V sobotu 9. februára 2019 o 11:30 v Sala Clementina v Apoštolskom paláci prijal Svätý Otec na audiencii profesorov a študentov Pápežskej Akadémie Alfonsiana. Stalo sa tak pri príležitosti 70. výročia jej založenia.
PRÍHOVOR JEHO SVÄTOSTI, PÁPEŽA FRANTIŠKA, ADRESOVANÝ UČITEĽOM A ŠTUDENTOM VYŠŠIEHO TEOLOGICKÉHO INŠTITÚTU ALFONZIÁNSKEJ AKADÉMIE

Sala Clementina, Sobota, 9. februára 2019

Otec generálny predstavený,
drahí bratia a sestry,

stretám sa s vami pri príležitosti sedemdesiateho výročia založenia Akadémie Alfonsiana.

Ďakujem generálnemu predstavenému za jeho slová a všetkých vás vrúcne zdravím. Toto výročie vašej univerzity je chvíľou vďaky Pánovi za službu teologického výskumu a vyučovaniu, ktoré sa tu mohlo za tie roky konať. Akadémia Alfonsiana sa v teologickej oblasti venuje predovšetkým morálke, ktorá si vyžaduje vykonávanie jednej náročnej, ale nevyhnutnej úlohy: stretať a prijímať Krista v konkrétnej realite každodenného života, ako toho, ktorý nás oslobodzuje od hriechu, smútku, vnútornej prázdnoty a osamelosti, a spôsobuje, že sa v nás stále rodí a znovuzrodzuje radosť (porov. apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium 1).

Počas týchto sedemdesiatich rokov sa Akadémia Alfonsiana – ako spomínajú aj vaše Štatúty – oddane venovala štúdiu morálnej teológie sub lumine Mysterii Christi, hľadajúc odpoveď na vývoj spoločnosti a kultúr, vždy pritom rešpektujúc Učiteľský úrad Cirkvi (porov. Štatúty 1). A darilo sa jej to vďaka tomu, že čerpala inšpiráciu od svojho nebeského patróna svätého Alfonza de Liguoriho. Oslava výročia inštitúcie ako je tá vaša sa však nemôže obmedziť len na spomínanie na to, čo sa vykonalo, ale nás všetkých musí predovšetkým viesť k tomu, aby sme hľadeli vpred, aby sme opäť našli nadšenie pre svoje poslanie, aby sme plánovali kroky, ktorými by sme lepšie odpovedali na očakávania Božieho ľudu. Je pritom prejavom Prozreteľnosti, že vaše sedemdesiate výročie spadá do obdobia, v ktorom všetky akademické štruktúry Cirkvi vyzývame na rozhodnejšie odhodlanie k novému plánovaniu a obnove. O toto som žiadal aj v apoštolskej konštitúcii Veritatis Gaudium, ktorá sa venuje cirkevným univerzitám a teologickým fakultám. Aby sme boli otvorení voči „rozumnej a odvážnej obnove cirkevných štúdií, akú si vyžaduje misionárska premena Cirkvi, ktorá nie je uzavretá sama do seba“, je nevyhnutné vážiť si „bohaté dedičstvo dôkladného štúdia“, ktoré pramení z Druhého vatikánskeho koncilu, a je implementované s „vytrvalým úsilím o kultúrne a sociálne sprostredkovanie evanjelia Božieho ľudu na rôznych kontinentoch a v dialógu s rôznymi kultúrami“ (Veritatis Gaudium 3).

