„Náš svet je často uzavretý pred božským horizontom a pred nádejou, ktorú prináša stretnutie s Bohom.“ Týmito slovami Benedikt XVI. opísal skutočnosť, v ktorej žijeme. Zosnulý pápež Ratzinger zároveň zdôraznil, že z tohto dôvodu „sú kresťania dnes povolaní byť svedkami modlitby“. Pokračujúc, podelil sa so súčasnou Cirkvou o presvedčenie, že „v hlbokom priateľstve s Ježišom a v prežívaní synovského vzťahu s ním a v ňom s Otcom, prostredníctvom našej vernej a neustálej modlitby, môžeme otvoriť okná do Božieho neba. Vskutku, kráčajúc cestou modlitby […] môžeme pomôcť iným, aby po nej kráčali“ [i].

Pôstny čas, ktorý práve prežívame, považovala prvotná Cirkev za privilegovaný čas na prípravu katechumenov na sviatosti krstu a Eucharistie, ktoré sa slávili počas Veľkonočnej vigílie. Pôstne obdobie sa považovalo za čas stávania sa kresťanmi, ktoré sa neuskutočnilo v jednom okamihu, ale vyžadovalo si dlhý proces obrátenia a obnovy. Počas pôstu Cirkev – opakujúc evanjelium – navrhuje niekoľko špecifických záväzkov, ktoré sprevádzajú veriacich na tejto ceste vnútornej obnovy: almužna, modlitba a pôst. Pôst, ako pripomína pápež František, je „cestou späť k tomu podstatnému. Modlitba nás znovu spája s Bohom; láska k blížnemu; pôst k sebe samým. Boh, blížni, môj život. […] Pôst nás pozýva pozerať sa hore, modlitbou, ktorá nás oslobodzuje od horizontálneho, vertikálneho života, kde si človek nájde čas pre seba, ale zabúda na Boha. A potom smerom k druhému, s láskou, ktorá nás oslobodzuje od márnivosti mať, od toho, aby sme si mysleli, že veci idú dobre, ak idú dobre mne. A napokon nás pozýva nazrieť do svojho vnútra, s pôstom, ktorý nás oslobodzuje od pripútanosti k veciam, od svetskosti, ktorá znecitlivuje srdce“ [ii].

V tejto úvahe by som sa teraz chcel venovať druhému pilieru pôstu, a to modlitbe. Tá odhaľuje zdravotný stav nášho bytia a „pomáha nám usilovať sa o maximálnu lásku“ [iii]. Urobím tak na základe Ježišovho učenia, o ktorom sa píše v Mt 6, 1 – 18. Rinaldo Fabris, odvolávajúc sa na tento úryvok, hovorí o „malej katechéze v štýle parentálnej múdrosti, ktorú zostavil Matúš, aby ilustroval pravú nábožnosť učeníkov“, „nový spôsob prežívania náboženstva“ [iv].

V Mt 6,1-18 Ježiš osemkrát vyslovuje meno „Otec“ a trikrát opakuje, že Boh Otec nás nikdy nestráca z očí [v]. Ježiš nás ubezpečuje, že Otec vždy vie, čo potrebujeme (Mt 6, 8.32), a že „keď pôjde do tuhého“, Otcov Duch prehovorí skrze nás skôr, ako my stihneme čokoľvek povedať, a že nám ani vlas nespadne z hlavy (Mt 10, 20.29). Ježiš nás ako náš brat učí modliť sa k Otcovi. Ježiš nám prináša Dobrú novinu práve preto, aby sme sa stretli s Otcom. Robí to na spôsob „staršieho brata“, ktorý sedí vedľa svojho mladšieho brata – tak nám Ježiš hovorí o Otcovi, našom Abba. Učí nás najkrajšiemu putu: učí nás rozprávať sa s ním, zveriť sa mu, prinášať mu radosť, prinášať mu slávu. Učí nás tiež, aby sme sa vždy premáhali, aby sme si viac vážili jeho vôľu ako našu, pretože on vie lepšie ako my, čo potrebujeme, a chce naše dobro.

V Mt 6, 1-18 nám Ježiš dáva možnosť stretnúť sa so samotným pohľadom Otca: priťahuje nás, dáva nám pocit prítomnosti a láskyplnej starostlivosti, pomáha nám vidieť našu skutočnú hodnotu. Ježiš nám umožňuje vidieť dobré Otcove oči. V nich môžeme nájsť svoju najhlbšiu hodnotu, ktorá nezávisí od ľudskej mienky, ktorú nám nemôže vziať žiadny nespravodlivý súd a ktorej sa nevyrovná ani najväčšie ľudské ocenenie.

