovoriac o našich priestupkoch) draho platíme: v našom mozgu je niečo štruktúrované, synapsie sú konsolidované a je ťažké, ak nie nemožné ich dekonštruovať. V podstate v súlade s latinským príslovím Natura non facit saltus.

Nemožné pre ľudské bytosti, ale nie pre Boha. Jeho milosť dokáže všetko, za predpokladu, že sa vydáme na cestu späť a venujeme sa rovnako neustálemu a trpezlivému cvičeniu, aby sme znovu objavili akýkoľvek hlboký motív nášho zasvätenia alebo služby: či už je to skutočný vzťah lásky s Ježišom Kristom, či už je to správny úmysel, či už je to pravda so sebou samým. Ale aj na toto cvičenie je potrebná veľká pokora.

Biblické texty na zamyslenie:

Žalm 27 (Pán je moje svetlo a moja spása)
1 Ján 1,5-10 (Kráčajme vo svetle)
Rim 13,8-14 (Dlh lásky)

Otázky na osobné zamyslenie a zdieľanie v spoločenstve:

1. Ako môžeme z nášho spoločenstva urobiť misijné spoločenstvo? Aký priestor dávame rozlišovaniu, aby sme tu a teraz vtelili našu službu najchudobnejším a opusteným?
2. Čo prevláda v našom osobnom a komunitnom živote: ľudský rozmer rozumu, alebo správny duch kontemplácie?
3. Ako sa usilujeme o väčšiu kvalitu nášho komunitného života, aby sme odpovedali na profil redemptoristickej komunity načrtnutý v Konštitúciách: Spoločenstvo modlitby (č. 26 – 33), spoločenstvo osôb (č. 34 – 38), spoločenstvo práce (č. 39), spoločenstvo obrátenia (č. 40 – 42), spoločenstvo otvorené (č. 43) a spoločenstvo usporiadané (č. 44 – 45)?

P. Serafino Fiore, CSsR

[1] Niekoľko úvah o kvalite nášho komunitného života

ONE BODY – JEDNO TELO je text modlitby, ktorý navrhlo Centrum redemptoristickej spirituality. Viac informácií: Piotr Chyla CSsR (riaditeľ Centra spirituality – fr.chyla@gmail.com).

Zdroj: Scala News, preklad: mediálny tím redemptoristov