Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
HomeNovinky100 rokov redemptoristov na Slovensku (2): Prvé misie

100 rokov redemptoristov na Slovensku (2): Prvé misie

Redemptoristi sú i v súčasnosti na Slovensku známi predovšetkým vďaka farským („ľudovým“) misiám. A práve pre ne tu boli aj povolaní. Prvé misie na Slovensku pred takmer 150 rokmi vyvolali nadšenie medzi slovenskými veriacimi a zároveň nevôľu štátnych orgánov.

So súhlasom ostrihomského arcibiskupa a kardinála Jána Szitovszkého (rodák z Košickej Belej) sa uskutočnili vôbec prvé misie redemptoristov v Uhorsku. V marci 1856 sa konali v Starom Budíne misie pre talianskych robotníkov. V októbri toho istého roka boli pozvaní redemptoristi z Viedne, aby vykonali misie aj pre nemecky hovoriacich veriacich a slovenských robotníkov, ktorí sa tam zdržiavali. Misie vykonali štyria redemptoristi z kláštora Maria am Gestade z Viedne. Ani jeden z nich nebol Slovák, preto mohli kázať nanajvýš česky. Napriek tomu táto akcia bola predznamenaním toho, kto bude adresátom pastorácie redemptoristov v Uhorsku v budúcnosti. A nemali to byť len Nemci, ale predovšetkým Slováci.

Za prvým pozvaním na Slovensko stálo niekoľko diecéznych kňazov Nitrianskej diecézy, ktorí bojovali o mravné i národnostné povznesenie svojich veriacich. Ako jeden z hlavných problémov vnímali rozšírený alkoholizmus v Hornom Uhorsku. Prvé desaťročia boli tak misie redemptoristov chtiac-nechtiac silne prepojené s týmto fenoménom. Nečudo, že hneď prvá skupina misionárov, ktorí prišli z kláštora v Koclířove v Čechách, sa dostala do konfliktu s krčmármi a stiahli na seba neželanú pozornosť štátnych orgánov, ba aj samotnej uhorskej vlády.


Redemptorista P. Karel Nováček (1837 – 1911). Sám seba označoval ako rakúskeho Čecha. Narodil vo farnosti Rabschab v Dolnom Rakúsku, v súčasnosti Rapšach v okrese Jindřichův Hradec v Českej republike. V 70. rokoch 19. storočia bol najaktívnejším misionárom-redemptoristom v krajinách českej koruny (Čechy, Morava a Sliezsko) a v roku 1874 ho povolali na pomoc aj na Slovensko. Nováček sa snažil od začiatku presadiť, aby sa kázalo po slovensky. Slovenčina nebola pre neho až taká vzdialená, nakoľko bol z misií zvyknutý na moravský dialekt na Slovácku a Valašsku.

Prvé misie sa začali priamo v Hornom Vadičove a trvali od 4. do 15. októbra 1874. Okolo 3300 ľudí prijalo sviatosti a 700 sa nechalo zapísať do ružencového bratstva spojeného so Spolkom striezlivosti. To všetko aj napriek tomu, že misionári kázali po česky, pričom jeden z nich, ktorého materinským jazykom bola nemčina, len spovedal. Nasledovali misie v Rajci. Na tie prišiel pomôcť aj P. Karel Nováček, ktorý pôsobil v kláštore v Červenke u Litovli na Morave. Práve on bol za to, aby sa pokúsili rozprávať slovensky. Hoci slovenčina, ktorou sa veriacim prihovárali, ľudí mnohokrát aj rozosmiala, predsa len si ich snahu vážili. Po skončení misií v Rajci misionári navštívili susednú farnosť Rajeckú Lesnú (vtedy Frývald-Trstená), aby aj tam vyspovedali veriacich. Potom sa odobrali do Kysuckého Nového Mesta. Počas misií v tejto farnosti vyvolal nadšenie medzi ľudom telegram od pápeža Pia IX., ktorým cez sekretára kardinála Giacoma Antonelliho poslal požehnanie misiám, misionárom, ako aj Bratstvu svätého ruženca.

Na obrázku vľavo je farský kostol v Hornom Vadičove vo vtedajšej Trenčianskej župe (dnes v okrese Kysucké Nové Mesto), kde sa v roku 1874 uskutočnili prvé misie redemptoristov na Slovensku. Na fasáde kostola je vidieť misijný kríž.

Pokračovalo sa misiami vo farnosti Veľká Divina. Miestny kňaz tu tak horlivo bojoval proti krčmárom, že tí vnímali misie ako priamy útok na ich živnosti. Neváhali sa cez vplyvných ľudí obrátiť na štátne úrady. Nakoniec boli redemptoristi obvinení z rozvracania verejného poriadku. Oficiálnym dôvodom bolo „rozširovanie nepokoja skrze panslavistickú agitáciu“.

