„Urobte ju známou svetu.“ S týmto povzbudením pápež Pius IX. zveril pátrovi Nicholasovi Mauronovi, vtedajšiemu generálnemu predstavenému Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa (1888 – 1893), zázračnú ikonu Matky ustavičnej pomoci a obnovil zároveň jej verejné uctievanie. Stalo sa to 11. decembra 1865 v Kostola svätého Alfonza, ktorý sa nachádza v Ríme na ulici Via Merulana.

Posolstvo ikony

1. Čo je to ikona?

Jazyk umenia v človeku vyvoláva väčšiu odozvu než suché definície. Počúva sa ušami, no prihovára sa srdcu. Hovorí cez rôzne formy, farby, tiene, čiary, priestory. V náboženskej oblasti má symbolika vždy základný význam pri opise skutočnosti, ktorá nie je pozemská, ale nadprirodzená; nie idealizovaná materiálna realita, ale úplne iné transcendentno. Toto si uvedomovalo už spoločenstvo apoštolov od Ježišovho zjavenia, pri ktorom sám učeníkom otvorili oči, aby ho uvideli v inom svetle (pozri Lk 24, 30 – 31). My vieme, že slovo ikona je odvodené od gréckeho slova eikon, ktoré znamená obraz. V biblickej tradícii je Kristus obrazom Otca, ktorý sa stal telom, aby zjavil pravú tvár Otca (Kol 1, 15). Cirkev si vždy uvedomuje, že aj ona sama je touto tvárou a že všetci veriaci sú obrazom neviditeľného Boha až tak, že sa všetci pripodobňujeme Kristovmu životu. Na Východe ikona nielenže vykresľuje alebo len predstavuje nejaký náboženský predmet, ale v sebe obsahuje aj skutočnú a viditeľnú teológiu, ktorá prebúdza k činnosti kontemplatívnu schopnosť ducha.

Ikona je otvoreným oknom do tajomstva, nielen jednoduchým dekoratívnym prvkom, ale skutočnou a opravdivou sviatosťou (presnejšie povedané sväteninou), ktorá nás vovádza do nebeskej reality. Práve z tohto dôvodu majú ikony neodmysliteľné miesto v byzantskej liturgii. Pozývajú človeka k pohľadu, skrze ktorý môže ísť ďalej a neustále kráčať za hranice svojho rozumového a zmyslového poznania a dotknúť sa toho neviditeľného, čo sa skrýva vo vnútri. Ikona sa preto neobdivuje, ale sa modlí a rozjíma. Nie je náhoda, že v umeleckom smere, v akom sa zvykne ikona písať, sa umelec na maľbu nepodpisuje. Jeho jediným cieľom pri písaní tejto ikony je totiž to, aby sa človek, ktorý na ňu hľadí, sústredil len a len na tajomstvo, ktoré predstavuje. Zvyčajne boli autormi ikon mnísi, ktorí svoje obrazy písali pokľačiačky, v atmosfére meditácie, pokánia a modlitby. Sami sa niekoľko dní ponárali do daného tajomstva, ktoré sa snažili znázorniť; uvažovali nad ním, študovali ho a modlili sa, aby ho dokázali neskôr znázorniť na dreve správnou formou, farbami a symbolikou. Vedeli, že tí, ktorí budú hľadieť na túto ikonu, nebudú sa vyžívať v jej kráse, ale sa skôr modliť a rozjímať. Nesústredili sa teda až tak na vonkajšiu podobu ani na nejaké psychologické prvky, ale ukazovali vnútornú podobu, duchovnú štruktúru, ktorú možno „uvidieť“ pri kontemplácii.

2. Farebná exegéza prvkov

Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí do takzvanej „Krétskej školy“. Nedávne štúdie ju zaradzujú do pomerne širokého časového obdobia. Ide o obraz napísaný na drevenej tabuli s rozmermi 51,8 cm na výšku a 41,8 cm na šírku. Na obraze je vykreslená scéna, v ktorej sú prítomné štyri postavy a okolo nich, ako je zvykom, sú akrostichy. Vpravo hore je obraz archanjela Gabriela (označený symbolmi OAΓ), ktorý tak, ako Márii zvestoval jej božské počatie, teraz prináša zvestovanie o utrpení: tým, že prináša kríž a klince, no aj svojím odevom červenej farby, ktorý je farbou dobročinnej lásky, ale i utrpenia. Naľavo nachádzame archanjela Michala (OAM), ktorý nesie symboly človečenstva vykúpeného utrpením Kristom (kopiju, špongiu a vázu obsahujúcu ocot), reprezentované zelenou (človečenstvo/ľudstvo) a červenou farbou.

