Úplné prvé misie redemptoristov na území Slovenska sa začali presne v dnešný deň v roku 1874. Konali sa v Hornom Vadičove a trvali do 15. októbra 1874.

Ponúkame skrátenú verziu článku, ktorý bol publikovaný v odbornom časopise Kultúrne dejiny 01/2012, str. 60-75.

Prvé pastoračné angažmán redemptoristov medzi slovenským obyvateľstvom v roku 1874 a kauza podpory spolku striezlivosti.

Martin Macko, CSsR

V roku 1749 pápež Benedikt XIV. kánonicky potvrdil dielo kňaza Alfonza Mária de Liguori z Neapola pod názvom Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa. Tento muž v roku 1732 zhromaždil okolo seba niekoľkých mužov a vytvoril misijné spoločenstvo pre evanjelizáciu a katechizáciu okrajových vidieckych vrstiev obyvateľstva. Rehoľa si niekoľko desaťročí zachovávala len čisto regionálny charakter. Až v roku 1820 sa jej vďaka neúnavnej aktivite Klementa Mária Hofbauera (1751-1820), rodáka z Tasovíc pri Znojme, podarilo dosiahnuť schválenie v Rakúsku.

Hoci prvých členov z Uhorska získala kongregácia už v dvadsiatych rokoch 19. storočia, teda nedlho po oficiálnom uznaní v Rakúsku, všetky ostatné snahy o rozšírenie činnosti, prípadne založenie pevnej fundácie v Uhorsku zlyhali. Vôbec prvé misijné angažmán v Uhorsku je známe až z päťdesiatych rokov, po znovuobnovení kongregácie. Od 5. do 15. októbra 1856 konali rakúski redemptoristi ľudové misie v starom Budíne pre nemeckých veriacich. Skutočnú pravidelnú misijnú činnosť sa podarilo rozvinúť ešte neskôr, a to počnúc rokom 1863. Pravidelne pastoračne účinkovať (ľudové misie, exercície pre rôzne rehoľné spoločenstvá) začali v Rábskej diecéze (maď. Györ, nem. Raab). Adresátom však bolo opäť výlučne nemecké obyvateľstvo.

Začiatky pôsobenia redemptoristov v hornom Uhorsku medzi slovenským obyvateľstvom sú spojené s ich začiatkom pôsobenia v Nitrianskej diecéze. Dôvodom ich povolania do tejto diecézy bola vtedajšia nábožensko-spoločenská situácia. Ako úhlavný nepriateľ jednoduchého slovenského ľudu bol odkrytý nadmieru rozšírený alkoholizmus. Gréckokatolícky duchovný Štefan Kachala (1815-1888) ponúkol alternatívu. Bolo ňou takzvané hnutie striezlivosti spojené s verejnými čitateľskými krúžkami, ktoré sa tu šírili už od 40. rokov 19. storočia. Mladý kaplán v Hornom Vadičove Ján Kmoško (1845-1902) dospel k záveru, že na podporu hnutia striezlivosti by sa najviac hodila séria riadnych ľudových misií. Dozvedel sa o misionároch redemptoristoch v Koclířove v Čechách a požiadal ich o vykonanie ľudových misií. Vtedajší predstavený kláštora v Koclířove P. Ján Hayker (1806-1893) toto pozvanie prijal, a tak bola cesta k prvej misijnej činnosti redemptoristov medzi Slovákmi v hornom Uhorsku otvorená.

Misie sa začali priamo v Hornom Vadičove a trvali od 4. do 15. októbra 1874. Spolu s P. Jánom Haykerom prišli P. Václav Zyka (1803-1876) a P. Jakub Havel (1822-1876). Posilou z moravského kláštora z Červenky u Litovle bol P. Karol Nováček (1837-1911), ktorý prišiel na začiatok nasledujúcich misií 16. októbra. Tieto sa konali v Rajci u dištriktuálneho dekana Jána Rihu (1820-1888). Táto farnosť mala vtedy vyše 4600 veriacich a misie v nej trvali dva týždne, teda do konca mesiaca. Tentoraz sa pokúsili misionári kázať už po slovensky. Na misijných slávnostiach sa zúčastnil takmer všetok klérus dekanátu.

Po skončení misií v Rajci misionári navštívili ešte susednú farnosť Rajeckú Lesnú, (vtedy Frývald – Trstená) a na druhý deň sa presunuli do Kysuckého Nového Mesta. Tu strávili ďalšie dva týždne, od 31. októbra do 13. novembra, u vicearchidiakona Jána Lottnera. Počas týchto misií vyvolal nadšenie medzi ľudom telegram od pápeža Pia IX., ktorým cez sekretára kardinála Giacoma Antonelliho (1806-1876) poslal požehnanie misiám, misionárom, ako aj Bratstvu svätého ruženca.