Tak sa stalo, že uprostred misií prišiel nečakane list od nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho, v ktorom misionárom oznámil, že minister školstva a kultu v Budapešti Augustín Trefort ich činnosť zakazuje, a teda aj on im musí odobrať všetky pastoračné právomoci a požiadať ich, aby opustili jeho diecézu. Ďalšie plánované misie vo Višňovom pri Žiline sa tak už ani nezačali. Jediné, čo ešte mohli redemptoristi urobiť, bolo, že vo Veľkej Divine v predstihu na pamiatku požehnali misijný kríž a udelili prekvapenému zástupu slávnostné požehnanie s odpustkami. Potom im už neostávalo nič iné, ako čo možno s najmenším rozruchom odcestovať. Avšak presne vtedy prišiel nič netušiaci dekan z Ilavy poprosiť o misie aj v jeho farnosti. Keď zistil, čo sa deje, spolu s dekanom z Rajca zorganizovali stretnutie kňazov a zostavili sťažnosť na Biskupský úrad v Nitre, pod ktorú sa podpísalo 47 kňazov diecézy. Na udalosť reagovali aj Katolícke Noviny a Národnie noviny, dokonca aj katolícka tlač v Čechách. Toto všetko podnietilo nitrianskeho biskupa, aby s vecou oboznámil aj ostrihomského arcibiskupa kardinála Ján Simora a obaja poslali v tejto veci protest na Ministerstvo kultu.


Národnie noviny z 26. novembra 1874. Titulná strana sa venuje vládnemu zákazu misií a vyšetrovaniu proti slovenskému gymnáziu v Turčianskom Svätom Martine.

Hoci sa všetci nádejali, že vyšetrovanie prinesie rýchly a uspokojivý výsledok, nestalo sa tak. Čas bol maximálne neprajný voči podobným aktivitám. Práve v tom roku dosiahli maďarizačné tendencie na Slovensku nebývalé rozmery. Okrem toho, že boli zakázané spolky striezlivosti, boli rozpustené všetky tri slovenské gymnázia – v Revúcej, Turčianskom Svätom Martine, Kláštore pod Znievom – a v novembri 1874 sa začalo štátne vyšetrovanie proti Matici slovenskej, ktoré o niekoľko mesiacov viedlo k jej očakávanému zrušeniu. Bodku za týmto dramatickým rokom urobil článok v koncoročnom čísle Národných novín: „My vyprázdnili kalich trpkostí a rok 1874 zapísaný bude v dejinách i srdciach našich ako rok duševného rabstva slovenského národa v konštitucionálnom Uhorsku, a my budeme si naň spomínať vo všetkých dobách nášho života, budeme o ňom mnoho hovoriť, nakreslíme ho vzdelanému svetu, aby mohol si oči pásť na ovocí uhorskej slobody a zaznačíme ho i do pamätnej knihy pre naše deti.“

V takejto situácii bolo veľmi ľahké a účinné obviniť hocikoho zo šírenia panslavizmu. Redemptoristi nemali v Uhorsku štátne schválenie, a tak v podstate ani právnu ochranu. Týmto neúspechom sa na istú dobu pre nich skončila možnosť angažovať sa v Hornom Uhorsku.

Páter Karel Nováček to v nemecky písanom liste provinciálovi zhodnotil takto: „Pri terajšom smerovaní máme sklon väčšmi obávať sa, než očakávať veľa dobrého. Dal by ale Boh, že by misie v uhorskom Slovensku neboli len zábleskom meteoritu, ktorý na okamih zasvieti, ale s chvíľkovou pozornosťou, ktorá sa na neho upriami, zároveň aj navždy zanikne. Kiež by boli tieto štyri misie zorničkou pre onen úbohý kraj, na ktorom sa pre nesmierne množstvo alkoholového oparu rozložila hrôzostrašná noc; áno, kiež by to boli prvé [lúče] vychádzajúceho slnka spásy pre tento dobrý, ale v mnohých ohľadoch poľutovaniahodný ľud…“ Netušil, že práve on sa stane tým, cez ktorého príde impulz k obnove slovenských misií. O tom v ďalšom príspevku.

Na druhé dejstvo bolo totiž treba čakať až do roku 1882. Je však pravdou, žei v čase vynútenej prestávky sa uskutočnili jedny misie. Nebolo to však v Nitrianskej diecéze, ale v Ostrihomskej arcidiecéze pod výslovnou ochranou spomínaného arcibiskupa Jána Simora. V januári 1880 vykonali redemptoristi z Koclířova desaťdňové misie a o rok neskôr dokonca aj obnovu misií v obci Hasprunka (v súčasnosti Studienka) na Záhorí.

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 2/2021)

Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier