Prijatie a nádej…

„V týchto dňoch, … v mnohých domovoch pripravujeme vianočné stromčeky a jasličky… Sú znamením nádeje, zvlášť v týchto náročných časoch. Neostaňme len pri tom, čo vidíme, ale poďme k podstate, ktorou je Ježiš, k láske Boha, ktorú nám zjavil, k nekonečnému dobru, ktoré osvecuje svet. Niet pandémie, ani krízy, ktorá by zatônila toto svetlo. Nech vstúpi do našich sŕdc a pomôže nám otvoriť náruč tým, ktorí to najviac potrebujú. Boh sa v nás a medzi nami znova narodí [1].“

Nedávna slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie nám umožnila v Márii znovu objaviť obraz „prijatia“ a „nádeje.“ Liturgia slávnosti ponúka dve slová, ktoré viac než iné vyjadrujú, a môžeme povedať, že „uschopňujú“ Máriu k prijatiu: sloveso „vstúpiť“ a sloveso „počať“. V istom zmysle tieto termíny „vyžadujú“ „súhlas“, to znamená, že oslovujú slobodu iného, pretože sa pýtajú na možnosť alebo nemožnosť prijatia. Na strane druhej, môžu vyjadrovať „násilie“, kde vôľa, sloboda druhého nie sú rešpektované.

Ďalší rozmer sa nám ponúka, ak pristupujeme k týmto termínom v ich argumentatívnom kontexte: „Potom ako k nej prišiel, (Gabriel) povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ V tomto krátkom biblickom verši nachádzame „istotu“ Pánovej prítomnosti, ktorá preberá iniciatívu. Opäť tu nachádzame „pohyb“ od Boha k človeku (exitus). Pohyb, ktorý Mária „dokáže“ prijať (reditus) do svojho života a o to viac do svojho lona – „počneš syna“ – nenechá si ho však pre seba – „porodíš… a dáš mu meno Ježiš – pretože ten, ktorý sa narodí (…)  bude sa volať Božím Synom“, nie (len) „jej“ synom (porov. Lk 1, 26; 38).

Vo svetle postoja prijatia, ktorý pochádza z počúvania a otvára sa darovaniu, môžeme vidieť na vodoznaku úlohu Márie ako orodovnice a obhajkyne, znamenia nádeje a útechy (LG 68). Toto „poslanie“, vlastné Božej Matke, je zjavné v liturgických modlitbách slávnosti Nepoškvrneného počatia. Prvýkrát v úvodnej modlitbe[2], druhýkrát v modlitbe nad obetnými darmi[3], a opäť v prefácii, kde je jej poslanie obhajkyne – príhovorkyne explicitne spomenuté[4].

Mária, naša obhajkyňa

 „Svätý Bože, nepoškvrneným počatím Panny Márie pripravil si dôstojný príbytok svojmu Synovi a pre budúce zásluhy jeho smrti uchránil si ju od každého hriechu; prosíme ťa, daj, aby sme na jej orodovanie aj my prišli k tebe s čistým srdcom“. (Kolekta k Slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie)

Vo štvrtej Adventnej meditácii píše Alfonz o Márii, ktorá prijatím Božieho materstva zároveň prijala poslanie byť Matkou našej spásy[5].  Mariánska téma, a zvlášť Máriina „blízkosť“ ako našej Obhajkyne, sprevádza každú Alfonzovu meditáciu. Najhorlivejší učiteľ sa k nej obracia, považujúc ju v prvom rade za „Matku“ Ježiša i jeho matku[6]. „Nádej“, v ktorú máme dúfať[7], za „kráľovnú” a „pomoc”, ktorej sa treba odovzdať v čase pokušenia[8]. Rovnako za „paniu”, ktorú možno prosiť o podporu vernosti prvotnej láske[9]. Ona, ktorá „s Bohom môže všetko“ [10] a „dáva toľko, koľko prijíma“ od Syna[11], môže vyprosiť svätú vytrvalosť[12]. Mária je „plnosťou milostí“ [13], svetlom a milosťou lásky, ktorou jej Syn miloval človeka, až na smrť[14]. A opäť, Mária je považovaná za „najsvätejšie útočisko“ a „útechu“ [15], za “bolestnú matku”, ktorá mala účasť na mnohých bolestiach jej Syna”[16].

