Ešte v dobe pred prvou svetovou vojnou prebiehali rokovania redemptoristov o založení kláštora priamo na Slovensku. S ponukou v roku 1913 prišla grófka Hedviga Asbóthová, ktorá ponúkla kaštieľ s kostolíkom v obci Vidiná v Novohradskej župe v Rožňavskej diecéze. Pre nepriaznivé okolnosti v Uhorsku však nakoniec k dohode nedošlo. Všetko sa ale zmenilo po prvej svetovej vojne.

Po rozpade Uhorska niektoré tradičné rády – napríklad františkáni či piaristi – stratili na Slovensku množstvo členov, pretože maďarsky zmýšľajúca časť sa rozhodla odísť do Maďarska. Pre neľahké hospodárske povojnové pomery a nedostačujúci počet rehoľníkov zostali niektoré kláštory opustené. Okrem toho aj samotné biskupstvá mali veľa budov, ktoré v nových podmienkach – a najmä po pozemkovej reforme – nevládali vydržiavať.

Zároveň sa však otvorila možnosť pre historicky mladšie rehoľné spoločenstvá – kongregácie, ktoré predtým v Uhorsku nemali štátne schválenie. Na Slovensko tak v priebehu krátkeho času prichádzajú okrem redemptoristov i verbisti a saleziáni. Veľmi angažovanými v tomto smere boli predovšetkým noví slovenskí biskupi, spišský biskup Ján Vojtaššák a nitriansky biskup Karol Kmeťko.

Prvé domy kongregácie na Slovensku

Spolu s tretím novovymenovaným slovenským biskupom Mariánom Blahom (pre Banskú Bystricu) si Vojtaššák a Kmeťko vykonali duchovné cvičenia pred vysviackou (13. februára 1921) v provinciálnom dome redemptoristov v Prahe. Nečudo, že už zakrátko dostali ponuky založiť nový kláštor zo strany spišského i nitrianskeho biskupa.

Predsa však oboch predbehol košický biskup Augustín Fischer-Colbrie, jediný z uhorskej garnitúry biskupov, ktorému československá vláda dovolila ostať na území Slovenska. Zatiaľ čo novovysvätení slovenskí biskupi ešte len začínali s riadením svojich diecéz, skúsený Fischer-Colbrie ponúkol opustený bývalý františkánsky kláštor v Stropkove. Rokovania v lete 1921 viedli k úspešnému koncu, keď generálny predstavený redemptoristov v Ríme Patrick Murray 12. septembra 1921 schválil zriadenie rehoľného domu.

Fundácia v Stropkove mala o to väčší význam, že tam prišli nielen redemptoristi latinského obradu, ale – s povolením ich ordinára – aj redemptoristi byzantského obradu. Tak sa začala spoločná éra účinkovania redemptoristov oboch obradov na Slovensku, ktorá trvá podnes. (V týchto príspevkoch však venujeme pozornosť len rímskokatolíckym redemptoristom, nakoľko histórii gréckokatolíckych sa toho roku paralelne venujú spolubratia z Michalovskej viceprovincie vo svojom periodiku Misionár a v pripravovaných publikáciách.) Prvé farské misie rímskokatolíckych redemptoristov, vedené priamo zo slovenského domu, sa konali od 1. do 8. februára 1922 vo farnosti Muránska Dlhá Lúka v Rožňavskej diecéze. Nasledovali úplne prvé misie v Košickej diecéze od 12. do 18. februára vo farnosti Poľanka (v súčasnosti Košická Polianka). Ako už bolo spomenuté, za monarchie sa do tejto diecézy redemptoristi vôbec nedostali. Misie tam dovtedy robili predovšetkým jezuiti. S príchodom do Košickej diecézy sa pôsobenie redemptoristov rozšírilo aj na farností Satmárskej diecézy, ktoré sa ocitli v Československu. Prvé z nich vykonali vo farnosti Vinné v decembri 1922.

Provinciál František Mezírka referoval 22. októbra 1922 z Prahy do Ríma ohľadom Slovenska:

Nabídka domů se množí. Mohu si vybírat. Zvláště pak biskup Kmeťko by nás měl rád v diecézi. Doufám, že se časem dostaneme do Trenčína. Ale nyní nemožno.

Pražskému provinciálovi chýbali personálne sily, aby odrazu prevzal toľko nových miest. Nečudo, že viaceré z ponúk – ako napríklad Hronský Beňadik, Levice alebo Piešťany – sa nezrealizovali. Avšak v dvoch prípadoch došlo k dohode a na týchto miestach pôsobia redemptoristi ešte aj v súčasnosti.

Keď provinciál Mezírka posielal spomínaný list do Ríma, redemptoristi sa už usádzali v Podolínci. Tamojší uprázdnený kláštor piaristov im ponúkol spišský biskup Ján Vojtaššák. Dňa 23. mája 1922 bola podpísaná vzájomná zmluva medzi spišským biskupstvom a Pražskou provinciou redemptoristov. Úradne prevzali redemptoristi objekt 18. augusta, keď bola v prítomnosti posledného rektora kláštora – piaristu Félixa Szepesiho – spísaná preberacia zápisnica a inventár.

V nasledujúcom roku, v máji 1923 sa redemptoristi usadili aj v Nitrianskej diecéze. Nie síce priamo v Trenčíne, ako by si želalo vedenie provincie, ale aspoň v jeho bezprostrednej blízkosti – v obci Kostolná. Tu im biskup Karol Kmeťko ponúkol biskupský kaštieľ, ktorý však už desaťročia neslúžil svojmu pôvodnému účelu. O pár mesiacov neskôr sa v inom kaštieli nitrianskeho biskupstva, v Močenku, prechodne usídlili verbisti.

Správa pútnických miest

Tým, že redemptoristi získali domy priamo na Slovensku, mohli začať rozvíjať aj iné druhy pastorácie ako ľudové misie – napríklad mohli robievať duchovné cvičenia (exercície). Tie však boli spočiatku predovšetkým pre kňazov a rehoľné osoby.

Bežní ľudia sa s nimi mohli skôr stretnúť na pútnických miestach, ktorých správu prevzali. Je zaujímavé, že takmer celých sto rokov (s výnimkou komunistickej totality) od 1923 až do súčasnosti, redemptoristi na Slovensku neustále spravujú nejaké pútnické miesto. Zhodou okolností tak ako boli rehoľné domy spočiatku zakladané z východu na západ (Stropkov 1921, Podolínec 1922, Kostolná 1923, Bratislava 1935), tak správa pútnických miest sa presúvala zo západu na východ.

Práve so starostlivosťou o pútnické miesto súviselo povolanie redemptoristov do Kostolnej. Karol Kmeťko po svojom menovaní za nitrianskeho biskupa zamýšľal znovuvybudovať spustnutý jezuitský, pôvodne benediktínsky kláštor na starobylom pútnickom mieste Skalka (Veľká Skalka), neďaleko Trenčína. To sa však ukázalo ako nereálne, preto sa zameral aspoň na obnovenie kostolíka (Malá Skalka). Pastoračnou starostlivosťou poveril redemptoristov, ktorí tam mali v určené nedele a sviatky v letných mesiacoch slúžiť bohoslužby, kázať a spovedať. Tento stav trval do roku 1941, keď ich nahradili dominikáni. Presne v tej dobe však redemptoristi prevzali správu pútnického miesta Staré Hory v Banskobystrickej diecéze. Tie v roku 2008 opustili, avšak v tej dobe už sedem rokov pôsobili v Gaboltove v Košickej diecéze.

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 7/2021)