Homília Cyrila Vasiľa, ktorú predniesol na sviatok blahoslaveného mučeníka Dominika Metoda Trčku. Je o zvrhlých ideológiách včerajška aj dneška, o spravodlivosti aj odpúšťaní.

Spomienky na mučeníkov patria k najstarším prejavom kresťanského kultu svätých. Mená mučeníkov prvotnej cirkvi neraz spolu aj so zápisnicami z ich procesov patria v dejinách cirkvi k najcennejším pamiatkam.

Mučeníci cez svoju smrť, ba práve vo svojej smrti, potvrdili svoju vieru v život, vo večný život, vieru v Kristom už uskutočnené a nám prisľúbené zmŕtvychvstanie, ako otvorenie cesty k novému a večnému životu.

Slová „verím vo vzkriesenie tela a v život večný“ neboli pre nich bezducho recitovanou formulkou, ale vyjadrením najhlbšej istoty, ktorá im dala silu zasvätiť celý svoj život Kristovi, ostať mu verní pri prenasledovaní a odolať bolesti mučenia i prirodzenému strachu zo smrti.

Táto viera im dávala silu odpustiť podľa Kristovho príkladu, aj tým, ktorí ich prenasledovali a mučili.

Len vo svetle tejto viery sa dá vysvetliť celoživotný postoj otca Metoda Dominika Trčku. Roky jeho kňazskej a rehoľnej služby, roky väzenského utrpenia i hrdinská smrť bez nenávisti, ba práve naopak sprevádzaná odpustením. Len tak sa dá pochopiť mučeníctvo i ďalších nepomenovaných či iba Bohu známych svedkov viery, v nedávnej minulosti, ale aj v dnešných dňoch.

Ideologické šialenstvá proti kresťanstvu

Pripomienka kresťanských mučeníkov nás nevyhnutne vedie aj k úvahe o tom, aké boli motívy ich mučiteľov. Čo bolo dôvodom takej nenávisti v dávnej i nedávnej minulosti – čo je dôvodom nenávisti voči kresťanstvu dnes?

Vonkajšie dôvody sa zdanlivo menia, menia sa formy nenávisti i prenasledovania, ale podstatu i konečný cieľ stále vyjadruje oná diabolská výzva: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ (Mt 4, 9)

Vydieranie či lákavé našepkávanie je to isté: Pokloň sa, podriaď sa, pristúp na kompromis a budeš mať pokoj, budeš sa mať dobre, budeš mať plné brucho i dobré postavenie, rob si, čo chceš, a nič sa ti nestane, ja mám moc a dám z nej aj tebe.

V starom Ríme boli kresťania obviňovaní, že narúšajú staré poriadky, že nové kresťanské náboženstvo znevažuje štátny kult božstiev, podrýva silu Rímskej ríše, uráža cisársky majestát. To, čo štátny aparát vyžadoval, bolo prejavenie lojality, prinesenie obety štátnemu božstvu a nemuselo to byť ani tak z presvedčenia, dôležité bolo podvoliť sa, skloniť koleno pred modlou, priniesť kadidlovú obetu.

Martyrológium cirkvi prvých storočí je plné hrdinských príkladov odmietnutia tejto dvojtvárnosti aj za cenu života.

Neskôr sa k prenasledovaniu kresťanov uchýlili vyznávači iných náboženských systémov, a to zvlášť mimo Európy. Neraz tak bolo aj preto, lebo v šírení kresťanstva videli nebezpečenstvo prenikania cudzích politických, koloniálnych a kultúrnych záujmov. Príklady japonských mučeníkov či množstva iných v misijných krajinách sú toho svedectvom.

Historicky nová forma nenávisti voči kresťanstvu a jeho predstaviteľom je spojená s objavením sa materialistického ateizmu, ktorý sa začal formovať vo francúzskom osvietenstve a naplno sa prejavil vo Francúzskej revolúcii.

