Ponúkame list od nášho Generálneho predstaveného vdp. Michaela Brehla, CSsR, ktorý napísal pri príležitosti 200. výročia narodenia sv. Jána Neumanna.

Drahí spolubratia, sestry a laickí spolupracovníci,

pozdravujem vás v mene Ježiša Krista, ktorý nás povoláva, aby sme s radosťou hlásali evanjelium opusteným a chudobným, stále novým spôsobom!

Písem vám list, aby sme si pripomenuli 200. výročie narodenia Jána Nepomuka Neumanna. Narodil sa 28. marca 1811 v Prachaticiach, v Čechách. Pápež Pavol VI. vo svojej kázni v deň blahorečenia Jána Neumanna zhrnul jeho život niekoľkými významnými slovami:

Bol blízko chorých, vedel dobre pracovať s chudobnými, bol priateľom hriešnikov a dnes je slávou všetkých prisťahovalcov,  z pohľadu blahoslavenstiev je tiež symbolom kresťanského úspechu.

Pozývam každého z vás pripomenúť si v tomto roku a tiež osláviť dar, ktorý Boh dal Cirkvi a Kongregácii v živote tohto pozoruhodného redemptoristu, ktorý je slávou prisťahovalcov. Urobme to v kontexte výzvy poslednej Generálnej kapituly.

XXIV. generálna kapitula nás vyzvala odpovedať na súčasné sťahovanie národov a prehodnotiť naše pastoračné priority. V úvahe nad touto témou počas plenárneho zasadania poslednej Generálnej kapituly, nám náš bývalý generálny predstavený, P. Jozef Tobin, vo svojom komentári povedal, že redemptoristi majú vo sv. Jánovi Neumannovi vynikajúceho patróna a vzor pastoračnej služby migrujúcim, pretože aj on sám bol raz migrantom. Odišiel do Spojených štátov práve preto, aby pracoval s migrantmi.

Ján Neumann si jasne uvedomoval svoje misionárske povolanie. Svoje prvé listy domov podpisoval „Ján Nep.Franz Neumann, Misionár.“ Veľa zvažoval a premýšľal o Misionárskej spoločnosti, ktorá sa nakoniec neuskutočnila.

Keď už bol v Spojených štátoch, venoval sa úplne opusteným a chudobným prisťahovalcom, ktorých stretol a všetky sily vložil do sprevádzania a služby lásky týmto ľuďom. Uvedomoval si ich potreby a duchovný hlad. Z osobnej skúsenosti vedel aké to je byť prisťahovalcom v Spojených štátoch, keď pricestoval do New Yorského prístavu a nikto ho tam nečakal. Nemal vtedy kde prespať a nemal už takmer žiadne financie. Nebol si istý ani tým, či bude u biskupa vítaný a či dostane súhlas k vysviacke! Jeho skúsenosť bola odrazom skúsenosti nespočetného množstva iných prisťahovalcov , ktorí sa vydali na cestu k nepoznanému, pričom docestovali neohlásení a zakúsili často neprijatie na cudzích brehoch.

Opustil svoju rodnú vlasť vo februári 1836. Vrátil sa až o 9 rokov neskôr. Cnelo sa mu po svojej rodine a svojej vlasti. V niektorých jeho listoch vidíme ako veľmi túžil po správach z Čiech. Komunikácia v tých časoch však bola veľmi náročná. Po 15 rokoch v Spojených štátoch napísal svojmu otcovi v r. 1851: „Neprejde jeden deň, aby som v myšlienkach a túžbach nenavštívil otcovský dom. Nikdy som však neľutoval, že som sa zasvätil misiám v Amerike.

Dnešná realita utečencov a prisťahovalcov sa určite líši od situácie z čias Jána Neumanna. Avšak misionárska výzva je v podstate rovnaká. Od Jána Neumanna sa môžeme naučiť niekoľko dôležitých vecí, ktoré vrhajú svetlo aj na našu dnešnú situáciu.

