Tých šesť týždňov po Veľkonočnej nedeli muselo byť pre Ježišových učeníkov celkom vzrušujúcich. Štyridsať dní sa im vzkriesený Ježiš zjavoval a pripravoval ich na to, že vyjdú do sveta a budú ohlasovať evanjelium. A potom – krátko predtým, ako vystúpil do neba – im sľúbil ešte čosi väčšie. „Vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým,“ povedal im. „Zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu“ (Sk 1, 5. 8).

O desať dní, na židovský sviatok Letníc, tento prísľub aj naplnil. Uprostred ženúceho sa a hučiaceho vetra a tajomných ohnivých jazykov naplnil všetkých apoštolov „Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 4). Stalo sa niečo strhujúce – tak ako im to Ježiš sľúbil. Od tej chvíle už život učeníkov nebol nikdy taký ako predtým. Zástupu, ktorý sa v teň deň zhromaždil, Peter povedal, že to, čo práve videli, nebolo určené len apoštolom. „Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko“ (Sk 2, 39). Každý jeden z nich – a každý jeden z nás – môže byť naplnený Duchom Svätým. Preto sme si pomysleli, že počas prípravy na Turíce sa zamyslíme nad tým, čo znamenajú slová, že aj my, „čo sme ďaleko“, môžeme byť naplnení Duchom Svätým.

POKRSTENÍ DUCHOM SVÄTÝM?

Slovné spojenie „pokrstiť Duchom Svätým“ nachádzame vo všetkých štyroch evanjeliách aj v Skutkoch apoštolov (Mt 3, 11; Mk 1, 8; Lk 3, 16; Jn 1, 33; Sk 1, 5; Sk 11, 16). No hoci sa tento termín objavuje viackrát, predsa nám jeho význam často nie je celkom jasný. K našim nejasnostiam prispieva aj fakt, že túto frázu používajú turíčne cirkvi a ľudia zapojení do charizmatickej obnovy na opísanie duchovného prebudenia. Ako môže už pokrstený človek prijať Ducha a byť ním opäť „pokrstený“? Veľmi bežné je aj slovné spojenie „naplnenie“ Duchom – zvlášť v Lukášovom evanjeliu a v Skutkoch apoštolov. Ale ako môžeme byť naplnení Duchom, keď už Duch žije v nás? Možno bude užitočné povedať najskôr to, čo pod tým nemyslíme. V prvom rade, krst v Duchu Svätom nie je to isté ako sviatostný krst. Keď sme sviatostne pokrstení, zmývajú sa naše hriechy. Stávame sa adoptívnymi deťmi Boha, členmi jeho Cirkvi, občanmi neba a dedičmi Krista. A už vtedy prijímame Ducha Svätého ako „závdavok nášho dedičstva“ (porov. Ef 1, 14). Stručne povedané, krst nás robí „novým stvorením“ (2 Kor 5, 17). Krst v Duchu Svätom alebo naplnenie Duchom Svätým je skôr niečo ako uvoľnenie Ducha Svätého v našom živote. Neprináša do náš- ho života niečo „nové“ takým spô- sobom ako krst. Skôr je skúsenosťou s niečím, čo už máme; skúsenosťou, pri ktorej to, čo máme, začíname prežívať nanovo a intenzívnejšie.

„TVORIVÁ SILA“ DUCHA

Podľa pápeža Františka je Duch Svätý „živou a účinnou prítomnosťou Boha v nás“ (Príhovor pri modlitbe Anjel Pána, 14. augusta 2016). Túto prítomnosť nazýva „tvorivou silou, ktorá očisťuje a obnovuje… premieňa nás zvnútra, znovuzrodzuje nás a robí nás schopnými milovať“. Pápež František hovorí o Duchu, ktorý obnovuje naše srdcia i Cirkev – prebúdza v nás silu a vieru a umožňuje nám novým spôsobom zakúšať Boha. Takáto obnova môže byť dosť silná na to, aby zmenila naše srdcia a naučila nás milovať ľudí, ktorých by sme nikdy predtým nemilovali. Obnovujúca a premieňajúca moc Ducha nám môže pomôcť odmietnuť pokušenie a povedať „áno“ Ježišovi. Taktiež platí, že čím častejšie mu hovoríme svoje „áno“, tým väčšmi sa náš život mení. Ale Svätý Otec okamžite dodáva, že pri tomto diele premeny nejde o žiadnu mágiu. Nezažijeme ho len tak – bez nášho pričinenia. My sami pri ňom zohrávame kľúčovú úlohu. „Ak sa úplne otvoríme pôsobeniu tohto ohňa, ktorým je Duch Svätý, on nám udelí odvahu a horlivosť ohlasovať všetkým Ježiša.“ No ak „Cirkev neprijíma tento oheň alebo ho nenechá do seba vstúpiť, stáva sa Cirkvou chladnou alebo iba vlažnou, neschopnou darovať život, pretože je tvorená chladnými a vlažnými kresťanmi“. Toto nie je nijaké nové učenie. Pochádza už od Ježiša a apoštolov. No keďže máme sklon klásť Ducha Svätého na vedľajšiu koľaj, musíme dôkladne zvažovať svoje rozhodnutia. Musíme poriadne uvažovať o tom, ako prežívame svoj život. Inak riskujeme, že nás pohltia každodenné povinnosti.