Panna Mária, ktorá celej scéne dominuje, je označená symbolmi MP – ΘΥ, ktoré znamenajú „Matka Božia“. V jej farebných odtieňoch nachádzame obdivuhodne zhrnutú celú mariánsku teológiu a predobraz dogiem o Máriinom panenstve. Modrý závoj, ktorý má Mária na hlave, je symbolom panenskej čistoty, pretože zakrýva vlasy a odstraňuje tak znak zmyselnosti a ženskej márnosti. Mária má tiež oblečenú červenú tuniku symbolizujúcu materinskú lásku; Mária je Panna a Matka. Plášť, ktorým je odetá, je z vnútornej strany zelený, čo je jasný odkaz na jej slová z Magnifikatu: „Velebí moja duša Pána…, pretože zhliadol na poníženosť svojej služobnice.“ Mária svojím „áno“ súhlasila s tým, že bude poslušným nástrojom v rukách Všemohúceho. Dovolila, aby ju formovala milosť a úplne ju zatienil Duch Svätý, ktorý túto pokornú služobnicu z Nazareta premenil na Matku Božiu a Matku nás všetkých, Kráľovnú anjelov a svätých.

V postave Dieťaťa Ježiša nachádzame syntézu kristológie. Napravo od jeho hlavy sú napísané znaky IC – XC (Ježiš Kristus). Ježiš je jedinou postavou na scéne, ktorá je vyobrazená celá. Vtelenie predstavuje zelená tunika. Na nej však má zlatý plášť, ktorý je znakom božstva. Toto je symbol jeho dvojakej prirodzenosti: Kristus je pravý Boh a pravý človek. Zlatý plášť je spestrený červeným pásom, ten predstavuje lásku, ktorej nás obdivuhodne učil pri Poslednej večeri v predvečer jeho utrpenia a bola syntézou jeho života a smrti: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1).

3. Posolstvo: Panna utrpenia, Matka ustavičnej pomoci, Matka vykúpenia

Bohatá symbolika obsiahnutá v tomto obraze si zasluhuje dlhé litánie mien, ktorými by sme mohli Máriu nazvať: Panna utrpenia, Panna zlatá, Tá, ktorá ukazuje cestu, Matka ustavičnej pomoci, Matka vykúpenia. Podľa postáv prítomných na obraze sa táto ikona radí medzi ikony Panny umučenia, no správnejšie by bolo povedať, že je v nej vykreslené celé tajomstvo spásy. Keď sa zahĺbime do tohto obrazu, sme sprevádzaní do Máriinho domu, do chrámu, do jaskyne narodenia, na ulice galilejských miest; a neskôr do hornej siene v Jeruzaleme, na Golgotu, do prázdneho hrobu, na ulice sveta a do slávy neba.

Posolstvo nádeje obsiahnuté v tejto ikone je odovzdané postojom Dieťaťa Ježiša. Ide vlastne o pomerne kontroverzný detail: o podrážku jeho sandálu. Tak ako my dnes hovoríme o odtlačkoch prstov, tak v mentalite starovekého človeka jedinečnosť a neopakovateľnosť jednotlivca reprezentoval jeho chodidlo. V tomto nachádzame vyobrazenú Kristovu ľudskú prirodzenosť. Navyše bývalo pri uzatváraní zmluvy zvykom rozviazať šnúrku na sandáloch (pozri Rút 4, 7; Lk 3, 16) a ukázať podrážku sandálu. Ježiš tu teda predstavuje pravého Boha a pravého človeka, ktorý sa stával telom pre naše vykúpenie a znovu nastoľuje zmluvu, ktorú zničila neposlušnosť hriechu“ (Prefácia VII v Cezročnom období). Panna Mária, ktorá toto Dieťa zároveň drží, chráni ho, ukazuje naňho a podáva nám ho. Dieťa Ježiš obracia pohľad na znaky umučenia, opiera sa o Máriinu hruď, stíska jej ruku a pri tomto prudkom pohybe stráca sandál. Povedali sme si však, že na ikonách je v skutočnosti psychologický zmysel relativizovaný. Každopádne si myslíme, že pri interpretácii je lepšie vnímať všetko z Ježišovho pohľadu a sledovať líniu, kam smeruje jeho pohľad.