„Vítajúce“ lono Márie

„Obraz“ Márie, v Alfonzovom vnímaní, nie je nikdy oddelený od Krista, jej Syna. Tento vzťah je potvrdený v texte poukázaním na Máriino lono, ktoré ako keby bolo symbolom, znakom mimoriadnej jednoty medzi ňou a jej Synom[17], a v Ňom so všetkými ľuďmi. Alfonz píše: Mária, vo svojom lone „chce vteliť Slovo“ [18] a Syn “v Máriinom lone prijal poslušnosť, ktorá mu bola Otcom daná pre prijatie utrpenia a smrti“[19]. „Od prvého momentu, v ktorom prebýval v Máriinom lone, ho každý spáchaný hriech hlboko zasiahol  […]. Agóniu, ktorú Vykupiteľ v Getsemanskej záhrade podstúpil, vidiac naše previnenia, ktoré vzal na seba, trpel v lone Matky“[20]. To, čo ho „najviac v Máriinom lone zarmucovalo, bola tvrdosť sŕdc, ktorá opovrhla milosťami Vykúpenia, pre ktoré prišiel na svet“ [21].

Mohli by sme povedať, že v Alfonzovej perspektíve nadobúda Máriino lono symbolický význam privítania a intímneho vzťahu medzi Matkou a Synom, ako aj konkrétneho vzťahu medzi Matkou a Synom. Vzťahom, ktorý neostáva uzatvorený, ale otvára sa možnosti. Práve na základe tohto vnútorného vzťahu, Alfonzove  „súkromné rozhovory“ vrcholia nielen modlitbou k Márii, teda k nasmerovaniu jeho prosieb k Márii, ale vedú aj k „odvážnej“ prosbe, aby sa zaň prihovárala, aby bol prijatý, ako každá matka by prijala svojho syna, pretože naň „hľadí, ako by sa vôbec nezmenil“[22].

Modlitba

Ježišu môj, prišiel si ku mne, aby som Ťa miloval; prišiel si, aby si objal život bolesti a smrti na kríži, aby som Ťa prijal do svojho srdca. Tak často Ťa moje srdce odmietlo, hovoriac: „odíď odo mňa, Pane“, naozaj som ťa nechcel? (Porov. Advent, 196).

Svätá Panna, Ty si prijala s láskou a útechou troch mudrcov, prijmi a poteš aj mňa, ktorý prichádzam odovzdať sa Tvojmu Synovi. Matka moja, v Tvoj príhovor veľmi dôverujem. Odovzdaj ma Ježišovi. Tebe zverujem moju dušu a moju vôľu. Navždy ju spoj s láskou Ježišovou. (Porov. Meditácia deviateho dňa po Zjavení Pána, 228).

P. Antonio Donato C. Ss.R.

Preklad: P. Ján Andrejov CSsR

[1] Pápež František, Príhovor po modlitbe Anjel Pána, Námestie sv. Petra, 6. 12. 2020

[2] „Svätý Bože, nepoškvrneným počatím Panny Márie pripravil si dôstojný príbytok svojmu Synovi a pre budúce zásluhy jeho smrti uchránil si ju od každého hriechu; prosíme ťa, daj, aby sme na jej orodovanie aj my prišli k tebe s čistým srdcom“. (porov. Rímsky misál).

[3] „Všemohúci Bože, láskavo prijmi naše obetné dary v deň slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorú si svojou milosťou uchránil od každého hriechu; prosíme ťa, osloboď nás na jej orodovanie od všetkých previnení a zachovaj nás vo svojej milosti.“ (Rímsky misál)

[4] „Lebo z nepoškvrnenej Panny mal sa narodiť Kristus, nevinný Baránok, ktorý sníma naše viny; ty si ju vyvolil, aby tvojmu ľudu vyprosovala milosti a bola mu príkladom svätosti“ (Rímsky misál)

[5] A. M. de Liguori, Meditácie na dni Adventu in Opere ascetiche, IV: Incarnazione – Eucaristia – Sacro Cuore di Gesù, Redemptoristi, Rome 1939, med. IV, 148.

[6] Ibid. , medd. I, 143; V, 152; VI, 154; X, 162; XII, 168; XIV, 173; XV, 174; XVI, 176; XVIII, 179.

[7] Ibid. , medd. I, 143; III, 147; VIII, 158; XIII, 170; XV, 174; XVIII, 179.

[8] Ibid. , medd. III, 147; IX, 164; XII, 168.

[9] Ibid. , medd. IV, 149; V, 152; X, 162; XII, 168; XVI, 176.

[10] Ibid. , med. VI, 154.

[11] Ibid. , med. XV, 174.

[12] Ibid. , med. VI, 154; med. IX, 160; XV, 174.

[13] Ibid. , med. IX, 160.

[14] Ibid. , med. VII, 156.

[15] Ibid. , med. VIII, 158.

[16] Ibid. , med. XII, 168.

[17] Slovo uterus, lono, maternica – sa nachádza 8 krát v 18 meditáciách, ktoré sú predmetom našej úvahy. Cf. Ibid. , medd. IV, 148; X, 160. 161; XII, 165. 166; XIV, 170. 172.

[18] Ibid. , med. IV, 148.

[19] Ibid. , med. X, 160.

[20] Ibid. , med. XII, 165-166.

[21] Ibid. , med. XVI, 170; cf. 71-72.

[22] Cf. Ibid. , med. XIV, 173.