Ako sme už spomenuli, v Mt 6, 1 – 18 Ježiš poukazuje na tri tradičné skutky, ktoré popri 613 prikázaniach (micvot) určených v Tóre predstavujú zachovávanie úplnej „spravodlivosti“. Ježiš nám ukazuje, ako nás môžu živiť vo vzťahu synovstva s Otcom. Sú to almužna, modlitba a pôst. Praktiky, ktoré svojou povahou nie sú vnucujúce sa, skryté, nie sú zamerané na márnu slávu, ale ktoré nám pomáhajú hľadať Otcov pohľad, ktorý vidí v skrytosti.

Ježiš to opakuje trikrát ako refrén: „Váš Otec, ktorý vidí v skrytosti, vám odplatí“ (6,4.6.18). Presviedča nás, že sme vždy pred Otcovými očami. Boh Otec vidí aj to, čo je najviac skryté, nielen to, čo je viditeľné ľudským očiam. Ježiš však tiež hovorí, že Boží pohľad „nesleduje a neprenasleduje“, nepozerá na prekážky, nekontroluje, ale pozerá s láskou. Boh Otec nezanedbáva ani to najmenšie dobro, vidí to, čo je najviac skryté ľudským očiam, a nič neprehliadne.

Ježiš radí: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa v synagógach a na rohoch námestí radi modlia postojačky, aby ich ľudia videli. Hovorím vám pravdu, oni už dostali svoju odmenu“ (v. 5). Použíitý slovesný tvar „keď sa modlíte (proseuchesthe)“ dáva bezprostredný pocit, že sa niečo robí prirodzeným spôsobom, jednoducho ako každodenné jedenie chleba. Modlitba bola skutočne bežnou a častou praxou. Žila na verejnosti i v súkromí, doma i v synagóge. Pre Izraelitu bol veriaci človek synonymom človeka modliaceho sa. Modlitba svojou podstatou spočívala v tom, že človek sa celou svojou bytosťou obracal k Bohu.

Niekedy sa však modlitba – zdôrazňuje Ježiš – namiesto toho, aby sa stala dôverným stretnutím s Bohom, môže zmeniť na „divadelné predstavenie“. Hrozí jej deformácia, keď namiesto toho, aby som v modlitbe hľadal Boha, začnem hľadať seba, namiesto jeho pohľadu hľadám pohľad iných a sústredím sa na seba. Tak sa správam ako pokrytec, pretože ho využívam na vlastné ciele: ukázať svoju tvár, hľadať uznanie. Dochádza k paradoxnému zvratu poriadku: modlitba, ktorá sa mala stať priestorom na stretnutie s Bohom, na budovanie dôverného vzťahu s ním ako stredom môjho života, sa mení na verejné predstavenie, na divadlo, v ktorom sa hľadá uznanie pre seba. Modlitba uskutočňovaná takýmto spôsobom sa zastaví vonku. Nevedie dovnútra. Narušuje vzťah s Bohom. Namiesto kontemplácie jeho tváre kontempluje svoj vlastný obraz. Namiesto oslavy Otca, ktorý je na nebesiach, upadá do sebaoslavy.

Dnes by sme tento postoj nazvali ako „narcistický“. Ježiš vyvoláva obraz pokrytca, ktorý musel „elektrizovať“ svojich poslucháčov. Ako to vysvetľuje R. Fabris, pokrytci sú „profesionáli“ modlitby, ktorí, aby ich ľudia obdivovali v ich náboženských výkonoch, vystavujú sa na obdiv pri verejnej modlitbe. Tomuto exhibicionizmu, ktorý má tendenciu zneužívať vzťah s Bohom, evanjelium stavia do protikladu modlitbu uskutočňovanú na najtajnejšom mieste domu. Pretože to, čo dáva modlitbe náboženskú a spásnu hodnotu, nie je miesto alebo vonkajší spôsob jej vykonávania, ale hlboký a skutočný vzťah s Otcom [vi].

Pokračujúc v poučení o modlitbe, ktorá „pomáha žiť naplno“, Ježiš hovorí osobným, takmer intímnym spôsobom: „Keď sa modlíš, choď radšej do svojej izby (tameion), zavri dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti; a tvoj Otec, ktorého vidí v skrytosti, ti odplatí“ (v. 6). „Choď do svojej izby!“ Grécky výraz „tameion“, ktorý sa tu používa, môže znamenať zásobáreň, špajzu alebo najvnútornejšiu miestnosť domu, skrytú a predovšetkým neviditeľnú z ulice [vii]. Výrečný obraz skrytého miesta modlitby, posledného z posledných miest v dome, kde sa človek delí o svoje tajomstvá s Bohom. Ježiš chce povedať: Otcov dobrý pohľad je vždy prítomný práve tam. Počuje ťa, keď ťa nikto iný nepočuje, počuje každú tvoju modlitbu. Aj keď je tvoj život tichý, skromný, ako „izba“, do ktorej málokto nazrie, On sa na teba vždy pozerá. Pred jeho očami si milovaným synom, a to na večnosť: „On ti to vráti.“

Napokon nás Ježiš učí slovám, ktorými sa máme modliť: „Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach“ (v. 8). „Modliť sa k Ježišovi znamená otvoriť sa Otcovi […] a jeho plánom je vložiť nás všetkých do „Otcovej vôle“, aby sme v ňom všetci našli pravý pokoj a šťastie“ [viii]. Treba dodať, že modlitbu Otče náš Matúš umiestnil do centra kázne na vrchu. Je srdcom Ježišovho učenia na vrchu, rovnako ako je srdcom evanjelia, ktoré hlása, Otčenáš. Učí nás modlitbu, ktorá nás uvádza do dôverného a dôverného vzťahu s Otcom.