Život zasvätený misiám je povolaním od Boha. Toto povolanie prichádza od opustených a chudobných. Toto povolanie najlepšie pochopíme a naša odpoveď naň bude o to autentickejšia, čím bližšie budeme pri tých, ktorí nás volajú. Semienka tohto povolania sú často zasiate v čase keď sme ešte „ďaleko.“ Avšak samotné povolanie bude rásť a dozrievať v našom prebývaní s ľuďmi, ku ktorým sme poslaní. Naším povolaním je jednak evanjelizovať a jednak nechať sa evanjelizovať chudobnými. Ďalej rastieme a učíme sa keď kráčame s chudobnými. Život misionárskeho zasvätenia nás pozýva vykročiť z našej zóny bezpečia a otvoriť nové horizonty pričom budeme čeliť obetám a komplikovaným výzvam.

Život zasvätený misiám nás nie nevyhnutne vystaví na výslnie. Vyžaduje od nás objavovanie nových ciest ohlasovania evanjelia, často na okraji spoločnosti. Misionár redemptorista nie je efektívnym a dynamickým kazateľom iba na kazateľnici! Misionári redemptoristi tiež pôsobia v slumoch, vo vidieckom prostredí a v mestách, kde nachádzajú opustených a chudobných.

Hoci Ján Neumann vyrastal v domácnosti, kde sa hovorilo nemecky a učil sa česky počas svojho štúdia, uvedomoval si, že tieto jazyky mu nebudú stačiť na to, aby sa pripravil na povolanie misionára. Aj keby mal pracovať predovšetkým s nemeckými prisťahovalcami, vedel, že bude potrebovať aj angličtinu a francúžtina by tiež nebola na škodu.

Naučil sa ja taliančinu, ktorá ho očarila svojou krásou, vedel, že sa mu raz v misijnej práci môže zísť.

Ján Neumann si uvedomoval, že je užitočné mať širšiu kultúrnu skúsenosť než nám vie ponúknuť domáce prostredie. To Jánovi malo pomôcť pripraviť sa na kultúrnu rôznorodosť Spojených štátov a národ prisťahovalcov z rôznych kultúr. Cítil, že potrebuje ten šíry svet na rozšírenie svojho pohľadu a na získanie novej otvorenosti na úplne nové skúsenosti. Chcel získať jasnejší pohľad na život, inými slovami, širší kontemplatívny náhľad. Pri tom, ako sa Kongregácia pripravuje na širšiu spoluprácu a reštrukturalizáciu, ktorá prekročí hranice v rámci Konferencie a medzi Konferenciami, my sami zakúsime námahu spojenú s jazykom a komunikáciou a tiež dynamiky prebiehajúce medzi rôznymi kultúrami.

Posledné dve kapituly zdôraznili, aké dôležité je učiť sa jazyky. Hlavný dôraz bol na španielčinu, angličtinu a tiež taliančinu kvôli komunikácii v rámci Kongregácie. Misia nás vyzýva, aby sme sa naučili plynule jazyk národa, ktorého ľudu slúžime. Cieľom nie je len naučiť sa jazyk, ale byť aj schopným „inkulturovať“ naše misijné zasvätenie. Ide o to, aby sme sa dokázali zriecť seba a prorocky „zreštrukturalizovať“ náš život kvôli misii.

Formácia – počiatočná ako aj trvalá – musí brať vážne výzvu spoločného života spolubratov rôznych kultúr a služby. Pastoračná skúsenosť mimo svojej kultúry, predovšetkým v nejakej fáze počiatočnej formácie, je dôležitým prvkom v tomto procese. Skúsenosť iných jazykov a kultúr vyžaduje ducha otvorenosti a slobody. Táto otvorenosť vyžaduje osobnú iniciatívnosť a záväzok ako aj naplánované možnosti vo formačnom programe v počiatočnej aj trvalej formácii.

