Vstup do Spišskej diecézy sa ukázal ako zásadný krok. Práve tu nadviazali redemptoristi blízke vzťahy s mnohými angažovanými kňazmi, v neposlednom rade aj s mladým kaplánom Jánom Vojtaššákom, budúcim diecéznym biskupom. Okrem toho sa dvaja z týchto kňazov rozhodli aj vstúpiť priamo do rehole.

Nový priaznivý vietor si všimol aj istý čitateľ Katolíckych novín zo Spiša a už na jeseň 1882 vyzýval ku konaniu ľudových misií aj v Spišskej diecéze:

Za príkladom Jeho Eminencie najd. pána kardinála prímasa zaviedol toho leta duchovné cvičenia v dioecesi svojej aj Jeho Excellencia osv. pán biskup spišský. (…) Veru tešíme sa, že učinen vážny počiatok s duch. cvičeniami pre kňazstvo, jakých v biskupii spišskej niet pamätníka; teraz tým väčšia úfnosť, že prepotrebné sv. missie pre ľud budú tiež nasledovať u nás. Otcovia Jezuiti, Lazaristi, Redemptoristi túžobne čakajú za pozvaním, – i kde ešte prekážky? – Smutno by bolo, keby politika krčmárska – jako nie tak dávno v Trenčiansku – hamovala i ďalej dobrú vec; a to, čo je k všestrannému prospechu ľudu, najmä k jeho duševnému spaseniu slúži, sprostou frásou panslavismu sa biľagovalo. Nádej naša rastie tým viac, čo z týchto „Kat. Novín“ vyrozumeli sme, že sv. missie pre ľud v susedných biskupstvách: rožňavskom (v Suchej), bystrickom (v Detvahute) s veľkým prospechom začaté boly.  

Na hornej Orave

Na misiách v Turzovke (júl 1883), o ktorých bola reč v predchádzajúcom príspevku, bol aj farár a dekan z Tvrdošína, Michal Krištovčák (1816 – 1886). Keď sa plánovali misie na Kysuciach, požiadal misionárov, aby prišli aj do jeho farnosti. Keď sa však dopočul, že misionári budú z Moravy, zneistel a uvažoval nad možnosťou povolať radšej do svojej farnosti poľských lazaristov alebo jezuitov z Haliče. Aby si však utvoril ucelený obraz, prišiel na niekoľko dní do Turzovky osobne. Pozoroval správanie redemptoristov, počúval ich kázne a rozprával sa s nimi osobne na fare. Napokon dospel k presvedčeniu, že predsa len zavolá ich.

Vďaka tomu sa tak od 5. do 17. augusta 1883 mohli uskutočniť prvé misie v Spišskej diecéze. Nešlo pritom o nijakú okrajovú udalosť. Podľa dobových svedectiev sa na nich zúčastnili celé zástupy veriacich z regiónu hornej Oravy. Len na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie sa zišlo tridsaťtisíc ľudí. Či už zo zvedavosti, alebo z nábožnosti, každý chcel zažiť atmosféru misií. So spovedaním vypomáhali dve desiatky diecéznych kňazoch zo širokého okolia, a tak mali aj oni možnosť prežiť misie. Keď videli, ako sa misionári snažia hovoriť slovensky, upustili aj od predsudkov.

Zo strany štátnych inštitúcií tentoraz neboli kladené žiadne prekážky. Práve naopak. Aj predstavitelia štátnej správy sa nechali strhnúť celkovým nadšením a pri misijných pobožnostiach a procesiách pomáhali aj pandúri (obecní strážnici).

Na pomedzí Spišskej a Liptovskej župy

Rok po týchto udalostiach sa redemptoristi dostali aj na Spiš. Pozval ich Vojtech Oravec (1854 – 1920), ktorý v rokoch 1880 až 1882 pôsobil ako kaplán v Tvrdošíne. V dobe konania misií tam už síce nepôsobil, ale je veľmi pravdepodobné, že o týchto misiách bol informovaný, ba dokonca že sa na nich aj osobne zúčastnil. Ako novovymenovaný farár v Lučivnej sa rozhodol aj on povolať misionárov do svojej farnosti.

Tak mohli redemptoristi prvýkrát vstúpiť na Spiš, čím sa im otvorila oblasť s novými výzvami. Hoci išlo o najzápadnejšiu časť Spiša, pre redemptoristov to boli dovtedy najvýchodnejšie misie v celej monarchii. Misie sa konali vo filiálke Dolná Šuňava, keďže fara v Lučivnej bola neobývateľná. Redemptoristi prišli na miesto konania misií priamo na Štedrý večer 1884, o čom kvetnato referovali aj Katolícke noviny:

Nemenej vrelú vďaku zaslúži v. p. farár v Lučivnej, Adalbert Oravecz, že zaprevadil do spiaceho Spiša sv. missiu pre veriaci ľud, jakej tam od nepamäti nebolo. Poneváč fara r. k. v Lučivnej je pustá, býva farár v horárni v D. Šuňave. Je to tu vlasť šumných, bujných, nekonečných lesov, jaké od pradávna rastú a hynú medzi Vysokou Tatrou a Královou Holou, je to tu vlastne tatranská Šumava. (…) Bože môj, v tom mori hôr a lesov vyzeralo to práve v noc Božieho narodzenia, kedy sa rodil aj rok 1885, podobne jako kedysi o tom čase v Betleheme judskom. Andeli – poslovia nebeski na bielunkých krýdlach sňažnej zimy v osobách ctihodných otcov misionárov – sostupiac s ohnivého tátoša prirazili sem o 7 ½ hod. večer, teda práve v štedrí, či dohviezdny večer.  

Páter Josef Tomášek priamo z Dolnej Šuňavy poslal list do Ríma. Písal, že ľudia ich prijali s radosťou a so spevom, aj sa zúčastňovali vo veľkom počte, len nemohli pochopiť, že pijanstvo a rôzne známosti pred svadbou by mohli byť nejaké vážne previnenia. Keď o tom misionári kázali, mladí ľudia sa nad tým smiali. Ale aj tak sa im misie páčili a pri odchode misionárov bola na nohách celá dedina, vraj im ruky bozkávali a odprevádzali ich so zástavami a piesňami. Keďže typickým elementom redemptoristických misií bola vždy aj takzvaná obnova (renovácia), aby takéto udalosti neboli len jednorazovou akciou, o rok sa misionári do Šuňavy vrátili. Opäť ich vítala vysvietená obec a veriaci za spevu vianočných piesní. Po skončení obnovy sa presunuli do neďalekej Liptovskej Tepličky, a tak sa na Silvestra 1885 sa začali prvé misie aj v Liptovskej župe.

Dvaja kňazi vstupujú k redemptoristom

Ako už bolo spomenuté, dvaja kňazi Spišskej diecézy vstúpili k redemptoristom. Prvým z nich bol Jozef Grigeľ (1871 – 1945), rodák z Námestova. Vysvätený bol v roku 1894 a rehoľné sľuby zložil v roku 1905. Na prvých misiách sa zúčastnil už ako redemptorista v júli 1906 v obci Liptovská Svätá Alžbeta (dnes Liptovské Kľačany).

Druhým bol Karol Stašík (1868 – 1958), rodák z Vyšnej Lipnice (v súčasnosti Lipnica Wielka v Poľsku), ktorý bol vysvätený v roku 1893 a rehoľné sľuby zložil v roku 1909. Prvé misie na Slovensku absolvoval v januári 1910 v Liskovej pri Ružomberku.

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 4/2021)