Z misií z Kysuckého Nového Mesta odišli redemptoristi 14. novembra hneď do ďalšej farnosti Veľkej Diviny. Táto farnosť mala spolu so šiestimi filiálkami takmer 3500 veriacich. Farár Matej Sántroch (1819-1902) sa zúčastňoval programu aj na predchádzajúcich misiách. Redemptoristi ho vnímali ako skutočného muža apoštolátu. Zo dňa na deň prichádzalo viac a viac ľudí, takže kostol na vŕšku nad dedinou, ktorý sám bol značne vzdialený od fary, sa úplne zmenil. Počet prichádzajúcich sa i naďalej zvyšoval, a tak sa zdalo, že aj tieto misie budú sláviť veľký úspech, pričom 28. novembra sa mali začať ďalšie vo Višňovom pri Žiline. Ale už čoskoro sa malo všetko dramaticky zmeniť.

Uprostred misií vo Veľkej Divine prišiel 24. novembra iný list od nitrianskeho biskupa, v ktorom misionárom oznámil, že minister kultu v Budapešti Ágoston Trefort (1817-1888) ich činnosť zakazuje. Jediné, čo ešte mohli misionári urobiť, bolo, že v predstihu na pamiatku požehnali misijný kríž a udelili prekvapenému zástupu slávnostné požehnanie s odpustkami. Potom im už neostávalo nič iné, ako čo možno s najmenším rozruchom odcestovať. Avšak skôr, ako tak mohli na druhý deň 25. novembra popoludní urobiť, prišiel nič netušiaci dekan z Ilavy poprosiť o misie vo svojej farnosti. Dostavil sa aj dekan Ján Riha, ktorý medzitým zistil oficiálne obvinenie zaslané z ministerstva kultu do Nitry. Stálo v ňom, že „grécki misionári osobitne sú tam uvádzaní [do horného Uhorska] a sú školení, aby robili národnostné nepokoje – panslavizmus a cez tieto spôsoby hneď aj znepokojovali veriaci ľud“. Karol Nováček príležitostne v roku 1881 vo svojom denníku poznamenáva, že podľa jeho informácií misie vtedy dokončil známy slovenský historický bádateľ a národovec František V. Sasinek (1830-1914).

Katolícke Noviny napísali, že pravým dôvodom vyhnania misionárov bola neprajnosť židovských krčmárov, ktorí strácali svoju klientelu, čím veľmi finančne strádali. To, že skutočným dôvodom bolo práve  protialkoholické ťaženie, a nie nejaká národnostná agitácia, sa stalo čoskoro všeobecnou mienkou. Usudzovalo sa, že keď majitelia hostincov nemohli obviniť misionárov z protialkoholickej agitácie, rozhodli sa zahrať na nacionálnu strunu a obviniť ich z panslavizmu, čo bolo pokladané v očiach maďarských úradov za veľmi vážne obvinenie. Túto verziu podporili aj Národnie noviny, ktoré dňa 26. novembra 1874 uverejnili na titulnej strane rozhorčený článok s názvom „Bismarckovský výčin“: „Včera doletela nám totižto telegrafická zvesť, že ministerstvo zakázalo Ružencové misie!“ A vrátili sa k tejto téme ešte raz 5. decembra 1874: „Známo je už ct. čitateľom že p. minister bohočestia, August Trefort, zakázal missie, ktoré vy. oo. Redemptoristi vydržiavali k utvrdeniu ľudu vo viere a mravnosti, zvláštne ale v Bohu sľúbenej miernosti. Ťažká žaloba pozdvihnutá je proti oo. Redemptoristom, že jich cieľ, zaviesť v obciach spolok miernosti je len podpokryvkový vlastne ale že pod touto zásterou prevodzujú národnostné agitácie a ľud tých strán protištátnymi zámyslami poburujú.“

Ukázalo sa, že minister bol, či už nevedome alebo cielene, zle informovaný, keďže redemptoristi mu boli predstavení ako gréckokatolícki misionári z Haliča.

Rovnako ako išiel príkaz po línii ministerstvo kultu – ostrihomský prímas – nitriansky diecézny biskup – dekani a jednotliví farári, koncentroval sa aj odpor. Nevôľu k zákazu misií prejavilo 47 kňazov Nitrianskej diecézy, ktorí sa 30.-31. januára 1875 stretli v Žiline a žiadali prísne vyšetrenie tejto udalosti a okolností, ktoré jej predchádzali. Energicky sa misionárov zastal najmä rajecký farár Ján Riha, ktorý bol aj biskupským ceremoniárom a notárom. Zostavil prehlásenie a poslal ho do Nitry. Vyvracia v ňom všetky obvinenia proti redemptoristom, ktorí boli podľa neho natoľko zamestnaní apoštolskou prácou, že ani nemali čas robiť národnostnú agitáciu či šíriť nepriateľské myšlienky voči štátu. Zdôrazňuje, že aj on sám sa zúčastnil misijných príhovorov a nepostrehol, žeby misionári povedali nejaké slovo na podporu národnostnej agitácie. Naopak, s veľkým úspechom napomínali veriacich, aby sa zdržiavali alkoholizmu, aby boli dobrými občanmi svojho štátu a plnili si svedomito svoje povinnosti.