Jean Meslier (1664 – 1729), niekedy označovaný aj ako prvý ateistický filozof, zhrnul plány a ciele tejto novej ideológie vo svojom testamente slovami: „Chcel by som – a to je moje posledné a najvrúcnejšie prianie – chcel by som, aby posledného kráľa obesili na črevá posledného kňaza.“ (Je voudrais, et ce sera le dernier et le plus ardent de mes souhaits, je voudrais que le dernier des rois fût étranglé avec les boyaux du dernier prêtre.)

Meno tohto inšpirátora socializmu dodnes zdobí múr moskovského Kremľa v zozname ideových predchodcov socializmu a jeho duchovný testament sa stal vzorom pre učebnice ateizmu.

Hlásnou trúbou tohto jeho priania bol jakobínsky teror Francúzskej revolúcie, tohto vzoru nasledujúcich revolúcií, keď rovnostársky a rovnako skracoval o hlavu všetkých, keď stínal hlavy kráľom, šľachte, kňazom i všetkým podozrivým z toho, že nezdieľajú jeho nadšenie pre túto šialenú formu rovnosti, slobody a bratstva.

Gilotína bola v konečnom dôsledku ešte o niečo rýchlejšia a výkonnejšia, ako by bolo náročné a špinavšie vešanie na farárske črevá – hoci pri neskorších rôznych formách revolučného sadizmu, napríklad pri boľševických masakroch duchovenstva v Rusku, pri prenasledovaní kresťanov v Mexiku či pri vraždení počas španielskej revolúcie a občianskej vojny došlo aj na to.

Ďalšia vlna ideologického šialenstva a s ním spojenej nenávisti ku kresťanstvu sa prevalila ľudskými dejinami v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia a súvisela s nástupom ideológie fašizmu a národného socializmu – nacizmu. Zvelebovanie rasy, národa, ríše a jej vodcu bolo rovnako pohanským ako starý rímsky kult impéria a jeho cisára.

Z taktických dôvodov sa tieto ideológie niekedy snažili prezentovať ako zlučiteľné s kresťanstvom. Niekde, ako napríklad aj na Slovensku, sa im to aj napriek pastierskym listom, upozorneniam i priamym varovaniam vladyku Gojdiča, ale i ostatných slovenských biskupov, žiaľ, aj čiastočne darilo.

O pravej protikresťanskej podstate fašizmu, nacizmu a s ním spojeného rasizmu by však vedeli povedať svoje sv. Maximilán Kolbe či sv. Edita Stein umučení v Osviečime pre svoju vieru a svoj pôvod alebo náš gréckokatolícky kňaz blahoslavený Omeljan Kovč zabitý v koncentráku v Majdanku, pretože pomáhal Židom, a ďalšie tisíce kňazov a rehoľníkov väznených a umučených v Dachau, Sachsenhausene či iných koncentračných táboroch.

Ono povestné heslo „Gott mit uns“ – Boh je s nami, ktoré zdobilo opasky nacistickej uniformy, podobne ako naša miestna arizácia a kódexmi legalizované prenasledovanie Židov, ktoré si títo podľa dobovej propagandy vraj zaslúžia za to, že patria k národu, ktorý vydal na smrť Pána Ježiša (nespomínajúc pritom, že sám Boží Syn sa vtelil a prijal na seba ľudskú prirodzenosť ako člen židovského národa), bolo v skutočnosti donebavolajúcim rúhavým braním Božieho mena nadarmo.

Bolo to tak v minulosti a je to tak aj dnes u dnešných hulákajúcich, či tichých sympatizantov týchto a podobných ideológií, systémov a ich predstaviteľov, ktorí si tiež niekedy na zamaskovanie svojej skutočnej tváre berú do úst Božie meno nadarmo s rovnakou nehanebnosťou a propagandistickou vypočítavosťou.

Problém dnešného Západu

Komunizmus spôsobil v dejinách ľudstva doteraz najstrašnejšie vraždenie a najkapilárnejšie organizovaný útlak a manipuláciu, popretie základných ľudských práv a slobôd v mene triednej nenávisti, kultu osobnosti, štátnej propagácie ateizmu, idolatrie štátu. Napriek tejto jeho očividnej vnútornej zvrátenosti i historickému fiasku však jeho idey neboli dodnes všade a jednoznačne všeobecne zavrhnuté.

