V dňoch 9. – 13. septembra 2018, v Kostolnej-Záriečí, mali redemptoristi Provincie Bratislava-Praha príležitosť stráviť štyri dni duchovných cvičení pod vedením P. Johannesa Römelta, koordinátora Konferencie Európa. Tieto dni boli prostredníctvom prednášok naplnené úvahami o tom, čo pre nás môže znamenať svedectvo o Vykupiteľovi v zranenom svete. Slávenie liturgie, spoločné večerné adorácie a spontánne bratské zdieľanie, prispeli k požehnanému prežívaniu týchto dní.

Ponúkame Vám zhrnutie hlavných myšlienok exercitátora:

Byť svedkom Vykupiteľa v prvom rade znamená žiť život v plnosti. V rodine redemptoristov sa odvolávame na Žalm 130: „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie.“ Tento žalm nám pripomína plnosť – hojnosť Božieho Vykúpenia. Byť redemptoristom, a teda byť svedkom, je pozvaním k prijímaniu Božieho bohatstva, ktoré si Boh nenecháva pre seba, ale chce ho odovzdávať. Hojnosť je vždy niečo, čo je viac, než si vieme predstaviť. Boh nás vždy nanovo prekvapuje, pretože je väčší a nemôžeme ho presiahnuť.

Štyri protiklady, ktoré sa v našom živote objavujú, nám pomáhajú spoznávať ako žiť život viery v plnosti:

„stará viera“/“nová“ viera:

Historické texty Biblie (napr. Žalmy, napísané pred tritisíc rokmi), rôzne podoby tradície, liturgické texty, ktoré používame, stále hovoria k Bohu a my v nich nachádzame svoju vlastnú skúsenosť, pomáhajú nám žiť. Sú už „staré“, no stále nám majú čo povedať. K tomu patrí aj naša osobná skúsenosť (kto nás naučil modliť sa; tí, ktorí nám pomohli ako veriť). Viera je strom, ktorý má hlboké korene. Ten istý strom má aj konáre a zelené lístie. Božie „vtedy“ je Božie „dnes“: (Dnes sa splnilo Písmo…Lk 4, 16-21): my, ako redemptoristi sa správne pýtame, ako vysloviť vieru dnes. Podstatné je ukázať, že Boh je prítomný a koná, a zároveň prijať a tešiť sa z toho, že stojíme na začiatku, učíme sa a pomaly kráčame v stopách Vykupiteľa. Učenie sa znova a znova má byť radosťou, veď veríme v živého Boha, ktorý pokračuje v diele stvorenia.

„dospelosť viery“/“byť dieťaťom“

Niekedy počúvame, že kresťanstvo je pre slabých ľudí, ktorí sa poddávajú, pretože sa nevedia sami o seba postarať. Občas zaznie irónia, že by mali vyzerať „ vykúpenejší“, teda živší, radostnejší. Iste je to pre kresťanov výzva, no zároveň je to nepochopenie kresťanstva, ktoré opomína pohľad na Ježiša, ktorý nám dáva silu k tomu, aby sme zobrali do vlastných rúk opraty svojho osobného života. Rozvinúť svoje schopnosti a ponúknuť ich, to je dospelá viera. Dospelosť je aj zrelosť v rozhodovaní: rozlíšiť čo chcem, čo nechcem a rozlíšiť čo musím a čo nemôžem. Zároveň prejavom dospelosti je uvedomenie si, že nič nedokážem sám, ale potrebujem Boha. Keď deti niečo stratia, dokážu dôverovať. Dospelí sú orientovaní na cieľ. No viera sa začína tam, keď vstupujeme do vzťahu a chceme stretnúť Autora svojho života. Nebáť sa ukázať sa mu taký, aký som, bez skrývania čohokoľvek – veriť ako dieťa: neudržím svoj život svojimi silami a ani to nemusím.

 „viera obrátená k Bohu“/„viera obrátená k svetu“

Výrazom viery je modlitba. V nej sa obraciame na Boha a otvára sa nám iná dimenzia, než len tento náš svet: väčšia nádej, širšie horizonty až na hranice smrti. Na začiatku je túžba modliť sa, akýsi cit pre modlitbu. Stále sa učíme modliť a Ježiš nám hovorí „ako“. Neponúka techniku, ale modlí sa spolu s nami. Boh je veľký, ale aj blízky Boh, v obyčajnej všednosti, ako aj vtedy, keď nás učí odpúšťať: pozrieť druhému do tváre. Veriť nábožne znamená chápať svoj život z Božej perspektívy. Pre každého je výzvou otázka, čo má naša viera spoločné s každodenným životom. Platí tu prirodzený zákon: keď odovzdávaš, dostaneš, pretože z malého semienka dokáže vyrásť strom. Netreba sa báť otočiť sa tvárou k svetu, a objavovať vitalitu, ktorú Boh vložil do stvorenia – v láske a statočnosti ľudí, v ich otázkach a v poctivom hľadaní.

„osobná viera“/“viera v spoločenstve“

Nemôžeme žiť a veriť na úkor iných. Sám musím zobrať na seba riziko viery a dovoliť, uznať, že Ježiš môže pohnúť horou. Sú situácie, kde sa nemôžem schovať a nikto ma nezastúpi. Tak sa vytvára priateľstvo a vzťah. Záleží odo mňa, ako sa zachovám a prispejem, aby vzťah pokračoval. Ak poviem „nie“, nie je pravda, že ma niekto nahradí. Čosi pravdivé a skutočné sa ukončilo. Je totiž rozdiel medzi obdivovateľom a nasledovateľom. Obdivovateľ ostane vždy len pozorovateľom, nasledovateľ ide s kožou na trh a vstupuje do deja. Ježiš hľadá nasledovateľov a nie len obdivovateľov. Životný zákon potvrdzuje, že od samého začiatku sme spojení s nejakým spoločenstvom, nepochádzame sami zo seba. Naučili sme sa, že si ma ľudia vážia, ale vedia sa aj odo mňa odtiahnuť. Stále existujeme v nejakom ľudskom spoločenstve. Ktorí sú to tí ľudia, ktorí ma posilňujú a ktorí sú, ktorí ma spochybňujú? Kto sú títo ľudia? Môžeme to rozšíriť aj na svet: čo je svet, v ktorom žijeme?

P. Ján Andrejov, CSsR