Toto neznamená revíziu štatútov a študijných plánov, ale obnovu celého akademického života, ktorú uľahčujú aj možnosti, ktoré dnes štúdiu a vyučovaniu prináša rozvoj informatiky. S týmto cieľom treba nevyhnutne predpokladať za „prvé a trvalé kritérium predovšetkým kontempláciu a duchovné, rozumové a existenciálne uvedenie do srdca kerygmy, teda stále novej a fascinujúcej radostnej zvesti Ježišovho evanjelia“. Tak bude možné začať viesť „dialóg vo všetkých oblastiach: nielen ako čisto taktický postoj, ale ako vnútornú požiadavku toho, aby sme mohli spoločne zakúsiť radosť z Pravdy a hlbšie pochopiť jej praktický význam a dôsledky“. Potom bude záujem o „inter- a transdisciplinárnosť, ktorú treba múdro a tvorivo uskutočňovať vo svetle Zjavenia“ sprevádzať chápanie „naliehavej potreby ,vytvárať sieť‘ rôznych inštitúcií, ktoré sa dnes vo všetkých častiach sveta starajú o cirkevné štúdiá“, no zároveň spolupracovať aj „s akademickými inštitúciami v rozličných krajinách a tiež so študijnými centrami inšpirovanými rôznymi kultúrnymi a náboženskými tradíciami“, vzhľadom na „závažné problémy doby, ktoré dnes ľudstvo trápia“ a „s cieľom ponúknuť vhodné a realistické spôsoby ich riešenia“ (porov. VG 4). Som si istý, že Akadémia Alfonsiana všetky tieto požiadavky už citlivo vníma a dokáže aj naďalej reagovať promptne a s odvahou plnou dôvery – tak, ako to robila v druhej polovici minulého storočia pri úspešnom implementovaní obnovy morálnej teológie, ktorú požadoval Druhý vatikánsky koncil. Vernosť alfonziánskym koreňom vášho inštitútu si teraz vyžaduje ešte silnejšiu a veľkorysejšiu oddanosť morálnej teológii, inšpirovanú misijným napätím Cirkvi, ktorá „vychádza von do sveta“. Podľa vzoru svätého Alfonza sa musíme neustále vyhýbať tomu, že by sme sa nechali uväzniť v postojoch rôznych škôl alebo v súdoch „príliš vzdialených od konkrétnej situácie a skutočných možností“ ľudí a rodín. Preto je treba mať sa na pozore pred akousi „prílišnou idealizáciou“ kresťanského života, ktorá nie je schopná nanovo v ľuďoch prebúdzať „dôveru v Božiu milosť“ (porov. apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia, 36).

Namiesto toho pozorne načúvajme reálnym situáciám a spoločne sa usilujme rozlišovať znamenia prítomnosti Ducha, ktorý prináša oslobodenie a vytvára nové možnosti. Tak budeme vedieť všetkým pomôcť putovať s radosťou po cestách dobra. To, čo je potrebné okolo seba vnímať v prvom rade, sú utrpenia a nádeje tých, ktorých tisíce foriem moci hriechu odsudzujú k neistote, chudobe a životu na okraji spoločnosti. Svätý Alfonz si čoskoro uvedomil, že svet nie je miesto, pred ktorým sa treba chrániť a ešte menej ho odsudzovať, ale uzdravovať ho a oslobodzovať, nasledovať a napodobňovať Krista: stávať sa viac ľuďmi a zdieľať s nimi ich potreby, znovu prebudiť najhlbšie očakávania srdca, zakúsiť, že každý, aj keď je krehký a hriešny, je v srdci nebeského Otca a je milovaný Kristom až na kríž. Kto je dotknutý touto láskou, cíti naliehavosť odpovedať láskou. Touto milosrdnou logikou treba nechať formovať všetky slová morálnej teológie. Len tak totiž budú účinne pôsobiť ako slová života v plnosti. Tieto slová sú naozaj echom slov Učiteľa, ktorý svojim učeníkom hovorí, že „neprišiel svet súdiť, ale spasiť“ (Jn 12, 47) a že vôľou jeho Otca je, „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10) a aby mali plnú účasť na jeho radosti (porov. Jn 17, 13). „I keď je pravda, že sa treba starať o celistvosť morálneho učenia Cirkvi, treba vždy venovať osobitnú pozornosť zdôrazňovaniu a povzbudzovaniu najvyšších a najcentrálnejších hodnôt evanjelia, predovšetkým primátu lásky (caritas) ako odpovede na nezištnú iniciatívu Božej lásky. Niekedy je nám totiž zaťažko dať v pastorácii priestor bezpodmienečnej láske Boha“ (Apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 311).