Ničivé vlny tejto búrky ešte stále doznievajú a tak ako morská vlna cunami po zemetrasení po doznení chvenia v centre, ešte naďalej ničia ľudské životy na periférii. Dodnes to vidíme v mnohých krajinách, či už je to v Číne, Severnej Kórei, Vietname či na Kube.

V západnom svete sa po očividnom politickom krachu komunistickej ideológie mnohé jej myšlienky pretransformovali do ľavicovo liberálnych politických a mienkotvorných trendov, ktoré propagujú salónni, mediálni či parlamentní ideológovia a ktoré aplikujú tzv. sociálni inžinieri programovo prevracajúci a ničiaci vo všetkých sférach života tradičné kultúrne, spoločenské, duchovné a, samozrejme, aj náboženské hodnoty.

Ideoví pohrobkovia marxizmu-leninizmu a propagátori materialistického ateizmu dodnes veselo prekvitajú a parazitujú na demokratických pravidlách nastavených v spoločenskom živote západných demokracií. Robia to spôsobom, ktorý – ako to naznačuje vývoj našej spoločnej Európy – vedie k postupnému odtrhnutiu týchto spoločností od vlastných duchovných a kultúrnych koreňov, k strate identity, k oslabeniu a úpadku, prejavujúcemu sa už aj dnes neschopnosťou riešiť krízy a výzvy globalizujúceho sa sveta tretieho tisícročia.

Je šokujúce vidieť, ako:

– jedna ideológia včera vyhlásila fyzickú likvidáciu šľachtica, buržuja, kulaka či popa za akt revolučného teroru a proletárskej spravodlivosti,
– ďalšia ideológia označila prejav súcitu či milosrdenstva so Židom vezeným do Osvienčimu za trestuhodný akt slabosti voči pod-človekovi a nepriateľovi národa,
– iná ideológia za spevu Internacionály „rozboríme sveta starý základ“ vháňala milióny nevinných do sibírskych gulagov

a ako sa zmes všetkých týchto starých ideológií dnes pretransformovala do nových ideológií, ktoré:

– v mene slobody voľby legalizujú vraždenie nenarodených,
– v mene súcitu a práva rozhodovať o svojom živote postupne zavádzajú eutanáziu,
– v mene zdravia vítajú genetické manipulácie,
– v mene pokroku pripravujú umelé formovanie človeka na objednávku, podľa zadaných kritérií vedúce k eugenike, teda selektívnemu ničeniu „ľudských nepodarkov“,
– v mene otvorenosti voči inakosti všemožne propagujú a pretláčajú zvrátenie základných pojmov, ako rodina, manželstvo, otcovstvo a materstvo, ich rozšírením na čo najširší počet abecedno-hormonálno-chromozómových kombinácií, ktoré predstavujú totálny antropologický miš-maš vyhlasujúc tento proces za akt zrovnoprávnenia a požiadavku spravodlivosti, za dosahovanie novoobjavených či skôr novo-vymyslených ľudských práv, ktorých horizont sa neustále rozširuje stotožňovaním túžby či chuti s právom.

Ale je za tým všetkým naozaj len človek a jeho ideológie? Neasistuje mu pri tom a neteší sa z toho aj „ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet…“ a ktorý „zvrhnutý bol na zem“ (Zjv 12, 9), aby tu už od počiatku a až do konca vekov syčal do ucha každému človeku i celému ľudstvu, ponúkajúc mu svoj otrávený plod pýchy – „keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči…, budete poznať dobro a zlo“. (Gen 3,5)

V priebehu minulého storočia aj našu vlasť zasiahli okrajové vlny ničivej búrky, ktorá sa pred storočím začala dunením výstrelu z Aurory a v Európe sa skončila až rachotom pri páde berlínskeho múru.

