Dňa19. marca 2024 si pripomíname storočnicu od narodenia pátra Josefa Doležala CSsR, rehoľného
kňaza z Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa a trpiteľa za vieru. Jeho život významne
ovplyvnil nemecký redemptorista a uznávaný teológ morálnej teológie Bernhard Häring.
Niektoré z Häringových kníh preložil a tiež vydal. Preložil aj Zákon Kristov a Slobodný v
Kristovi, ktoré patria k jeho najväčším dielam. Tieto texty, ktoré výrazne ovplyvnili morálnu
teológiu 20. storočia, ostali len v samizdatovom preklade.

Ako rehoľný kňaz bol pripravený pracovať pre potreby svojej kongregácie, ale niekoľko
mesiacov po kňazskej vysviacke mu štát určil internáciu v Králíkách. Potom prišlo PTP,
väzenie, práca v továrni, striedavo možnosť pôsobenia v pastorácii a zase zákaz. Je
nepochopiteľné, čím tento nenápadný človek tak podvracal republiku, ako znelo zdôvodnenie
rozsudku v rámci celoštátnej „Akcie Rede“. Snáď to bolo tým, že svoje heslo „Láska je viac
než prikázanie“ napĺňal pri výchove mládeže a vedení speváckeho zboru.

Nedožitých sto rokov nám dáva vhodnú príležitosť zastaviť sa pri jeho ľudskom,
kňazskom a rehoľnom svedectve.

Josef Doležal sa narodil 19. marca 1924 v Rosoviciach pri Dobříši (okres Příbram). Blízkosť Svatej Hory u Příbrami, mariánskeho pútnického miesta, a Obořišťa, kde pôsobili redemptoristi, podstatne ovplyvnila to, že už ako chlapec chcel byť kňazom. Keď prišiel čas rozhodnúť sa, kam pôjde, vybral si rádové gymnázium (juvenát) v Libějoviciach (okres Strakonice), ktoré viedli redemptoristi.

Prvá dráma jeho života nastala s nacistickou okupáciou Čiech, Moravy a Sliezka. Po zložení rehoľných sľubov v roku 1943 nastúpil do septimy v pražskom gymnáziu, odkiaľ z nedokončeného ročníka musel v marci 1944 nastúpiť na nútené práce do Nemecka, kde bol až do oslobodenia v máji 1945. Cez prázdniny si potom na gymnáziu v Prahe dorobil skrátenú oktávu a v jeseni prešiel do rádového bohosloveckého učilišťa v Obořišti u Příbrami, vedeného redemptoristami.

Pohoda, ktorá v Obořišti zo začiatku vládla, trvala len tri roky. Od roku 1948 začali do chodu školy zasahovať komunistické úrady. Vzhľadom na informácie o prípravách útoku na Cirkev sa predstavení rehole rozhodli, že všetkých bohoslovcov z piateho ročníka vysvätia pred riadnym ukončením školy. Príprava na kňazskú vysviacku prebiehala vo veľkej rýchlosti a utajení. Kvôli tomu prišiel do Obořišťa tajne pražský svätiaci biskup Antonín Eltschkner a s odstupom jediného týždňa im udelil diakonské a kňazské svätenie. V akom prísnom utajení sa vysviacka pripravovala, vieme od kronikára: „Teprve dnes ráno při mších sv. se lidem oznámilo, že dnes bude svěcení na kněžství. Vesnice byla překvapena. Včera večer přišli k Dlouhým na noc naši hosté, ale ti nic nepověděli. ‚Jsme u kostela’, pravili u Dlouhých, ‚a nic nevíme, až se to ráno oznamuje.’“ Novokňazi po vysviacke 20. novembra 1949 pokračovali ďalej v štúdiu.

Nasledujúci rok v rámci „Akcie K“ z 13. na 14. apríla 1950 vyviezli z kláštora v Obořišti Doležala aj s ďalšími spolubratmi do internačného tábora v Králíkách (okres Ústí nad Orlicí). Odtiaľ 12. septembra 1950 narukoval k Pomocnému technickému práporu v Komárne. Po asi trojtýždňovom výcviku ho z Komárna preložili do Hájnik pri Zvolene. Odtiaľ ho po ochorení na infekčnú žltačku previezli do vojenskej nemocnice v Ružomberku.

Po prepustení do zálohy bol asi mesiac doma a nejaký čas si nemohol nájsť zamestnanie. Nakoniec mu ho sprostredkovala Ružena Popluhárová, s ktorou sa spoznal v nemocnici v Ružomberku, v Stavoprojekte (Krajský projektový ústav) v Bratislave.

Do Bratislavy prichádza v apríli 1951, a odvtedy sa mu Bratislava stala osudovou. Tu sa začal stretávať so spolubratmi, s ktorými sa snažil aj v nepriaznivých podmienkach tajne pokračovať v rehoľnom živote. Spolu s Janokom st. a Bednárikom sa starali o tajné štúdium teológie pre bývalých redemptoristických novicov.