V tejto modlitbe nám každé slovo hovorí o Otcovi, ktorý vidí v skrytosti, o jeho láskyplnej starostlivosti. Zároveň nám pomáha objaviť v sebe srdce dieťaťa. Učí nás modliť sa ako dieťa. Učí nás dobrorečiť Otcovi, túžiť po ňom, zveriť sa mu, dôverovať, že nás nikdy nenechá bez chleba, že nám vždy odpustí, že ma ochráni a zachráni pred zlom. Zakaždým, keď povieme „odpusť nám“, si mnohokrát pripomenieme, že on odo mňa očakáva rovnakú lásku voči mojim bratom a sestrám, pretože aj oni sú jeho deťmi. Ježiš nás rovnako ako starší brat vedie spoločne a učí nás modliť sa k spoločnému Otcovi, ktorého slnko vychádza nad dobrými i zlými (Mt 5, 45). Nazývanie Boha „Otcom“ presne tak, ako nasledujúce prídavné meno „náš“, kvalifikuje vzťahovú dynamiku.

„Spomínam si na krásny zážitok modlitby,“ hovorí páter Bernhard Häring (1912 – 1998), významný moralista a profesor Alfonzskej akadémie, keď spomína na zážitok z druhej svetovej vojny, na ktorej sa zúčastnil ako vojenský kaplán. „Posledný večer, keď sme prišli k hraniciam, za ktorými sme sa mali pripojiť k nemeckej armáde, sme našli dom, ktorý vítal ranených s tými, ktorí sa o nich starali. Z okolitých domov prichádzali ľudia, aby priniesli mlieko a chlieb. A na druhý deň pred odchodom som sa opýtal pani, ktorá nás hostila: „Ako môžete prejaviť také milosrdenstvo voči ľuďom z národa, ktorý vášmu národu toľko ublížil?“ Odpovedala: „Máme päť detí v ruskej armáde a každý deň sa modlíme k nebeskému Otcovi, aby umožnil vrátiť sa im domov. Ako by sme sa dnes mohli ďalej modliť, keby sme zabudli, že vaše mamy a vaše ženy sa modlia k tomu istému nebeskému Otcovi?“ [ix].

Lepšie teda chápeme, ako môže náš veľký morálny teológ s jednoduchosťou dieťaťa vyhlásiť: „Modlím sa, pretože žijem, pretože môj život je pre mňa veľkým darom. Dar, ktorý mi dal Boh prostredníctvom mojich rodičov. […] Potom prišiel dar uvedomenia: poznanie, že si povolaný modliť sa, aby si mohol žiť naplno. […] Modlím sa, pretože žijem, a snažím sa modliť stále lepšie, aby som žil naplno“ [x].

Prof. Krzysztof Bieliński CSsR

Preklad: mediálny tím redemptoristov

————————————————–

[i] Benedikt XVI. pri generálnej audiencii v stredu 30. novembra 2011, https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/audiences/2011/documents/hf_ben-xvi_aud_20111130.html [ku dňu: 16. 2. 2023].

[ii] František, homília, Bazilika Santa Sabina, streda 6. marca 2019, https://www.vatican.va/content/francesco/it/homilies/2019/documents/papa-francesco_20190306_omelia-ceneri.html [ku dňu: 17. 02. 2023].

[iii] B. Häring – V. Salvoldi, Modlím sa, lebo žijem. Žijem, lebo sa modlím, Cittadella Editrice, Assisi 1997 2, 49.

[iv] R. Fabris, Matteo , Edizioni Borla, Rím 1982, 148.151.

[v] Tu sa odvolávam na úvahy K. Wons, Powierzyć się Jezusowi. Rekolekcje ze św. Mateuszem [Dôvera v Ježiša. Duchovné cvičenia so svätým Matúšom], Wydawnictwo Salwator, Kraków 2012.

[vi] Porovnaj R. Fabris, Matteo, 153.

[vii] Porovnaj DJ Harrington, Evanjelium podľa Matúša, Elledici, Turín 2005, 85.

[viii] B. Häring – V. Salvoldi, Modlím sa, lebo žijem, 82-83.

[ix] B. Häring – V. Salvoldi, Modlím sa, lebo žijem, 50.

[x] B. Häring – V. Salvoldi, Modlím sa, lebo žijem, 25.