V našich končinách boli formy likvidácie, prenasledovania a zvrátenosti v porovnaní s inými krajinami vtedajšieho tzv. východného bloku relatívne menšie či menej krvavé. Priame vraždenie, väznenie, deportácie a vyhnanstvo sa dotklo tých, ktorí boli považovaní za nenapraviteľných a ktorí neboli ochotní pristúpiť ani na kompromis zdanlivého vonkajšieho súhlasu.

V podstate si však naša stredoeurópska forma totality kládla za cieľ ani nie tak výrobu mučeníkov – tí sa tu vyskytli ako takpovediac nechcený vedľajší produkt prenasledovania –, ale išlo jej skôr o to, aby mohla úplne zdeptať, zastrašiť alebo ešte radšej podkúpiť a zlanáriť na svoju stranu čo najširší okruh ľudí.

Spisovateľ Dominik Tatarka opísal tento proces a špecifický fenomén v poviedke, ktorú výrečne nazval Démon súhlasu.

Spomeňme si len, ak sme náhodou už zabudli, ako vtieravo a nebadane, postupne a plánovito bola korumpovaná celá spoločnosť i život každého z nás, ktorí sme vyrastali a žili v tých časoch. Komunistický aparát si podriadil všetky oblasti života spoločnosti. Bohatým ich majetok znárodnil, teda rozkradol, pretože buržoázia ako sociálna skupina mala zaniknúť.

Niekto žartovne povedal, že znakom kapitalizmu je nerovnomerné rozdelenie bohatstva, zatiaľ čo komunizmus, či presnejšie reálny socializmus, prakticky viedol k rovnomernému rozdeleniu chudoby. Nezávislých remeselníkov a živnostníkov zlikvidoval a ich služby poštátnil, čím však jednotlivca viedol k strate motivácie na vlastnú iniciatívu.

Roľníkov najprv povinnými kontigentmi ožobráčil, potom združstevnil a nakoniec celkom obral o pôdu i o lásku k nej. Intelektuál sa musel obmedziť na svetonázorovo správne uvažovanie. Jednotlivec nesmel vlastniť výrobné prostriedky, pretože tie by mu poskytovali istú formu praktickej i psychologickej slobody a nezávislosti.

Bezpečnosť, armáda, súdnictvo, verejná správa, školstvo, kultúra – to boli prvé nástupné polia nového politického a svetonázorového systému. Udavačstvo, pestovanie závisti a podozrievania boli vrelo podporované podobne, ako aj nezáujem o veci verejné, ktoré tak mali byť ponechané v rukách verných aparátčikov. V tom všetkom sme žili, boli prinútení žiť a nakoniec – ak sme chceli žiť – tak sme sa aj naučili žiť.

Príbeh Metoda Dominika Trčku

Po násilnej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď komunistická moc obsadila kláštory a rehoľníkov internovala v koncentračných táboroch, otec Metod Dominik Trčka bol internovaný do Podolínca, odkiaľ ho viackrát vzali do vyšetrovacej väzby. Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi ho štátny prokurátor na súdnom pojednávaní 21. apríla 1952 obvinil zo spolupráce s vladykom Gojdičom, že rozširoval jeho pastierske listy označené ako ilegálne a protištátne a že skrze svojich predstavených v Prahe vraj dával tajné informácie do Ríma.

To všetko bolo kvalifikované ako velezrada a vyzvedačstvo, a preto bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Otec Metod prešiel väzením v Ilave a na Mírove, aby nakoniec v apríli 1958 skončil v Leopoldove.

Na Vianoce v roku 1958 si o. Metod spieval potichučky vianočnú koledu a väzenský dozorca, ktorý ho počul, ho dal eskortovať do korekcie. Betónová miestnosť s malým okienkom, so sprísneným režimom, v ktorej dostával stravu len každý druhý deň, pripravila o. Metoda o zdravie. Dostal zápal pľúc a vysoké horúčky. Jeho Stvoriteľ a Pán si ho povolal k sebe 23. marca 1959, presne 13 rokov po tom, ako sa stal viceprovinciálom michalovskej viceprovincie.