Keďže obrazu dominuje Panna Mária, ústredným bodom sú prepletené ruky Ježiša a Márie. Pri sledovaní pohľadov na týchto dvoch tvárach a imaginárnych línií, kam smerujú, môžeme uvažovať nad ich spoluprácou pri vykúpení. Ježiš nehľadí len na znaky svojho utrpenia, ale sleduje ich slávnostne prinášanie, akoby v procesii, takmer triumfálne, ako keby to boli trofeje. Hľadí mimo obraz a jeho pohľad je niečím zaujatý, uchvátený. Skutočným cieľom jeho pohľadu je Otec, sediaci v nebi. Mária preto svojou pravicou ukazuje cestu (Hodegatria) vedúcu k Otcovi, ktorou je nasledovanie Ježiša, jeho Syna. Jeho samého nám Mária dáva a tak nám ukazuje spôsob, akým sa neustále zachraňuje ľudstvo.

Túto ruku možno vlastne považovať za prahnutie nášho ľudstva, ktorou sa Mária, prvá spomedzi veriacich, vzor učeníctva, spája s Kristom, ktorý ju zároveň žehná i pevne drží – akoby ju ťahal do neba. Pritom sľubuje, že ak aj budeme musieť prejsť údolím utrpenia, nikdy ním nepôjdeme sami – „Ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica“ (Ž 139, 10) – a budeme vždy pod materinským dohľadom Márie. Ona, ktorá nosila Syna a neustále ho dáva, uprene hľadí na mňa. Ona, ktorá stála pod krížom a bolesť veľmi dobre pozná, ona, ktorej bolo zverené naše krehké a neustále pokúšané ľudstvo, tej, ktorá zachováva zmluvu visiacu na vlásku, ona, táto láskavá matka, nám prichádza na pomoc. Jej pohľad je pokojný a vyrovnaný, jej ruka je mocná, jej ustavičná pomoc je zaručená, pretože práve to dosvedčuje zlaté pozadie (ktoré vidíme na ikone). Ak sa obrátime k nej, ona nás povedie ku Kristovi, ktorý nás svojím slávnym krížom vyslobodzuje zo všetkého zla. Ak jej dovolíme formovať náš tak, ako ona dovolila formovať ju Duchu Svätému, dokážeme prežiť všetko utrpenie tak, aby sme sa raz mohli tešiť zo slávy v rukách Otca. Celá ikona hovorí o nehe, o milosrdenstve. Viac než o utrpení hovorí o nádeji, ktorá sa v tajomstve vykúpenia mení na istotu.

Záver

Panna Mária na modlitby a rozjímanie nad touto ikonou odpovedala udelením mnohých obrátení a riek milostí. Vďaka rozšíreniu tejto úcty k Márii a jej orodovaniu prišli bližšie k Bohu mnohí redemptoristi a s nimi milióny veriacich. Je krásne modliť sa pred touto ikonou ruženec, pretože v jej nehe si môžeme opätovne prechádzať hlavné tajomstvá našej viery, nášho vykúpenia. Pri modlitbe radostných tajomstiev môžeme uprieť svoj zrak na Dieťa Ježiša, Božieho Syna, ktorý sa pre našu spásu vtelil a stal človekom a ktorý je teraz v bezpečí v rukách Panny a Matky, ktorá ho ponúka nám a žiada nás pritom, aby sme nechali formovať Duchom tak ako ona. Pri tajomstvách svetla sa prostredníctvom kontemplatívneho pohľadu Márie na Ježišovo verejné účinkovanie premieňame na to, nad čím rozjímame. Pri bolestných tajomstvách zotrvávame pri nástrojoch umučenia, vykupiteľskom kríži a štedrých sviatostiach, ktoré plodia nový a večný život, a tak sa môžeme dotknúť neslýchane veľkej lásky Boha k nám a počúvať jeho hlas, ktorý náš žiada, aby sme ho celou silou milovali i my. Pri slávnostných tajomstvách nás pohľad na ikonu uisťuje o pevnej nádeji na večnosť v sláve, ktorú máme aj vďaka tomu, že nás Mária ochraňuje a vedie svojím materinský pohľadom a ukazuje nám cestu k Otcovi skrze nasledovanie Krista.

Alfonso Amarante CSsR, Neapolská provincia

(preklad do angličtiny: br. Jeffrey Rolle CSsR, preklad do slovenčiny: Lukáš Vaník)