Druhú pôstnu nedeľu počúvame v evanjeliu o Pánovom premenení. Ponúkame vám úryvok z knihy Roberta Barrona: Slovo plné ohňa, v ktorom sa v kapitole Tajomstvo svetla zamýšľa práve nad touto udalosťou. Knihu vydalo vydavateľstvo Slovo medzi nami v roku 2017.

Počas liturgického roka nás Cirkev pomerne často pozýva rozjímať nad zvláštnou udalosťou Premenenia Pána. Vo všetkých troch synoptických evanjeliách čítame, že Ježiš vystúpil na vrch – na miesto stretnutia s Bohom – a v prítomnosti troch svojich učeníkov sa premenil. „Tvár mu zažiarila sťa slnko,“ píše Matúš, „odev mu zbelel ako svetlo.“ Táto Ježišova oslňujúca premena uchvacuje mystikov a inšpiruje umelcov celé stáročia už od počiatkov kresťanstva. Ohromné vyobrazenie tejto scény sa nachádza na vitrážovom okne na priečelí katedrály v Chartres. Keď na konci dňa slnko zasvieti priamo na toto konkrétne okno, postava Ježiša sa skutočne rozžiari a svieti ako drahokam.

Čo táto udalosť znamená a prečo si Cirkev želá, aby sme nad ňou pravidelne rozjímali? Tomáš Akvinský venoval celú otázku v tretej časti Teologickej sumy úvahe nad premenením a jeho traktát sumarizuje vedomosti cirkevných otcov na túto tému. Venujme pozornosť jeho interpretácii. Akvinský hovorí, že bolo vhodné, aby sa Kristus vybraným apoštolom ukázal vo svojej sláve, pretože tí, ktorí kráčajú po namáhavej ceste, potrebujú jasne vnímať cieľ svojho putovania. Namáhavá cesta, o ktorej Tomáš hovorí, je tento život so všetkými jeho utrpeniami, zlyhaniami, neúspechmi, sklamaniami, úzkosťami a krivdami. Pútnik kráčajúci po ceste života je obklopený toľkými negatívnymi vecami, že by mohol ľahko upadnúť do beznádeje, keby sa mu nedostalo aspoň letmého pohľadu na cieľ jeho snaženia. Akvinský hovorí, že práve preto Ježiš – napriek tomu, že bol na ceste ku krížu, – dovolil, aby cez neho na chvíľu zažiarilo svetlo. To je dôvod, prečo poodhaľuje cieľ, hoci len letmo, už uprostred cesty. Hoci žijeme a hýbeme sa v medziach sveta, pre ktorý je charakteristický čas a priestor, nie sme v konečnom dôsledku určení pre svet obmedzený rozmermi. Sme povolaní k životu s Bohom v nebi v premenenom stave existencie. Udalosť premenenia preto prebúdza náš zmysel pre žasnutie a zoceľuje našu odvahu, ktorá nám pomáha premáhať temnotu tu dole na zemi.

Ďalej sa Akvinský dôkladnejšie zaoberá svetlom (v jeho latinskej verzii claritas), o ktorom sa hovorí, že žiarilo z Kristovej tváre a postavy. Tomáš hovorí, že vzkriesené telo má štyri charakteristické vlastnosti: netrpiteľnosť (čiže nemôže trpieť), čulosť (môže sa slobodne pohybovať), jemnosť (nezastavia ho materiálne prekážky) a jasnosť (žiari). Prečo si ľudia v priebehu dejín spájali svätosť so svetlom? Prečo sa svätí v našej tradícii zobrazujú so svätožiarou nad hlavou? Prečo niektorí ľudia – aj v našich časoch – videli zo zvlášť duchovných osôb, akými boli Matka Terézia alebo Páter Pio, vychádzať akúsi žiaru? Tomáš hovorí, že jedným z dôvodov môže byť to, že svetlo je to, vďaka čomu vidíme. Svätí ľudia nám dávajú akýsi interpretačný kľúč našej vlastnej skúsenosti; ich spôsob života vrhá svetlo, vďaka ktorému dokážeme jasnejšie vnímať pravdu o veciach. No svätosť si spájame so svetlom predovšetkým preto, lebo svetlo je krásne a svätosť je nadovšetko krásna. Akvinský hovorí, že Ježiš pri premenení zažiaril nebeským jasom preto, aby nás uchvátil vyhliadkou vlastného krásneho premenenia.

