„Musím sa stať tým, čím je Mária.“ Touto stručnou vetou uvádza Gisbert Greshake jeden prvých duchovných záverov mariológie, ktorú rozvinul vo svojej monografii z roku 2014 s titulom Maria-Ecclesia. Takýto prístup vychádza z Druhého vatikánskeho koncilu, konkrétne z poslednej kapitoly dogmatickej konštitúcie o Cirkvi (Lumen Gentium), ktorá je venovaná Panne Márii. Koncil nazval Božiu Matkou „predobrazom a najosvedčenejším vzorom vo viere a v láske“ (porov. LG 53). Kým Mária už dokonalosť dosiahla (LG 65), veriaci v Krista, ktorí sa ešte stále nachádzajú v stave putovania, sa majú a musia usilovať napodobňovať tento vzor. Táto výzva stojí aj pred tými, ktorí si Máriu ctia pod titulom Matka ustavičnej pomoci. „Musím sa stať tým, čím je Mária.“ Čo to znamená v praxi tých ľudí, ktorí – v rámci redemptoristickej komunity i mimo nej – hľadia na túto milovanú ikonu.

4. Bezpečný prístav

Svätý Alfonz používa pekné prirovnanie, keď Máriu nazýva „bezpečným prístavom stroskotancov“. Ikona Matky ustavičnej pomoci, ktorá bola zverená redemptoristom približne sto rokov po smrti svätého Alfonza, tento výraz dokonale znázorňuje. Táto ikona vyobrazuje dieťa, ktoré – zoči-voči prichádzajúcemu utrpeniu – hľadá útočisko v bezpečnom prístave svojej matky; a aj ho – v jej náručí a v dlani – nachádza.

V posledných dňoch a mesiacoch mnohí ľudia museli ujsť alebo boli vyhnaní zo svojich krajín a zostávajú blúdiť v rôznych krajinách po celom svete. Štáty, občianska spoločnosť, ako aj farnosti, kláštory a rehole stoja pre výzvou poskytnúť týmto ľuďom ochranu a bezpečie. Všetci títo ľudia – deti, mladí, muži aj ženy, starší ľudia – patria k „stroskotancom“ našich čias. A do tejto skupiny patria aj mnohí ďalší: ľudia závislí od drog, obete obchodovania s ľuďmi, tí, ktorí trpia v dôsledku klimatických zmien v ich vlasti, tí, ktorých krajiny, iné krajiny využívajú, a tak ďalej. Patrí sa, aby sa tí, ktorí si Máriu uctievajú titulom Matka Ustavičnej pomoci, sami stali tým, čím je Mária, čiže – ako nám to ukazuje táto ikona – bezpečným prístavom pre stroskotancov.

Bez toho, že by som chcela čo i len trochu uberať na význame pomoci, ktorú poskytujeme tu a teraz, rada by som upozornila na to, že je dôležité, aby sme v rámci nášho kázania pripomínali ľuďom posledné „útočisko“ ľudskej existencie. Veď i Mária po dosiahnutí svojho konečného naplnenia v Bohu zostáva „predobrazom“ Cirkvi. A hoci Mária je už navždy a neodvolateľne s Bohom, Cirkev a jednotlivé údy Cirkvi k tomuto cieľu ešte stále putujú.

„Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, a kým nepríde Pánov deň (porov. 2 Pt 3, 10), tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy“ (LG 68).

Dnes ľudia hľadajú a očakávajú naplnenie ľudských nádejí a túžob predovšetkým vo svete. V dôsledku toho sa mnohí cítia preťažení a pod neustálym tlakom podávať výkony a žať úspechy. (V západom svete sa to prejavuje úsilím „naprojektovať“ si svoje ja, či už v práci alebo vo voľnom čase.) Alebo žiadajú priveľa od druhých, napríklad vo vzťahoch, keď jeden partner od toho druhého očakáva, že bude pre neho všetkým a že sa o všetko postará. V takýchto situáciách je osviežujúce počuť radostnú zvesť o tom, že sme stále na ceste a že naplnenie je dar, nie niečo, čo si môžeme zaslúžiť. Táto radostná zvesť odníma ťažobu a oslobodzuje. Sýte zlaté pozadie tejto ikony nám naznačuje toto naplnenie, z ktorého sa už Mária teší a ktoré je i naším údelom. Vlastne ho už dostávame v tomto živote ako „predchuť všade tam, kde nachádzame vieru a lásku“.