Po príchode do Spojených štátov sa Ján Neumann pustil do služby, ktorá mu bola zverená newyorským biskupom, s apoštolským zápalom a veľkodušnosťou. Krátko po vysviacke bol poslaný na okraj diecézy a dostal na starosť pastoráciu viacerých farností. Veľké boli potreby, pastoračné požiadavky a tiež vzdialenosti, ktoré bolo treba precestovať každý týždeň. Ján Neumann preto začal uvažovať nad tým, že by bolo výhodné, keby patril do misijného spoločenstva. Bol presvedčený, že misijná komunita by mohla zaručiť väčšiu misionársku účinnosť a osobnú podporu. V roku 1839 Ján Neumann stretol redemptoristu, P. Prosta a začal uvažovať nad svojim povolaním do Kongregácie. V r. 1840 odišiel do noviciátu redemptoristov. Ján Neumann su mocne uvedomoval hlboké vzájomné spojenie medzi misiou a komunitou. Jeho skúsenosť ho viedla k tomu, že si hlboko cenil hodnoty komunitných úloh v misii . Uvedomoval si, že to má prednosť pred individuálnymi projektmi – predovšetkým pokiaľ ide o stabilitu jednotlivých služieb. Ako predstavený severoamerickej misie, zdôrazňoval komunitný rozmer a snažil sa založiť solídne základy komunít, na ktorých by jeho spolubratia mohli spoločne budovať.

Jeho skúsenosť apoštolského spoločenstva sa nezaobišla bez bojov. Každá redemptoristická komunita bola „medzinárodná“ a vo svojej prirodzenosti sa skladala z „viacerých kultúr.“ Prvé povolania v Spojených štátoch mali rozličné kultúrne pozadie. Občas sa kvôli vzťahom spolubratia vrátili do Európy, alebo odišli z Kongregácie.

Zažil tiež ťažkosti s rastom misie a zmenami v administrácii v Európe. Pred tým ako bola v roku 1850 založená severoamerická provincia zodpovednosť za misiu v Spojených štátoch prešla z Belgicka do Rakúska. Niekedy to viedlo ku konfliktu kvôli prístupu a mentalite, ktoré sa líšili od prístupu a mentality „Matky provincie.“

Ján Neumann si uvedomoval, že štruktúry a spoločenstvá potrebujú obnovu, aby služba bola efektívna a trvácna. Práve preto potrebujú spolubratia obrátenie a obnovu. 30. januára 1850 napísal v liste Františkovi Xaverskému Seelosovi:

Robíme veľkú chybu, že sa necháme oklamať duchom svetskej chytráckosti, túžbou po sláve a láskou k pohodliu. Musíme bojovať proti pokušeniu použiť duchovné veci ako prostriedok na vylepšenie si svojej materiálnej situácie. Princípy viery sa z našich sŕdc do takej miery, v akej dovoľujeme aj sa v nás zakoreňovali princípy sveta. Nevkladáme našu dôveru v Boha, ale v našu vlastnú inteligenciu a skúsenosť. To je podľa mňa, drahý otče, príčina všetkého nešťastia.

Ako nám pripomína XXIV. Generálna kapitula: „Čím radikálnejšie je naše obrátenie, tým radikálnejší a prorockejší je náš Vita apostolica.“ Toto obrátenie nás nasmeruje od vyhľadávania osobného a komunitného pohodlia, k sprevádzaniu opustených a chudobných. Radikálne obrátenie rozširuje našu perspektívu, aby sme dokázali vidieť tak ako vidí Boh. Vidieť tak ako Boh je odrazom biblickej úlohy proroka, ktorý následne oznámi svoju víziu. Tento kontemplatívny náhľad nás pohne, aby sme vydávali svedectvo a konali kvôli Božiemu kráľovstvu, nie len ako jednotlivci, ale predovšetkým ako misijná komunita. Takýmto spôsobom umožníme, aby sa v nás vtelia téma sexénnia: hlásať evanjelium vždy nanovo: obnovená nádej, obnovené srdcia, obnovené štruktúry pre misiu.