BOŽIE DIELO A NAŠE DIELO

Ako teda vyzerá naplnenie Duchom Svätým? Čo znamenajú slová pápeža Františka, že sa máme „nechať zapáliť Duchom“? Ako sme už povedali vyššie, presne sa to definovať nedá. No možno najlepšie to vystihujú slová svätého Pavla: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Je to vnútorné presvedčenie, uvedomenie si hlboko vo svojom vnútri, ako veľmi nás Boh miluje. Je to zakúsenie jeho lásky, pričom vieme, že táto láska nepochádza z nás, hoci vyviera z hĺbky nášho srdca. V nasledujúcich veršoch Pavol píše, že „Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého… Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 6 – 8). Tento úryvok má dva rozmery: 1. Pavol hovorí, že dielo Ducha spočíva v zjavení Božej lásky ako niečoho osobného a intímneho. Toto sa deje „v našich srdciach“ (Rim 5, 5). 2. Pavol pokračuje a hovorí, že dôkazom tejto lásky je historický fakt: Ježišova smrť na kríži (5, 6 – 8). Keď nás naplní Duch, tento historický fakt začína v našom srdci akoby ožívať. Podľa Ježišovho prísľubu Duch Svätý tieto fakty berie a „zvestuje“ nám ich novým a živým spôsobom (porov. Jn 16, 14). Skúsme si pomôcť príkladom. Manželstvo je tak právna skutočnosť, ako aj osobná skúsenosť. Vyžaduje si isté formálne úkony, ale aj puto pravej lásky medzi mužom a ženou. Keby sa nejaký pár rozhodol žiť bez tohto právneho záväzku, jeden alebo druhý by mohol kedykoľvek z tohto vzťahu vystúpiť. Aby bolo manželstvo pevné, vyžaduje si istý zmysel pre záväzok. No ani právne platné manželstvo bez lásky by nebolo skutočným manželstvom. Bolo by len akousi vyššou formou dohody o spoločnom bývaní. To isté platí aj v duchovnom živote: keby človek len vnímal Božiu lásku bez toho, aby porozumel posolstvu evanjelia, vyberal by si, ktoré prikázania bude plniť. Na druhej strane, ak vieme, že Ježiš zomrel za naše hriechy, ale neprežívame to osobne, náš vzťah s Bohom je prinajlepšom odmeraný a neosobný a zakladá sa len na pravidlách a príkazoch.

DUCH JE PRE KAŽDÉHO

Počas prvých Turíc Peter povedal, že dar Ducha Svätého nie je len pre nich, ale pre všetkých ľudí a všetky generácie. Skutky apoštolov sú knihou plnou radostných príbehov o tom, ako Ježiš naplnil tento prísľub ľuďom celého sveta. Čítame, že ďalšie vyliatie sa udialo už zakrátko v Samárii (Sk 8, 17). A potom čítame o ohni Ducha, ktorý zostúpil na dom pohana Kornélia (10, 34 – 49). Ďalej čítame, že to isté sa udialo aj v Efeze (19, 1 – 7). A Skutky apoštolov sa končia rozprávaním o tom, ako sa Pavol v Ríme bez prekážky stretá s kýmkoľvek, kto je ochotný počúvať jeho slová o Ježišovi (28, 30 – 31). Vieš si predstaviť, že by ich nevyzýval prijať Ducha Svätého? Čo chceli Peter, Pavol a ostatní apoštoli dosiahnuť tým, že ľudí viedli k naplneniu Duchom Svätým? To isté, čo chce dať Boh každému z nás: vyliatie Božej lásky v našich srdciach. Zakúsenie lásky, ktorá vnáša život do historických faktov Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Takto sa Duch dotýka našich sŕdc a obmäkčuje ich. Takto Duch buduje Cirkev. Takto premieňa náš život.

Slovo medzi nami, máj 2018