–––––––––

Pomoc, ktorá oslobodzuje. Ukazovanie cesty. Bezpečný prístav. Nakoľko žijeme takýmto spôsobom, natoľko hovoríme tak ako Mária „áno“ svojmu povolaniu pútnikov.

„Máme privilégium žiť v Božom ,áno‘, ktoré sa ozýva aj v Máriinom ,áno‘; sme teda povolaní aj uschopnení sami povedať ,áno‘. Môžeme seba samých vnímať ako tých, ktorí sú do tohto ,áno‘ zapojení, no aj povolaní opakovať toto ,áno‘ svojimi slovami a skutkami, svojou vierou a chápaním toho, že – napriek tomu, že sa zdá, že všetko svedčí o opaku – všetko je už vykúpené a povolané k večnému životu.“

Keď my veriaci zosobníme toto Máriino „áno“ vo svojom živote, prispejeme tak k pretrvávajúcemu poslaniu priniesť všetkým ľuďom spásu. Sme povolaní nasledovať príklad Márie a odovzdať ďalším to, čo sme i my kedysi prijali. Toto odovzdávanie prijatej spásy nie je jednoduchým ukončením nejakého procesu, ale je v skutočnosti „spôsobom, ktorým sa prijíma spásne dielo Krista“ (Karl Heinz Menke). To znamená, že ak sami neodovzdávame tento dar druhým, ani my sami sme ho ešte nedostali. Duch Svätý nás pozýva a uschopňuje stať sa Božími partnermi spolupracujúcimi na diele spásy a vykúpenia. My sme „Boží spolupracovníci“ (2 Kor 6, 1). A tento princíp môžeme aplikovať aj na tajomstvo, ktoré si uctievame v Matke ustavičnej pomoci:

„Sme navzájom prepojení v spoločenstve svätých, takže každý z nás nesie toho druhého a prihovára sa zaňho u Boha. To, čo sa hovorí o Márii, Ježišovej Matke, totiž to, že je prostrednica a orodovnica, v Cirkvi presahuje jej osobu a rozširuje sa na celú sieť spoločenstva svätých vo forme vzájomného sprostredkovania spásy; každý z nás je pre toho druhého ,Cirkvou‘, každý je pre druhého ,Máriou‘.“

Ako raz povedal Franz Rosenzweig, nie sme len „hlinou v rukách hrnčiara“, sme skôr „tí, ktorí sú milovaní, a ktorí milujú“; takže sme aj tí, „ktorí sú podopieraní a podopierajú“ a „tí, ktorým je pomáhané, a pomáhajú“. Pri pohľade na Matku ustavičnej pomoci je tiež jasné, že pri jej uctievaní nejde len o prijímanie pomoci. Pri uctievaní a kontemplácii tejto ikony – alebo presnejšie Márie, uctievanej pod týmto titulom – sa musíme i my sami stávať ľuďmi pomoci. Táto pomoc sa musí pritom podobať na pomoc, ktorú sami dostávame od Boha, ktorý nás nesie a zachraňuje (porov. Ž 68, 20). Stáť pred touto ikonou len v neplodnej bázni alebo pohrúžení vo svojich starostiach – bez ohľadu na to, aké sú opodstatnené – je neužitočné. Preto sa svätý Alfonz modlí: „Daj mi milosť nasledovať ťa v láske k Bohu a blížnym.“ Musíme sa stať tým, čím Mária už je.

Autorka textu: sestra Anneliese Herzig MSsR (Misionárky Najsvätejšieho Vykupiteľa). Z nemčiny do angličtiny preložil David Louch CSsR (provincia Edmonton-Toronto), z angličtiny preložil Lukáš Vaník.