V júni 1927 zomrel v našom kláštore v Zbojiskach pokorný rehoľník. Je to prvý ukrajinský kvet, ktorý Pán vytrhol z duchovnej záhrady redemptoristov východného obradu na Ukrajine.

Brat Izidor, svetským menom Anton Tokarčuk, sa narodil v Hlubyčku Veľkom pri Ternopole. Jeho rodičia boli veľmi chudobní, ale pobožní. Počas svätých misií, ktoré viedli pátri redemptoristi v Hlubyčku, sa v jeho srdci zrodila túžba byť rehoľníkom, lenže otec s tým jednoznačne nesúhlasil. Tento nesúhlas trval dlho. Po niekoľkých mesiacoch otec zomrel a Anton slobodne nasledoval hlas, ktorý ho volal.

Nemal ešte ani 16 rokov. Chlapec bol vysoký a mal silnú postavu. Bol šikovný, mal dobrú, pokojnú povahu. V tejto pokornej duši Boh veľmi rýchlo vykonal svoje dielo. Prvé dva roky rehoľného života pracoval ako krajčír. Svoju prácu vykonával veľmi svedomito a spolubratia, s ktorými pracoval, ho iba chválili. Nepremárnil ani minútu svojho času, nikdy nebolo od neho počuť sťažnosť, ani nespokojné nariekanie.

Ešte viac je obdivuhodné, že po smrti tohto brata si žiaden predstavený nevedel spomenúť, či sa zosnulý brat vôbec niečím previnil počas svojho rehoľného života. Tento fakt je veľmi dôležitý, ak si uvedomíme malé rozmary, ktoré sa v živote môžu stať.

Čnostný život, ktorý žil, sa nikdy nepodobal na automatický chod hodinových ručičiek. Všetko konal vedome. Ak videl, že sa niektorý brat v niečom previnil, hneď ho napomenul vo svojej jednoduchosti, bez pokrytectva a ľudského odsudzovania. Jeho príkladom bol sv. Gerard Majella. Do svojho notesu si zaznamenal čnosti sv. Gerarda a stále sa usiloval nimi riadiť vo svojom živote.

Brat Izidor si veľmi vážil a miloval svoje povolanie. Napísal modlitbu ku sv. Alfonzovi, v ktorej môžeme vidieť, ako chcel tento rehoľník nasledovať zakladateľa Kongregácie: „Sv. Alfonz, môj silný orodovník, ty si mi vyprosil milosť byť tvojim synom. Celý som tvoj. Z celého srdca obnovujem svoje sľuby od prvého ich zloženia. Prosím ťa, otče, daj mi svojho ducha. Daj, aby som miloval Ježiša Krista a nasledoval ho ako ty v chudobe, pokore a utrpeniach. Daj mi lásku k Nepoškvrnenej Panne Márii, dovoľ mi jej silou privádzať k Bohu najopustenejšie duše!  Sv. Alfonz, vypros mi milosť nasledovať ťa, aby som bol tvojim dobrým a verným synom až do smrti! Amen.“

Túto milosť brat Izidor dostal. Bolo to v lete 1925. Hoci nemal žiadne zdravotné problémy, začal vykašlávať krv. To sa opakovalo niekoľkokrát a na to aj neskôr zomrel. Dočasne mu bol predpísaný povinný odpočinok, mal počúvať doktora, dodržiavať všetko, čo mu nariadil. O niekoľko týždňov už začal chodiť na prechádzky.

„Dúfali sme, že hoci na krátky čas, ale predsa bude náš brat žiť. Vykašlávanie krvi sa zopakovalo a už aj sám chorý si uvedomoval ťažkosť svojho zdravotného stavu. Zobral to veľmi vážne a preto sa začal veľmi poctivo pripravovať na stretnutie s Pánom.“

 „Aká veľká milosť,“ povedal brat Izidor pred svojou smrťou, „dlho byť chorým. Možno by som mohol stratiť svoje rozhodnutie a povolanie.” Veľmi poctivo využíval všetok svoj čas, aby mohol rásť v láske k Ježišovi a k Panne Márii. Tuto lásku prejavoval neustálou modlitbou a trpezlivosťou. Počas prechádzok mal v ruke ruženec, alebo nejakú knižku a oproti idúcich úctivo zdravil.

On sa bál byť záťažou pre spoločenstvo. A keď mu predstavený vysvetľoval, že choroba prináša pre spoločenstvo viac milosti, ako samotná práca, brat Izidor sa prestal báť a viac o tom nerozprával.

