Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
HomeNovinky100 rokov redemptoristov na Slovensku (10): Rôzni, ale zjednotení pre misiu

100 rokov redemptoristov na Slovensku (10): Rôzni, ale zjednotení pre misiu

To, že medzi učeníkmi Ježiša Krista boli viacerí príbuzní, nie je až také prekvapivé; nečakané je azda skôr to, že do úzkeho kruhu apoštolov sa dostali také rozdielne osobnosti. Medzi redemptoristami pôsobiaci uplynulých 100 rokov na Slovensku by sme našli všetky možné príbuzenské prepojenia. Avšak aj ľudí natoľko rozdielnych, že v bežnom živote by sa z nich stali spolupracovníci asi len ťažko. V tomto prípade ich však nespájali rovnaké koníčky, ale spoločná misia.

Aj napriek pomerne silnej snahe rehole vtesnať členov do jedného rámca (napr. v zásade identický poriadok a modlitby v jednotlivých domoch kongregácie kdekoľvek na svete) našlo sa vždy dosť možností, kde sa mohli ukázať špecifické črty charakteru toho-ktorého človeka. Okrem intelektuálnych záujmov (dobrovoľné učenie sa ďalších jazykov, prekladanie a písanie kníh) mali pátri často veľmi odlišné charakterové vlastnosti.

Páter Jozef Chochula (1911 – 1984), ktorý za veľmi dramatických okolností v máji 1951 utiekol z Československa a emigroval do USA, sa pri jednom rozhovore zdôveril mladšiemu spolubratovi v Baltimore:

Vieš, chlapče, keď pochádzaš zo slovenského poľnohospodárskeho zázemia, život v seminári sa ti zdá ako nebo. Farár povedal mojim rodičom, že Boh mi dal dobrý rozum, že by ma mali dať do Božej služby. Jeden môj brat sa bál, že budem chcieť časť hospodárstva, ale povedal som mu, aby sa o to nebál. Takže on sa stará o hospodárstvo a teraz by mu už malo celé patriť. Ja som v skutočnosti neznášal tú špinu a hnoj.

Naopak, boli takí, ktorí sa doslova vyžívali vo fyzickej práci. Najideálnejším domom pre takýchto bol dom v Kostolnej pri Trenčíne, keďže k nemu prislúchali až tri záhrady, sad a iné poľnosti. Kostolanskí redemptoristi zásobovali ovocím a zeleninou aj iné rehoľné domy kongregácie na Slovensku. Zvyšné ovocie a seno predávali. Okrem toho založili veľký včelín a vybudovali rybník s násadou kaprov. Práce bolo naozaj dosť. Vidieť to aj z poznámky kronikára v roku 1935, ktorý si tak asi nepredstavoval život v kláštore: Z Trenčína dovezl P. superior nové krompáče a lopaty, aby se mohlo ve velkém stylu pracovati v záhradě. Nutí nás k hromadné práci…“

Najznámejšou „údernou dvojicou“ boli pátri Josef Lávička (1897 – 1971) a Josef Novák (1895 – 1971). Boli kedysi spolužiakmi na teologických štúdiách a okrem toho, že boli schopní organisti a dobrí speváci, veľmi si rozumeli aj pri fyzickej práci. Nejakú dobu pôsobili spolu v Podolínci a keď prišli do Kostolnej, doslova sa vrhli do obnovy kláštornej záhrady. P. Lávička sa však zdržal v Kostolnej len niekoľko mesiacov, potom bol preložený do Brna. Naopak, P. Novák tu strávil celých 23 rokov. Nečudo, že tam zanechal aj výraznú stopu. V záhrade zasadil viaceré cudzokrajné dreviny a v okolitých obciach možno ešte v súčasnosti nájsť stromy a vinič, ktoré štepil. Do týchto prác vtiahol mladého P. Rudolfa Chytila (1910 – 2004). P. Jan Pluhař (1880 – 1948), ďalší Novákov niekdajší spolužiak a dlhoročný súputník v Kostolnej, sa projektom P. Nováka vyhol tak, že bol stále na cestách na svojej motorke a zaobstarával potrebné veci pre kuchyňu a dom. P. Jána Kintlera (1912 – 2004) zasa, ako to sám píše v svojich spomienkach, zachránil predstavený tým, že sa pod jeho vedením pripravoval na misie.

P. Kintler len krútil hlavou nad spôsobmi, akými P. Novák relaxoval. Ten zvykol v záhrade strieľať vrabce z „flóbertky“. Bolo to vraj pre neho zotavenie po namáhavej misionárskej práci. Ba občas sa dostal aj k väčším úlovkom. V kláštornej kronike z augusta 1935 čítame:

Sestričkám „Villa-Klein“ v Piešťanoch zožrali divé zajačky kapustu a zeler. Podarilo sa sestrám angažovať na poldruha dňa nášho náruživého poľovníka P. Nováka. Ukrytý pred zrakom sveta a zajacov, v jednej ruke breviár a v druhej flóbertku, od rána pozeral na skalný zákryt týchto malých beštii, kým hlavu potôrka nevystrčí, aby dobre mierená guľka jeho zvedavú hlavu prebila. Ale len dvoch zajačkov položil.

Naopak, P. Kintler najradšej čítal knihy, učil sa jazyky a veľmi sa zaujímal o históriu. Nebolo ho treba veľmi prehovárať na výlet na nejaký hrad alebo zámok. Ale ísť betónovať či štepiť stromčeky s P. Novákom ho veru nelákalo.

Napriek tomu všetci títo chodili spolu na misie po Slovensku a pri nich dokázali veľmi dobre spolupracovať. Pomáhali si aj v neskoršom období, v dobe totality.

Počas tohto roku sme v desiatich príspevkoch prešli niektoré momenty z histórie pôsobenia redemptoristov na Slovensku. Vďaka Bohu nejde len o minulosť, ale tieto dejiny sa stále píšu… Prosíme preto naďalej o modlitby za našu činnosť i za nás samých.

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 10/2021)

Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
close

Zdieľajte príspevok..