Spolu s apoštolom Pavlom môžeme povedať, že morálna teológia má umožniť všetkým ľuďom zakúsiť „slobodu od zákona hriechu a smrti“, vďaka ktorej už viac nemusíme „žiť v strachu“, pretože sme prijali „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba, Otče!‘“ (porov. Rim 8, 2. 15). Ten istý Duch nás pritom uisťuje, že táto sloboda sa v žiadnom prípade nezhoduje s ľahostajnosťou voči núdznym, ale že je, naopak „srdcom blížneho“, na ktorého iní môžu zavolať a ktorý je pripravený poskytnúť im láskavú starostlivosť.

V posledných rokoch sa morálna teológia usilovala odpovedať na jednu dôraznú požiadavku Druhého vatikánskeho koncilu: prekonať „individualistickú morálku“ a rozšíriť povedomie o tom, že „čím viac sa svet zjednocuje, tým zjavnejšie úlohy jednotlivca presahujú spoločenstvá a postupne sa rozširujú na celý svet“ (Gaudium et Spes, 30). Tieto podniknuté kroky nás musia podnietiť k tomu, aby sme s ešte väčšou pohotovosťou reagovali na nové a vážne výzvy, vyplývajúce z rýchleho tempa vývoja našej spoločnosti. Vymenujem len tie, ktoré – v dôsledku čoraz väčšmi prevládajúcej logiky „založenej na súťaživosti a zákone silnejšieho“, ktorý ľudské bytosti považuje len za „predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť“ – vytvárajú „kultúru ,vyhadzovania‘“ (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53).  To isté treba povedať o náreku zeme, tisícorako narušenej a ranenej jej sebeckým zneužívaním. Ekologický rozmer je základným prvkom zodpovednosti každého človeka a každého národa. Často uvažujem nad faktom, že pri vysluhovaní sviatosti zmierenia – a to myslím aj predtým, keď som ju ešte vysluhoval často – len zriedka niekto vyznal, že sa previnil nejakým skutkom násilia voči prírode, zemi či stvoreniu. Tento hriech si ešte stále neuvedomujeme. Vašou úlohou je napraviť to. Morálna teológia si musí uvedomiť naliehavú potrebu zapojiť sa do spoločného úsilia o starostlivosť o náš spoločný domov prostredníctvom uskutočniteľných spôsobov integrálneho rozvoja.

Poslaním morálnej teológie je tiež viesť dialóg a poučiť nás o tom, že sme všetci povinní prevziať zodpovednosť aj vo vzťahu k novým možnostiam, ktoré poskytuje ľudstvu rozvoj biomedicínskych vied. Vždy by sme mali úprimne svedčiť o bezpodmienečnej hodnote každého života a opätovne zdôrazňovať, že práve za ten najslabší a najzranenejší život sme povolaní prevziať zodpovednosť – a to jednotne a solidárne. Som si istý, že Akadémia Alfonsiana bude aj naďalej oddaná morálnej teológii, ktorá si neváha „zašpiniť ruky“ konkrétnou realitou problémov, najmä krehkosťou a utrpením tých, ktorí najviac vnímajú, že je v ohrození ich budúcnosť, a bude úprimne svedčiť o Kristovi, ktorý je „cesta a pravda a život“ (Jn 14, 6).

Drahí bratia a sestry, chcem vám poďakovať za túto návštevu a zároveň vás povzbudiť, aby ste pokračovali vo svojej službe Cirkvi a ustavične sa pritom pridŕžali cirkevného učenia. Zo srdca vám udeľujem svoje apoštolské požehnania. Prosím, nezabudnite sa za mňa modliť!

Ďakujem vám.