Keď človek študuje život sv. Jána Neumanna, nemôže byť nedotknutý jeho disponibilitou pre misiu. Dokonca aj v noviciáte hlásal misie a bol posielaný do rôznych komunít, aby sa odpovedalo na pálčivé pastoračné potreby. Ako spolubrat sa Neumann rozhodol byť druhým k dispozícii kvôli misiám. Bol vždy pripravený sa niečo naučiť a použiť akékoľvek nevyhnutné prostriedky, aby mohol stále nanovo ohlasovať evanjelium. V jeho disponibilite nachádzajú redemptoristi model pre život podľa princípov reštrukturalizácie prijatých XXIV. Generálnou kapitulou:

Princíp č. 2: „Reštrukturalizácia pre misu musí podnietiť opätovné prebudenie nášho Vita Apostolica. Mala by povzbudiť k novej odhodlanosti pre misu.“ Táto disponibilita pre misiu, ktorá je také evidentná v živote sv. Jána Neumanna, potrebuje byť kultivovaná a podporovaná v našom súčasnom Apoštolskom živote ako niečo zásadné pre naše prorocké a misionárske povolanie.

Princíp č. 3: „Reštrukturalizácia pre misiu musí vyhľadávať a sprevádzať tých najopustenejších, najmä chudobných.“ Misionárska disponibilita na nás apeluje, aby sme prehodnotili naše apoštolské priority, vždy s prihliadnutím na našu pastoračnú starostlivosť o tých, ktorí trpia kvôli masovému sťahovaniu národov a obchodovaniu s ľuďmi.

Sme povolaní tak ako Neumann, učiť sa ohlasovať evanjelium stále nanovo. Téma toho sexénnia je inšpirovaná tým, čo zvykol hovorievať sv. Klement Hofbauer. Je dôležité, aby sme nezabúdali, že misia a služba sv. Jána Neumanna ide v jednej línii s duchom a príkladom sv. Klementa, hoci sa nikdy nestretli. Tak ako oni dvaja, aj my potrebujeme byť otvorení na nové metódy evanjelizácie, nové skúsenosti a nové jazyky ak chceme vnútorne prijať tému sexénnia, či už ide o každého z nás osobne, alebo naše apoštolské spoločenstvá. Musíme prijať za svoj predovšetkým ich misijnú disponibilitu.

Nie je prekvapením, že už rok po svojom príchode do Spojených štátov, cítil Neumann potrebu evanjelizovať „Indiánov,“ pôvodných obyvateľov, ktorí často žili nie len v chudobe, ale tiež odcudzení od severoamerickej spoločnosti, v ktorej teraz dominovali európski prisťahovalci. Masové sťahovanie národov neovplyvnilo len tých čo emigrovali, ale aj rodiny a priateľov tých, ktorí ostali doma. Malo to výrazný vplyv aj na domáce, alebo domorodé národy v Spojených štátoch. Až veľmi často boli utláčané a vylúčené z tejto novej formujúcej sa spoločnosti. Teritórium domácich národov bolo narušované a ochudobňované.

Neumannova pastoračná služba imigrantom otvorila jeho oči na domorodých obyvateľov, ktorí boli presunutí na iné miesto a ktorí často žili v chudobe. Túžil slúžiť prisťahovalcom z rozličných kultúr, ktoré vyšli z Európy a boli jeho prvými farníkmi , ale aj kultúram, ktoré nemali korene v Európe. Zahŕňalo to všetkých, ktorí zažili opustenosť, odvrhnutie na okraj spoločnosti a chudobu. Okolo roku 1840 však prišiel Neumann k presvedčeniu, že urgentnejšie potrebujú pastoračnú pomoc prisťahovalci. Preto sa rozhodil práve pre túto misiu.

Ján Neumann obdivoval mnohé princípy, na ktorých bola založená mladá demokracia Spojených štátov. Vážil si aj to, že pre prisťahovalcov, ktorí utiekli zo svojej krajiny kvôli útlaku a chudobe, tu boli otvorené nové možnosti. Tiež si však uvedomil, že v tejto spoločnosti boli aj iné negatívne hodnoty, ktoré nepodporoval. Niekoľko krát sa dostal do potýčky s bohatými ľuďmi ohľadom farností, škôl a pozemkov. Stretol sa aj s predsudkami občanov pochádzajúcich s predchádzajúcich kolonizácií, ktorí teraz chceli novým prisťahovalcom – hlavne katolíkom – uprieť práva a slobody, ktoré si ich predkovia tak veľmi oceňovali keď prišli prvý raz do Severnej Ameriky. XXIV. Generálna kapitula nám pripomenula, že misijné obrátenie nás privedie k prehĺbeniu našej úvahy nad kultúrou. „Sme misionári, ktorí pochádzajú z rôznych kultúr, aby sme spoločne vytvorili komunity založené na viere v Ježiša Krista. Táto viera volá dnešných redemptoristov k úcte a prijatiu kultúr iných a súčasne rozpoznať ich ohraničenia a svedčiť o inej kultúre tam, kde to je vhodné“ (Rozhodnutia, 1.4).