Lekár, ktorý o. Metoda v Leopoldove ošetroval, vo svojom svedectve spomína, že keď sa ospravedlňoval o. Metodovi, že mu nemôže pomôcť, ten mu odpovedal: „Na nikoho sa nehnevám a všetkým odpúšťam!“ Tieto slová otca Trčku nás môžu viesť aj k ďalšej úvahe – k úvahe o vzťahu medzi odpustením, a teda milosrdenstvom na jednej strane a požiadavkou spravodlivosti a pokánia na druhej strane.

Aj dnes, ba práve dnes, je podobná úvaha potrebná. Aj dnes, ba práve dnes, bolo potrebné pripomenúť aj to, obeťou akého režimu bol blahoslavený Metod Dominik Trčka i celá naša gréckokatolícka Cirkev.

Prečo? Pretože za posledné takmer tri desaťročia nám tu už vyrástla generácia, ktorá, chvála Bohu, na vlastnej koži komunizmus nezažila a ktorá si veľmi nemôže ani celkom presne predstaviť, čo znamenal.

Pretože sa nájde aj dnes veľa ľudí, ktorí sú ochotní v každej chvíli začať s chuťou nadávať, možno niekedy aj oprávnene, na dnešné pomery, na politikov, ktorých sme si však sami zvolili, na Európu – od ktorej nás už nedelí či nechráni ostnatý drôt, na Ameriku, ktorej „Hlas“ sme kedysi napriek rušičkám so zvedavosťou počúvali a do ktorej mnohí aj dnes odchádzajú za prácou, na migrantov, ktorí sa k nám akosi nehrnú a ešte na ktoviečo iné.

Teda ľudí, ktorí vďaka akejsi zvláštnej schopnosti filtrovať si v pamäti spomienky celkom spokojne začínajú takmer s nostalgiou hlásať, že v podstate tu za komunizmu nebolo až tak zle.

Pretože napriek všetkým zmenám v našej spoločnosti za posledné desaťročia doteraz sme neprešli skutočnou očistou svedomia i vedomia. Ideológia komunizmu síce skapala, ale jej mrcina nebola nikdy náležite pochovaná, jej hnilobný puch otravuje vzduch ešte aj dnes a červíky, ktoré predtým parazitovali v jej útrobách, sa dodnes rozliezajú a úspešne parazitujú aj naďalej, napádajúc a rozžierajúc aj nové, zdravé organizmy našej spoločnosti.

Očista spoločnosti vyžaduje očistu svedomia. Katarzia a pokánie sú totiž predpokladom i dôsledkom odpustenia: Božieho i ľudského. Odpustenie mučiteľom je hrdinským znakom svätosti mučeníkov, je najvyšším stupňom nasledovania Kristovho príkladu. Odpustenie posväcuje toho, komu bolo ublížené.

Otec Trčka a mnoho ďalších nespravodlivo prenasledovaných a trpiacich je toho dôkazom. Na to, aby odpustenie prinieslo naplno svoje ovocie aj v tom, ktorému je odpúšťané, je potrebné aj z jeho strany uznanie viny a pokánie.

Všeobecne konštatovaná krehkosť a vratkosť aj nášho súčasného slovenského spoločenského a právneho poriadku a nízka úroveň úcty k nemu má zaiste mnoho dôvodov – počnúc dedičným hriechom a končiac ťažkou vymožiteľnosťou práva. Ale možno treba uviesť aj to, že v konkrétnych a dôležitých oblastiach vnímania a hodnotenia nášho spoločenského života sa ešte stále stretávame so zarážajúcou nekonzekventnosťou a logickým protirečením. Uveďme si aspoň jeden očividný príklad:

Súčasný slovenský trestný zákon v §422 d) trestá spochybňovanie, schvaľovanie alebo ospravedlňovanie zločinov režimu založeného na komunistickej ideológii. Môžu však existovať zločiny bez zločincov? Asi ťažko.

Zločiny nepácha režim, páchajú ich zločinci. A kto je to zločinec? Je to človek, ktorý spáchal zločiny. Niekoho však môžem verejne označiť za zločinca, len pokiaľ bol za zločiny odsúdený, inak si to o ňom môžem len myslieť.

