Príbeh Boha a človeka je príbeh vzťahu lásky. Len jedna strana je stále verná, len na jednej strane je neustále láska. Na druhej strane vzťahu to stále kolíše. My na neho zabúdame, my ho niekedy ignorujeme alebo prehliadame. Na chvíľku sa k nemu priblížime a potom sa vzdialime. Človek niekedy dokáže hroziť smerom k nebu aj päsťou a rúhať sa.

Choroba nášho srdca je veľká. Symptómy našej choroby sú vážne: hnev, nenávisť, lakomstvo, pýcha. Diagnóza hovorí, že chorobou je hriech. Prognóza je jasná. Smrť. Bez lieku človek zomrie navždy.

K takto smrteľne chorému človeku, ktorý sa nechal poraniť jedom hada, sa približuje Boh. Prináša liek, prináša spásu. Je pohnutý láskou k svojmu stvoreniu, súcitom k úbohému a zomierajúcemu človeku. Boh sa ako nebeský Samaritán skláňa nad človekom. Našiel ho dobitého a dokrvaveného na ceste. Prišlo mu ho ľúto. Vínom nám umýva rany a olejom ich zmäkčuje.

Mnohí ľudia sú duchovne omdletí. Už nevnímajú lásku ani Boha. Nejavia známky nadprirodzeného života: oslepli, nevedia vnímať Boha okolo a ďakovať mu za všetko. Znecitliveli na prejavy Božej lásky v Cirkvi a v ľuďoch. Hriech ich otupil. Mnohí sú duchovne chromí, nevedia sa ani pohnúť k núdznym, egoizmus sa tak veľmi zakorenil v ich srdci, že akoby všetko prerástol. Mnohí sú ako v kóme, už sa nevedia tešiť z Božích darov a zo spásy. Sú v začarovanom kruhu.

Boh pohnutý ľútosťou sa skláňa a znova sa prihovára týmto zomierajúcim, aby mu dovolili dotknúť sa ich svojou uzdravujúcou rukou. Chorobu ľudí nepovažuje Boh len za zločin hoden súdu a spravodlivého trestu a väzenia. Boh sa pozerá na nás aj ako na chorých. Náš hriech nie je len zločinom zasluhujúcim trest, ale aj chorobou vyžadujúcou súcit, milosrdenstvo a uzdravenie.

Dávid v niektorých žalmoch opisoval svoj stav po hriechu: deň čo deň chradnem pre svoju neprávosť a pre svoj hriech. Takto sa niekedy cítime. Dávid však volal o zmilovanie Boha a dočkal sa ho. Pán počuje, keď k nemu voláme: „Pane, zmiluj sa!“

Pán k nám prichádza a nájde nás niekedy v strašnom stave. Nenakričí na nás ani nad nami nekývne rukou ako nad strateným prípadom. Kým sme na tomto svete, nikdy nie je neskoro. On nás svojim milosrdenstvom očistí a odpustí nám. Zastaví zhubnú chorobu. On nás oživí. Jeho krv je vínom na očistenie našich rán a olej jeho dobroty nás uzdravuje a obnovuje.

Minule som pozeral film Lekár zázrakov. Bol o talianskom lekárovi, ktorý bol Jánom Pavlom II. v roku 1985 vyhlásený za svätého. V jednej scéne, keď pri ošetrení pacientovi prestane biť srdce a primár konštatuje smrť, tento mladý lekár sa ešte snaží aktivovať činnosť srdca. Primár kričí na Moscattiho, aby prestal robiť hlúposti. Moscatti sa nevzdáva a pokračuje v oživovaní. Pacient začne dýchať. Prekvapený primár ironicky hodí poznámku, že tento pacient je v takom vážnom stave, že neprežije noc. No tento pacient prežije len vďaka nesmiernej starostlivosti mladého lekára, ktorý aj po službe sedí pri chorom a stará sa o neho.

O čo viac sa náš nebeský lekár stará o nás, ktorí sme niekedy naozaj v ťažkom stave! Ostáva pri nás a nespúšťa z nás oči vo dne v noci. Prežijeme a budeme večne žiť, lebo nám dal všetku svoju krv. On sa nad nami zmiloval!

Rastislav Dluhý CSsR

V nasledujúcich dňoch vám prinesieme ďalšie články v rámci pôstnej duchovnej obnovy.

Photo by Daan Stevens