Bez ohľadu na vek a pôvod, potrebujeme v dnešnom svete vstúpiť do dialógu s národmi, kultúrami a tradíciami veľmi odlišnými od tých našich. Je to je pre nás výzvou, ako kedysi pre Jána Neumanna, vykročiť z našej „provinčnej mentality“ a prestať byť zameraný iba na “tú našu farnosť,“ hoci nevieme, kde nás to zaveje.

Rád by som navrhol pár praktických záverov na počesť spomienky sv. Jána Neumanna. Urobím to tak, že premietnem rozmery „jeho ducha“ do praktických rozhodnutí pre našu Kongregáciu dnes.

V duchu misionárskeho zasvätenia sv. Jána Neumanna, naliehavo prosím každú Konferenciu a jednotku, aby pouvažovala aspoň o jednom pastoračnom projekte, ktorý by bol odpoveďou na potreby ľudí zasiahnutých masovým sťahovaním národov. Takýto pastoračný projekt by sa mohol stať ideálnym priestorom pre medzinárodnú komunitu. Informácie o takýchto rozhodnutiach v konferenciách a jednotkách je treba poslať Generálnemu vedeniu.

Provinciálne a konferenčné sekretariáty formácie musia prehodnotiť svoje programy počiatočnej a stálej formácie, aby určite zahŕňali skúsenosť a spoznávanie iných kultúr. Nech zahŕňajú aj potrebu štúdia jazykov, hlavne španielčiny, angličtiny a taliančiny, ale aj iné jazyky, ktoré sú užitočné a nevyhnutné pre misiu. Štúdium, poslušnosť a misionárske nasadenie sú kľúčovými prvkami našej redemptoristickej identity ak nám to predstavil P. Tobin v Liste spolubratom (8. September, 2009 – v Analecta C.Ss.R. 2008-2009,str. 170-200 v angličtine a str. 201.233 v španielčine).

Niektorí tvrdia, že Ján Neumann bol veľmi obyčajným človekom, ktorý vykonával obyčajnú službu veľmi dobre. To je asi pravda. Nepriťahoval na seba pozornosť a často slúžil v zákulisí. Tá jeho obyčajnosť väčšine z nás pomôže sa s ním ľahko stotožniť. Avšak Ján Neumann robil bežné veci s mimoriadnou láskou a neobyčajným nasadením. Myslím, že v tom spočíva celý ten rozdiel. Platilo to vtedy a platí to aj dnes.

Na záver by som rád spomenul slová z listu od P. Josepha Tobina, ktorý napísal na 25. Výročie svätorečenia Jána Neumanna (11. apríl 2002):

Vo veku, keď spiritualita je ponúkaná ako púť prísneho skúmania seba samého, nám sv. Ján pripomína, že služba chudobným a zabudnutým je jednoznačná cesta k Bohu. A tvárou v tvár étosu, ktorý nás pobáda konzumovať a vlastniť, nám sv. Ján radí cestovať naľahko, presviedča nás o tom, že jednoduchosť robí  životnú púť radostnejšou.

Nech nás v tomto roku 2011 povzbudia a inšpirujú oslavy 200. výročia jeho narodenia a príklad jeho života. Predovšetkým nech jeho duch nájde ozvenu v našom duchu. Nech obnoví našu nádej, naše srdcia a štruktúry, aby sme mohli ďalej ohlasovať evanjelium stále nanovo!

Váš brat vo Vykupiteľovi, Michael Brehl, C.Ss.R. Generálny predstavený

Rím – 28. marca 2011