V roku 1961 sa začalo celoštátne vyšetrovanie redemptoristov pod názvom „Akcia Rede“. Doležala spolu s ostatnými redemptoristami obvinili zo snahy o obnovu rehoľného života a tiež zo špionáže, ktorej sa mali dopustiť tým, že udržiavali kontakty s bratmi v zahraničí, predovšetkým v Poľsku. Odsúdili ho na tri a pol roka väzenia, ktoré si odpykával vo väznici vo Valdiciach, v podstate len preto, že sa stretal so svojimi spolubratmi.

Po amnestii v máji 1962 sa vracia do Bratislavy, ale ako trestaný a politicky nespoľahlivý si musel nájsť nové zamestnanie v podniku Výroba stavebných strojov, kde ako robotník rezal železo. Po asi roku ho prijali do Výskumného ústavu potravinárskeho na oddelenie vedecko-technických informácií.

Vďaka politickému uvoľneniu v roku 1968 sa nakoniec mohol venovať duchovnej službe. Už v marci 1969 začal spolu s Jánom Janokom st. účinkovať v Kostole sv. Cyrila a Metoda. Obaja boli naďalej riadne zamestnaní a duchovnej službe sa venovali vo svojom voľnom čase.

Koncom roka 1974 vznikol pod Doležalovým vedením pri kostole sv. Cyrila a Metoda spevokol „Céčko“. Bolo to obdobie, keď sa začali združovať mladí, napríklad aj vo forme speváckych zborov. Samotné spevácke aktivity boli len prostriedkom, ako podobne zmýšľajúci ľudia mohli spolu tráviť čas. Pre mnohých to bol závan slobody v neslobodných časoch. Vzájomné vzťahy „Céčkarov“ sa upevňovali aj spoločnými akciami ako boli výlety, zimné lyžovačky, oslavy menín a narodenín, promócie, tancovačky. Tradičným sa stalo každoročné stretnutie „starých“ členov zboru (spočiatku v sakristii kostola, neskôr už v priestoroch kláštora) s pátrom Doležalom koncom novembra, keď mal výročie kňazskej vysviacky.

Keďže prostredie kostola priťahovalo mladých ľudí, neušlo to pozornosti vtedajšej normalizačnej vrchnosti. Išlo to až tak ďaleko, že v roku 1978 mu vzali štátny súhlas.

Núteným odchodom z Cyrilka začalo paradoxne nové obdobie jeho apoštolátu. Keďže nemohol pôsobiť ako kňaz verejne, začal viac navštevovať rodiny. To trvalo až do roku 1985, kým mu duchovný správca v Petržalke nevybavil opäť súhlas. V tom čase sa stavalo najväčšie sídlisko v Bratislave, takže tam prichádzalo veľa mladých rodín, čím mal ohromnú možnosť medzi nimi pracovať. Okrem tejto pastoračnej činnosti chodieval spovedať bohoslovcov v seminári a dával duchovné cvičenia rehoľným sestrám premonštrátkam, ktoré v seminári pracovali.

Vo vykonávaní služby v kostole sv. Cyrila a Metoda pokračoval aj po obnovení činnosti rehole v roku 1990. Posledné roky strávil v kňazskom domove v Beckove. Zomrel 9. marca 2012. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave medzi svojimi spolubratmi.

A čo dodať na záver? Hádam len to, že hoci mal v živote určite svoje predstavy o povolaní kňaza, ktoré sa mu nesplnili alebo splnili len čiastočne, našiel svoje poslanie v Bratislave, ako povedal svojmu rodákovi pri stretnutí počas osláv 50 rokov kňazstva v roku 1999 v Obořišti: „V Bratislavě jsem si zvykl, vedu tam chrámový sbor, tam mně ještě potřebují… Našel tam své poslání a jak je dnes populární říkat, cítil se šťastný (happy).“

Pramene:

KINTLER, J.: Redemptoristi, otcovia a bratia, ktorí pracovali na Slovensku. Nitrianska Blatnica : Strojopis, 1982

ŠIMKO, I.: CÉČKO. Bratislava, 2009.

VANĚČEK, J.: Velkonoční pozdrav z Bratislavy. In: Život v naši obci, 2/2012.

Archívy:

APBP SH, Kronika obořišťské koleje (1947-1950).

APBP BA, Kronika domu Redemptoristov v Bratislave 1989 – 1993, Zväzok I.

AÚPN Bratislava, f. XII. KS ZNB S ŠtB. Osobní vyšetřovací svazek č. 864 proti Doležal Josef, Archívne číslo V 1929, kart. 326.

Spracoval P. Viktor Mišuth CSsR