Počas choroby ho bola navštíviť mama. Prosila ho, aby sa vrátil domov. Večer brat Izidor zašiel za predstaveným. Bol ustarostený. „Bojím sa, aby predstavení nenaplnili prosbu mojej mamky.” Predstavený mu odpovedal, že spoločenstvo redemptoristov je jeho domov a rodinou. V tom okamihu sa na jeho tvári objavil detský úsmev, ktorý prejavoval radosť žiť a zomrieť medzi spolubratmi. Iným dôkazom jeho jednoduchosti a sebazaprenia bolo to, že nikdy nerozprával o svojej chorobe, ani s predstavenými, pokiaľ sa ho tí nespýtali sami a konkrétne. Kuchárovi raz povedal: „Prosím si to, čo jedia všetci, ja môžem všetko.”

Počas návštevy doktora nikdy nepreukázal žiadnu ľútosť alebo odmeranosť. Nikdy sa nepýtal na svoj zdravotný stav. Nikdy sa nesťažoval na lieky, hoci jeho zdravotný stav bol úplne mizerný. Trápil sa samotou, ktorú zapríčinila choroba, tiež silný kašeľ, ktorý ho trápil dňom aj nocou. Celý bol utrápený a vyčerpaný. „Ty sám, môj Bože,“ písal vo svojom notese, „iba ty poznáš tú bolesť, ktorá preniká moju hruď, ramená a nohy.”

Láska k Bohu ho napĺňala silou nezaoberať sa svojimi starosťami, ale obetovať to pre spásu duší a rozvoj Kongregácie. Brat Izidor sa priznal druhému chorému bratovi, že on obetoval svoj život Bohu, ako obetu za uzdravenie vtedy chorého predstaveného. Obetoval svoje utrpenie aj za ukrajinských milionárov. V prvom rade sa zaujímal o život spolubratov na Volyni, ktorí žili medzi pravoslávnymi. „Ježišu Kriste,“ písal vo svojom zošite, „daj nám jednotu, aby už skoro bolo iba jedno stádo a jeden pastier. Daj silu a zdravie našim misionárom, ktorí pracujú na jednote s oddelenými bratmi. Pomáhaj im navracať pravoslávnych. Prečistá a predobrá Matka Mária, pomôž týmto dušiam. Oni sú tvoje deti, ktoré sú Moskvou vyhodení z Kristovej pravej Cirkvi. Zachráň ich od večnej smrti, prosím ťa skrze lásku, ktorou bol tvoj Syn pribitý na drevo kríža a povedal: “Žíznim”. Aj ja, Pane, chcem spolu s tebou byť pribitý na kríž a volať: Pane, daj mi tie duše, priviň ich k sebe, aby ťa milovali naplno. Daj, Pane, silu a svätosť tvojím kňazom. Daj nám svätých predstavených, aby nás viedli k tebe. Mária, milovaná dcéra Nebeského Otca, pozri na kňazov a ich srdce, ktoré príjme Ježišovu lásku!”

Smrť mladého rehoľníka bola pokojná a svätá. Zomrel držiac v náruči ikonu Matky ustavičnej pomoci. Túto ikonu ukazoval všetkým, ktorí ho navštevovali, pri tom sa nežne usmieval a hovoril: „Skoro ju uvidím v nebi.” Pozemskú púť brat Izidor ukončil 21. júna 1927. Nech je zvelebený Pán za to, že dal našej Kongregácii túto perlu a dovolil jej žiariť v našich očiach ako vzor rehoľného života. Nikto sa nedivil tomu, keď počas pohrebu bratia a kňazi hovorili: „To bol svätý brat!”

Nekrológ: Anton Tokarčuk (Izidor), sa narodil 10. júna 1907 v dedinke Hlubyčok Veľký. Na začiatku roku 1923 redemptoristi v jeho dedinke hlásali misie a práave vtedy Anton počul volanie byť redemptoristom. Toho istého roku, 27. augusta, vstúpil do noviciátu a o rok nato, 3. októbra, zložil svoje prvé sľuby na tri roky. Anton zostal v Zbojiskach, kde bol krajčírom. V lete 1925 ochorel na tuberkulózu. Chorobu brat Izidor znášal trpezlivo a pokorne. Pred smrťou ho navštívila mama a prehovárala ho, aby sa s ňou vrátil domov, ale on to odmietol. Jeden spolubrat sa ho raz pýtal, či by sa chcel uzdraviť, on odpovedal: „Iba jedno chcem, nech sa plní Božia vôľa! Nechcem trpieť ani menej ani viac, ani žiť ani zomrieť, prosím, aby Ježiš a Mária dali mi silu naplniť Božiu vôľu až do konca!” Brat Izidor zomrel 21. júna 1927.

Jozef Schrejvers

Preklad: Artur Bilyk, CSsR

Zdroj: cssr.lviv.ua