Ak sa nemýlim, u nás doteraz nikto nebol nielenže odsúdený, ale dokonca ani postavený pred riadny súd, ba dokonca ani obvinený za zločiny páchané v mene komunizmu, teda za tie zločiny, ktorých existenciu trestný zákon predpokladá a schvaľovanie ktorých chce dokonca trestať.

Odpustiť! Ale komu?

Tieto zločiny boli páchané v mene režimu založeného na komunistickej ideológii, ale akosi sme sa nijako nemali k tomu, aby sme jasne povedali, kto ich páchal. Buď teda musíme predpokladať, že tieto zločiny majú na svedomí akísi mimozemšťania alebo iný „neznámy páchateľ“, alebo sme vedome či podvedome udelili všetkým páchateľom, len tak mirnix-dirnix, milosť a beztrestnosť.

V mene čoho? Ako znak milosrdenstva alebo skôr ako prejav povrchnosti, neschopnosti a ľahkovážnosti? Ide tu o skutočné milosrdenstvo, ak toto nebolo spojené ani so spravodlivosťou, ani s pokáním?

Zaiste, ako osoba, ako jednotlivec môžem prejaviť milosrdenstvo, môžem odpustiť – ako to urobil blahoslavený otec Metod Dominik Trčka. Aj spoločnosť môže udeliť milosť aj páchateľom zločinov, ale jej povinnosťou je najprv tieto zločiny nielen poznať, jasne pomenovať a odsúdiť, ale aj konkretizovať a priviesť zločincov k uvedomeniu a uznaniu si svojej viny.

Aj takéto elementárne aplikovanie minimálnej spravodlivosti by už vo svojej podstate bolo prvým úkonom milosrdenstva, pretože medzi skutky duchovného milosrdenstva patrí nielen krivdu trpezlivo znášať a ubližujúcim odpúšťať, ale aj hriešnikov napomínať.

Možno mnohí z vás videli dokumentárne zábery, ako krátko po prechode frontu americkí vojaci zvážali nemeckých civilistov, aby sa na vlastné oči išli povinne pozrieť na kopy mŕtvol v koncentračnom tábore v Dachau, aby nemohli povedať, že o ničom nevedeli a ich sa nič zo zločinov režimu, v ktorom žili, netýkalo.

Potom nasledoval Norimberský proces a očista, denacifikácia spoločnosti. Nič také sa však neudialo po páde komunistického režimu. A nehovorím tu o nejakých procesoch. Ale neviem ani o tom, že by sa u nás v rámci školských či podnikových výletov chodilo – nehovorím, že na turné po sibírskych trestných táboroch – ale aspoň na návštevu leopoldovskej väznice alebo nejakej expozície Ústavu pamäti národa, alebo do Múzea zločinov komunizmu, alebo či vôbec také múzeum na Slovensku máme – ale možno sa mýlim.

Možno jediným znakom sú dnešné a iné podobné stretnutia – modlitba pri pozostatkoch a pri spomienke na jedného z mučeníkov. Aspoň takto ako veriaci, ako kresťania, v mene celej spoločnosti aspoň čiastočne splácame dlh nedostatku morálnej očisty nášho kolektívneho vedomia i svedomia.

V mnohých krajinách, ktoré vyšli z vojenských diktatúr či iných režimov potlačajúcich základné ľudské práva, boli zriadené komisie či tribunály, ktorých cieľom bolo priviesť k uznaniu viny a k žiadosti o odpustenie zo strany tých, ktorí boli utláčateľmi, a k odpusteniu zo strany prenasledovaných.

Medzi známe príklady patrí Komisia pre pravdu a zmierenie (Truth and Reconciliation Commission), tribunál, ktorý pracoval v rokoch 1995 – 1998 v Juhoafrickej republike a mal prispieť k celospoločenskému vyrovnaniu sa so zločinmi apartheidu, ale podobné tribunály pracovali a pracujú v Chile, Argentíne, Kanade, Salvadore, Paname a ďalších krajinách, v ktorých istý čas vládli nedemokratické režimy.

