Foto: Prvá verejná sv. omša P. Michala Zamkovského, kostol sv. Stanislava, 28. 1. 1990, Podolínec

„Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia, veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy, on vykupuje tvoj život zo záhuby, …on naplňuje dobrodeniami tvoje roky…“ – Žalm 103,2-5. Často sa modlím týmto krásnym žalmom a dnes ráno som to zvlášť silno prežíval, lebo 21. mája 1980 som prijal veľký dar kňazskej vysviacky. Všetko to bolo dosť dramatické; absolvoval som tajné štúdium teológie u otca Ivana Mastiliaka, ujal sa ma redemptorista P. Marián Brudzisz a vybavoval moju vysviacku v Zakopanom. V Krakove u redemptoristov som mal v utajení ako prípravu duchovné cvičenia, kde som sa stretol s charizmatickým hnutím, a otec Ján Mikrut ma usmernil, ako v tom hnutí začínať a pokračovať. V utorok 20. mája ma P. Marián odviezol na rekreačnú chatu redemptoristov do Zakopaného. Tam večer prišiel z kňazského domu kardinál František Macharski a po krátkom uvedení ma vysvätil na diakona. Cez noc som zostal sám a 21. mája zavčas ráno prišli znova P. Marián a kardinál František, aby mi udelil kňazskú vysviacku. Neboli dlhé príhovory, neboli komentáre, všetko sa mi to zdalo ako sen, lebo som všetkému v poľštine ani nerozumel. Potom mi ešte otec kardinál prikázal, aby som o tom nikomu doma nehovoril, lebo je to nebezpečné. S P. Mariánom sme ešte trochu posedeli, pozval ma na slávnostný obed do hotela Kasprowy a popoludní som išiel autobusom domov na Slovensko, aby som na druhý deň už bol v Skrutkárni n. p. Stará Ľubovňa, kde som ešte aj po vysviacke desať rokov pracoval. Navonok sa akoby nič nejavilo, no vo vnútri som sa stával iným a dar kňazstva ma niesol cez všetky skúšky. Ľudia okolo o ničom nevedeli, ani moji najbližší, ale Pán Boh vedel a formoval si ma pre službu misionára. Pán mi posielal do cesty ľudí, ktorí ma usmerňovali, obohatili, sprevádzali, aby sa potom tešili so mnou, keď prišla sloboda a ja som mohol verejne celebrovať sväté omše. Som veľmi vďačný viacerým, ktorí už odišli do večnosti, a som vďačný tým, ktorí aj dnes kráčajú so mnou po misijných cestách, a všetkým, ktorí sa za mňa modlia. Chcel som sa touto úvahou vrátiť k „malým počiatkom“, čo však majú veľký dosah. Božie plány a Božie cesty ďaleko prevyšujú naše plány a naše zmýšľanie. Pri vysviacke som mal 32 rokov, teraz mám 76 a stále bežím… aby som sa zmocnil Krista ako sa Kristus Ježiš zmocnil mňa. Stále ma pri sv. omši dojímajú slová: „Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť.“ To je aj podľa pápeža Benedikta podstata kňazstva.

Neviem, koľko mi ešte Pán dá síl a rokov pre kňazskú službu, ale už teraz žasnem a ďakujem za všetko, čo mi dal, a za to, ako ma v živote vedie, „lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk“ (Ž 92,5).

P. Michal Zamkovský CSsR