Dobové dokumenty: zápisky misionárov, správcov farností i samotných veriacich, ktorí svoje dojmy čoraz častejšie uverejňovali i v tlači, ukazujú, že hoci sa menia okolnosti a možnosti, ľudské srdce sa nemení. Aj na prelome 19. a 20. storočia mali mladí rovnaké túžby po láske a šťastí ako tí dnešní a otcovia a matky rodín museli tak isto zápasiť o svoje rodiny. 

Pre malý rozsah príspevkov sa aj tentoraz musíme obmedziť len na pár poznámok z pera misionárov redemptoristov. Tak ako sa Horné Uhorsko veľmi líšilo od iných krajín monarchie, ani jednotlivé regióny, kde žilo slovenské obyvateľstvo, neboli rovnaké. Keď sa redemptoristi po prvýkrát dostali z Trenčianskej župy do Oravskej, hneď poznamenali, že prišli do rozvinutejšieho regiónu. Zatiaľ čo napríklad na Kysuciach veľká časť obyvateľstva bývala roztratená po rozsiahlych lazoch, na Orave mali ľudia jednoduchší prístup do školy aj kostola.

Inde v ťažkej materiálnej situácii muži vo veľkom počte odchádzali do Ameriky. Mladíci často ešte pred dosiahnutím odvodového veku odišli radšej za oceán. Napríklad v roku 1888 počas misií vo farnosti Spišský Hrušov, ktorá mala cez 800 duší, bola v Amerika až štvrtina obyvateľov.

O situácii v tej-ktorej farnosti nám mnoho napovedia kázne, ktoré misionári volili. Okrem tých stabilných (večné pravdy, modlitba, Panna Mária, kríž, Eucharistia) si vyberali aj rôzne fakultatívne príhovory. Vidieť tak, že niekde nebol najpálčivejším problémom alkoholizmus, ale klebety, ohovárania či nepriateľstvá alebo niečo iné.

V Lendaku a v Spišských Matiašovciach v Zamagurí v januári 1891 vystúpili redemptoristi dokonca aj proti priadkam, ktoré sa nazývali „kudielné chýže“. Tieto stretnutia mali vraj niekedy formu sťaby nejakej „párty“. Konali sa vždy v inom dome a misionári videli v tom nebezpečenstvo pre mládež. Okrem toho v Matiašovciach ešte pred misiami prišiel na faru krčmár a vravel, že počul, že prídu misionári, ktorí budú zaiste kázať proti pálenému. Vravel, že pred niekoľkými rokmi boli misie v Novom Targu v Haliči. Aj tam sa ľudia zriekali páleného, a teraz vraj pijú rum a pivo. Presviedčal farára, že misie v tomto smere nič nepomôžu a len bude horšie. Možno práve pre toto mal jeden muž strach a neprišiel do kostola ani raz. V dedine si však toho čoskoro všetci všimli. Jeho domáci mu preto povedali, že ak nepôjde do kostola, tak na konci prídu za ním osobne misionári domov. Muž sa tak naľakal, že ušiel z domu a pri závere misií ho ešte stále nebolo. Počas týchto misií sa stal aj prípad, nad ktorým nestačili misionári žasnúť a poznamenali, že toto sa môže stať snáď len v Uhorsku. Prišiel strážnik z okresnej väznice zo Starej Lesnej s väzňom, ktorý sa veľmi chcel zúčastniť na misiách. S reťazou na ľavej ruke a pravej nohe bol na kázni, na spovedi a pristúpil k prijímaniu. Potom ho strážnik odviedol naspäť do väznice.

Nie všade boli misie prijímané rovnako. Koncom roka 1912 sa konali v dvoch farnostiach Nitrianskej diecézy, v Trenčianskej župe. Obe ležali na uhorsko-moravských hraniciach. Išlo o obce Papradno a Zubák. Zatiaľ čo v Zubáku boli misionári prijatí s nadšením a vraj pri ich odchode veriaci tak plakali, že kazateľa nebolo takmer počuť, v Papradne bola účasť slabá, dokonca aj zo strany žien. Takmer tisíc farníkov bolo v Amerike. Väčšina ostatných sa zdržiavala celé mesiace v roku na prácach v Čechách a na Morave, kde ani nechodili do kostola, a tak nečudo, že nejavili veľký záujem ani o misie doma. A to pritom misie viedli Slováci Jozef Grigeľ a Karol Stašík pod taktovkou vyhláseného misionára Moravana Františka Ševčíka, ktorý nahradil Josefa Tomáška a od roku 1904 do 1933 vykonal na Slovensku viac ako 300 misií. Obnovy misií v Papradne, ktorá sa konala v januári 1914 pri teplotách -30 °C, sa zúčastnil Otto Loula, ktorý si do svojho denníka zapísal: „S věncem málo nevěst jde k oltáři. Dle toho také byla naše kázaní. Napřeď se to toulá a kdyby anděl z nebe přišel, nic nepořídí. Až je zle, to naříká a pláče a vlasy si rve z hlavy. Jinak by byl lid dobrosrdečný i dobré vůle. V obci je konsum. Za jediný rok v jediném tomto obchodě propije jediná tato obec 100 000 K. Neuvěřitelné a přece pravdivé.“

Možno sa na prvý pohľad zdá, že misionári si zaznamenávali len negatívne veci. Nie je to pravda. Spomeňme aspoň goralskú obec Ždiar. Misie v roku 1888, vôbec prvé v tejto obci, boli doslova udalosťou. A to všetko aj napriek jazykovej bariére, keďže ľudia síce kňazom rozumeli, ale oni spočiatku vôbec nerozumeli ľuďom. Už keď sa misionári blížili k obci, videli množstvo ľudí schádzať z vrchov a brodiť sa v snehu smerom ku kostolu. V domoch ostali len malé deti a niekto z dospelých, ktorého otec rodiny určil, aby sa staral o dobytok. Dokonca aj chorých zvážali na saniach do kostola. Veriaci zo vzdialenejších častí farnosti ostávali v kostole celý deň. Misionári žasli, čoho boli ľudia schopní v obrovskom snehu a pri veľkých mrazoch. Sami uznali, že niektorí farníci ani pri najlepšej vôli nemohli pravidelne navštevovať bohoslužby, a tak im to ani nevyčítali. V zime boli zavalení snehom a v lete boli buď na pastvinách s dobytkom, alebo rozídení široko-ďaleko za prácou. Muži zarábali málo, a tak chodili vo veľkom na zárobky do Ameriky. Misionárov udivovala odvaha Ždiaranov cestovať tak ďaleko a chválili ich pracovitosť. Vytýkali im len pálené. Pri druhých misiách v roku 1901 to zhodnotili nasledovne: „Dítky bývaly dříve vychrtlé, slabé, blbé, nyní jsou zdravé a chytré. Pán kaplan z Bělé, dvě hodiny vzdáleného města, vyprávěl, že dítky Žďaranů jsou nejchytřejší ve škole, dokud rodiče a ony nechytí se kořalky, jinak jsou opět blbé.“

Do rozpadu monarchie v roku 1918 sa na území dnešného Slovenska vykonalo 326 farských misií (316 po slovensky, 6 po nemecky a 4 po poľsky). Najďalej na východ sa dostali redemptoristi po Spišské Vlachy. Jedinou diecézou, kde nevykonali ani jedny misie, bola Košická. Avšak po vzniku Československej republiky práve v tejto diecéze bol založený prvý kláštor rehole na území Slovenka a začala sa tak úplne nová éra…

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 5/2021)