Slovensko, ale ani žiadna iná tzv. postkomunistická krajina medzi krajiny s takouto tradíciou vyrovnávania sa s ťažkou minulosťou nepatrí. Žiadnu komisiu pre pravdu a zmierenie sme tu nemali. Nikto ju ani len nenavrhol. Nikto z ideológov, protagonistov a funkcionárov zločinného režimu sa nepostavil pred verejnosť, aby povedal: „odpusťte“.

Ani v bývalom Sovietskom zväze, ani v niektorom z jeho satelitov, ani u nás doma. Viacerí zo starej nomenklatúry ľahučko preveslovali z politickej sféry do ekonomickej a ďalej sa nám spokojne vyškierajú do tváre. Alebo sa aj naďalej spokojne recyklovali v politike na všetkých jej úrovniach, veď predsa majú v tejto oblasti skúsenosti a dnes si už na upevnenie svojich pozícií dokonca vedia demokraticky získať potrebné hlasy svojich bývalých otrokov.

Žiaden z pohraničníkov verejne nepovedal, že mu je ľúto, že zastrelil utekajúcich na hranici a dostal za to opušťák, žiaden z Štb-ákov nevyjadril svoju ľútosť za to, že zničil niekomu život, žiaden pisateľ kádrových posudkov sa neospravedlnil tým, ktorým zabránil v štúdiu, označiac ich za triedne nespoľahlivých alebo nevyrovnaných s náboženskou otázkou, žiaden riaditeľ školy sa neospravedlnil rodičom za šikanovanie a vyhrážanie pri prihlasovaní ich detí na náboženstvo.

Doteraz sa neozvali so slovom ľútosti či ospravedlnenia ani vodiči áut vrážajúcich v Bratislave pri sviečkovej manifestácii do ľudí, ani príslušníci bezpečnosti, ktorí fackovali, ponižovali a kopali zatknutých. Ani meno bachara, ktorý si možno vyslúžil pochvalu a prémiu za ostražitosť, keď v leopoldovskej väznici udal otca Metoda za údajnú náboženskú propagandu spievaním vianočnej koledy, ani meno jeho veliteľa, ktorý mu odmietol ošetrenie, nikto nikdy nikde nepranieroval.

Napriek tomu všetkému blahoslavený Metod im, aj všetkým, ktorí mu ublížili, aj dnes hovorí: „Na nikoho sa nehnevám a všetkým odpúšťam!“ A jeho odkaz a príklad je aj pre nás výzvou.

Verím, že naše konštatovanie o nedostatočne prejavenej ľútosti zo strany predstaviteľov zločinného režimu, ktorého obeťou bol aj blahoslavený otec Metod Dominik, nik nebude mylne vnímať ako výkrik pomstychtivosti.

Nikto si tu nepraje žiadnu pomstu. Práve naopak. Dobre predsa vieme, že ľudská spravodlivosť bez milosrdenstva sa v duchu známeho Cicerovho výroku summumius summa iniuria môže ľahko stať nástrojom nespravodlivosti. Nikdy neslobodno aplikovať princíp kolektívnej viny či hádzať všetkých do jedného vreca.

Ale rovnako je pravdou aj to, že milosrdenstvo sa nemôže stať zámienkou k hodnotovému relativizmu. Milosrdenstvo nesmie viesť k zrieknutiu sa povinnosti objektívne rozlišovať medzi dobrom a zlom, inak by sa totiž dostalo do konfliktu so svojím najhlbším poslaním – s prejavom dobra, ktoré je však spojené aj s ohlasovaním pravdy.

Milosrdenstvo, udelenie milosti, odpustenie totiž vo svojom jadre predpokladá pravdu, ale i prekročenie striktnej ľudskej spravodlivosti, a teda aj uznanie potreby neomylnej spravodlivosti, potreby najvyššej, Božej spravodlivosti. Aj v nedokonalom ľudskom poriadku sa milosrdenstvo a spravodlivosť musia dopĺňať, pretože bez nich sa tento svet a jeho poriadok stáva ešte krehkejším a vratkým.