Nitriansky biskup Augustín Roškováni s týmto oboznámil ostrihomského arcibiskupa kardinála Jánosa Simora a obaja poslali v tejto veci vyhlásenia (Protestationes) naspäť na ministerstvo kultu do Budapešti. Podľa Roškovániho je celé obvinenie misionárov čistý výmysel a nespravodlivé obvinenie, namierené od tých, ktorí pre odtiahnutie sa ľudu od pitia pálenky trpeli zmenšením svojich príjmov a úžerníckymi praktikami ničili ľud nielen morálne, ale aj materiálne, čím bol privedený na mizinu.

V pozadí konfliktu bola pravdepodobne osobná antipatia a nepriateľstvo dvoch vedúcich mužov vo Veľkej Divine a protagonistami konfliktu boli miestny farár Matej Sántroch a richtár Hermann Glazel, ktorý bol zároveň krčmárom. Okrem uvedeného treba mať na pamäti, že práve vo Veľkej Divine bol v roku 1844 založený prvý spolok striezlivosti na Slovensku.

Biskup Roškováni poslal redemptoristom do Koclířova ešte v novembri 1874 ako odškodné tristo zlatých na pokrytie cestovných a iných výdavkov. Okrem toho farskí kurátori im dali ďalších 190 zlatých.

Hoci sa mnohí nádejali, že vyšetrovanie prinesie rýchly a uspokojivý výsledok, nestalo sa tak. Čas bol maximálne neprajný voči podobným aktivitám. Maďarizačné tlaky práve v tom roku dosiahli nebývalé rozmery.

Týmto neúspechom sa na istú dobu pre redemptoristov úplne skončila možnosť angažovať sa v hornom Uhorsku. P. Karol Nováček to tiež nevidel veľmi nádejne, keď písal viedenskému provinciálovi Jozefovi Kassewalderovi: „Dal by ale Boh, že by neboli misie v uhorskom Slovensku len zábleskom meteoritu, ktorý na okamih zasvieti, ale s momentálnou pozornosťou, ktorá sa na neho upriami, zároveň aj navždy zanikne. Kiež by boli tieto štyri misie zorničkou pre onen úbohý kraj, na ktorom sa pre nesmierne množstvo alkoholového oparu rozložila hrôzostrašná noc, kiež by to boli prvé [lúče] vychádzajúceho slnka spásy pre tento dobrý, ale v mnohých ohľadoch poľutovaniahodný ľud…“

Až v roku 1882 konanie ľudových misií pre Slovákov schválil rožňavský biskup Juraj Schopper. Znovuobnovenie slovenských misií v Rožňavskej a Banskobystrickej diecéze zároveň spôsobilo, že už v nasledujúcom roku 1883 vďaka podpore Františka Togányiho (1816-1894), farára v Turzovke, sa mohli s povolením biskupa Roškovániho redemptoristi konečne vrátiť aj do Nitrianskej diecézy. Ešte toho roku sa vďaka ďalšiemu zanietenému propagátorovi spolku striezlivosti Michalovi Krištovčákovi (1816-1886), farárovi v Tvrdošíne, dostali redemptoristi aj do Spišskej diecézy. Čo sa týka Jána Kmoška, ten ako farár v Riečnici pozval niekoľkokrát redemptoristov do svojej farnosti (13.-20.9.1885: misie, 29.8.-3.9.1886: obnova, 19.-30.7.1894: misie), a to aj napriek tomu, že pri prvých misiách v roku 1885 boli ešte kázne misionárov pozorne žandármi sledované. Paradoxom je, že do konca existencie monarchie bolo práve v Nitrianskej diecéze vykonaných najviac redemptoristických ľudových misií a misijných obnov zo všetkých uhorských diecéz. Išlo celkovo asi o 115 „apoštolských prác“, nerátajúc do toho rôzne menšie troj- a štvordňové duchovné obnovy vo farnostiach. Predsa však k trvalému usadeniu redemptoristov v Nitrianskej diecéze prišlo až za prvej Československej republiky, keď im v roku 1923 biskup Karol Kmeťko poskytol svoje letné sídlo v Kostolnej pri Trenčíne. Z tohto kláštora bolo potom vykonaných do zrušenia rehole v roku 1950 ďalších viac ako 600 misií predovšetkým v Nitrianskej diecéze a v Trnavskej apoštolskej administratúre.