Po zakončení úvah o Ježišovi sa Tomáš zameriava na „svedkov“ tejto udalosti. Dvaja pochádzajú z dejín Izraela (Mojžiš a Eliáš) a traja ďalší sú Ježišovými súčasníkmi (Peter, Jakub a Ján). Toto spojenie minulosti a prítomnosti je dôležité, tvrdí Akvinský, pretože spása vydobytá Kristom naozaj prekračuje hranice času a vťahuje do svojej moci aj tých, ktorí žili pred ňou, aj tých, ktorí budú žiť po nej. Mojžiš a Eliáš symbolizujú minulosť, apoštoli, ktorí prinesú evanjelium svetu, predstavujú budúcnosť. Všetky časové rozmery ako magnet priťahuje moment kríža a vzkriesenia. Rovnaký rozpad bežného plynutia času nastáva aj pri svätej omši, keď sa minulosť prenáša do prítomnosti a prítomnosť sa nesie k eschatologickému naplneniu na konci čias. Mojžiš, Eliáš, Peter, Jakub a Ján sú preto akýmsi prototypom eucharistického spoločenstva.

O každej jednej postave však môžeme hovoriť aj osobitne. Mojžiš je, samozrejme, predstaviteľom Zákona, Tóry. Ježiš je v evanjeliu ustavične predstavovaný ako novy Mojžiš a ako ten, ktorý je naplnením Tóry. Aj on je, podobne ako Mojžiš, už v detstve prenasledovaný. A keď prednáša Reč na vrchu, vystupuje ako mojžišovský zákonodarca par excellence. Evanjeliá naznačujú, že to, čo Mojžiš predložil na kamenných tabuliach, dokonale predstavil práve Ježiš. Poriadok a Božia logika – ktoré sa viditeľne, no nedostatočne ukázali v prikázaniach, zákazoch a praktikách Starého zákona – sú teraz naplno, osobne a podmanivo prítomné v osobe Ježiša. Preto môže povedať: „Neprišiel som zákon zrušiť, ale ho naplniť.“ Nejde o to, že by bol lepším zákonodarcom ako Mojžiš, on je Zákon, ktorý sa stal telom. Vzájomný vzťah medzi týmito dvomi zjaveniami Božieho poriadku je elegantne vyjadrený konverzáciou Mojžiša s Ježišom.

Eliáš zase reprezentuje proroctvo, pretože bol vo všeobecnosti vnímaný ako najväčší z prorokov. Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel a všetci ostatní proroci hovorili pravdu o Bohu –v rozličnej miere a tiež v závislosti od daných okolnosti. Ježiš však nie je len ďalším sprostredkovateľom božskej pravdy, nie je len najväčším z prorokov: on je božské Slovo, on je osobne a úplne ten, o kom všetci proroci len útržkovito svedčili a na koho hľadeli len akosi zvonka. Konverzácia Ježiša s Eliášom analogicky vykresľuje vzťah medzi Pravdou a tým, ktorý pravdu hovorí. Mojžiš aj Eliáš sa napokon v Ježišovej prítomnosti strácajú. Vo svojom strácaní nachádzajú samých seba a spolu s Janom Krstiteľom hovoria: „On musí rasť a mňa musí ubúdať.“

Napokon sa Tomáš obracia na svedkov, ktorí boli Ježišovými súčasníkmi. Prečo je tam Peter? Preto, vysvetľuje Akvinský, lebo on Pána najväčšmi miloval. Po svojom vzkriesení sa Ježiš pýta Petra: „Šimon, miluješ ma väčšmi ako títo?“ A keď dostáva pozitívnu odpoveď, káže Petrovi pásť jeho ovečky. Prečo je tam Ján? Pretože jeho Pán najväčšmi miloval. Vieme to vďaka tomu, že v celom evanjeliu, ktoré nesie jeho meno, je Ján nepriamo označovaný ako „učeník, ktorého Ježiš tak miloval“. Tým je naznačené to, čo si všimol teológ Hans Urs von Balthasar: tí, ktorí rozumejú Ježišovi, vstupujú s ním do vzťahu lásky. „Chápať“ ho nie je ani tak otázkou logickej jasnosti, ako intenzity sympatii. Naopak, tí, ktorí mu nerozumejú –farizeji, bohatý mladík, Judáš, či Pilát – priateľstvo s ním odmietajú. Peter a Ján neboli svedkami premenenia preto, že by boli najmúdrejší alebo najmocnejší spomedzi apoštolov, ale preto, lebo sa zamilovali do Pana.

A prečo mohol toto videnie vidieť Jakub? Preto, dodáva Tomáš, lebo Jakub bol prvý z Ježišových dôverných nasledovníkov, ktorý svoju lásku ku Kristovi dokázal tým, že zaňho dal svoj život: stal sa prvým mučeníkom spomedzi apoštolov. Láska chce dobro druhého. Preto neexistuje väčšia skúška lásky než to, či je človek ochotný zomrieť za to, čo miluje. V tejto skúške Jakub obstál, a preto dostal privilégium vidieť premenenie.

Zmysel starozákonného zjavenia, cieľ duchovného putovania, povaha vzkrieseného tela, podmienky umožňujúce vidieť Pána – na to všetko vrhá svetlo zvláštna žiara premenenia.