Ak však chceme hovoriť o skutočnej spravodlivosti a o skutočnom milosrdenstve, tak si musíme uvedomiť, že skutočne spravodlivý a skutočne milosrdný je jedine Boh, pretože aj spravodlivosť, aj milosrdenstvo musia zodpovedať vo svojej najhlbšej podstate kritériu „jednoty“ a „dobra“, a vieme, že „nik nie je dobrý, jedine Boh.“ (Mt 10, 18)

Zoči-voči človeku, túžiacemu v hĺbke duše po spravodlivosti i milosrdenstve, ale súčasne neschopnému dosiahnuť ich vlastnou silou, stojí aj dnes milosrdný a spravodlivý Boh, ktorý je jediný spravodlivý a milosrdný zároveň.

A tak teda, keď tu dnes pri spomienke na otca Metoda Dominika spomíname aj zločiny režimu, ktorý ho pripravil o život, a súčasne si pripomíname hrdinské osobné odpustenie otca Trčku, pokorne si uvedomujeme pravdivosť slov súčasného francúzskeho filozofa Fabrice Hadjadja: „Na naplnenie svojej nekonečnej túžby po spravodlivosti potrebujeme sudcu, ktorý by spĺňal tieto tri podmienky: musí byť Pánom Dejín, musí poznať tajomstvá sŕdc, jeho dielo musí viesť k zmiereniu, a nie k zničeniu.“

Všemohúci Boh je Pánom dejín osobných i celého ľudstva, pozná hlbiny každého srdca. Jedine on neničí, ale privádza k zmiereniu to, čo je zdanlivo nezmieriteľné. Odpustiť a vymazať zo svojho srdca hnev – to dokážu svätci. Aj v tomto ich môžeme a máme nasledovať.

Ale to nás súčasne nezbavuje povinnosti pri spomienke na ich mučenícke svedectvo, aby sme jasne pripomínali neprávosti, ktorých boli títo mučeníci obeťami.

Nie preto, aby sme rozdúchavali nenávisť či volali po odplate, ale aby sme nazývali veci pravým menom, aby dobro bolo stále vnímané ako dobro a zlo ako zlo. Aby sa dobro mohlo viac šíriť v živote spoločnosti, bolo by potrebné, aby aj páchatelia a spolupáchatelia zla uznali vo svojom srdci svoj omyl, aby pocítili ľútosť, aby tak mohli obnoviť svoj život sladkou radosťou z prijatého odpustenia.

Ako kresťania, napriek svojej ľudskej slabosti, máme a chceme nasledovať príklad Krista odpúšťajúceho na kríži svojim vrahom. Dnes, keď sa schádzame pri spomienke a oslave nášho blahoslaveného otca Metoda Dominika, aj my vo svojich srdciach chceme odstrániť akýkoľvek hnev na kohokoľvek, kto by nám kedykoľvek akýmkoľvek spôsobom ublížil.

Aj my sa tu dnes povzbudzujeme k schopnosti odpustiť – veď spoločne budeme prosiť Nebeského Otca slovami „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“.

Súčasne si však chceme pripomenúť, že aj dnes trpia kresťania v rôznych častiach sveta, aj dnes čelia niekedy krvavému prenasledovaniu, aj dnes sú pre svoju vieru prenasledovaní, vystavení diskriminácii, výsmechu, spoločenskému znemožňovaniu. Aj za nich, ale aj za ich prenasledovateľov chceme prosiť v tejto liturgii, pri oslave blahoslaveného Metoda Dominika Trčku.

Za prenasledovaných, aby im dal Pán silu vytrvať i silu odpustiť, a za ich prenasledovateľov, aby v ich srdciach raz mohla zažiariť Božia láska vedúca k pokániu, aby tak boli schopní účinne prijať dar ľudského i Božieho odpustenia, aby tak nezotrvali celý svoj život v zlobe a neponorili sa do večnej zloby aj vo večnosti.

Homília vladyku Cyrila Vasiľa SJ na sviatok blahoslaveného mučeníka Dominika Metoda Trčku CSsR, Michalovce 27. 8. 2017.

Zdroj: postoj.sk