Ako je všeobecne známe, Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa, ľudovo nazývanú redemptoristi, založil v 18. storočí neapolský kňaz šľachtického pôvodu Alfonz Mária de Liguori (1696 – 1787). Niekoľko desaťročí si síce zachovávala svoj regionálny juhotaliansky charakter, avšak vďaka niektorým osobnostiam z jej radov sa už o pár generácií rozšírila na sever i na západ. V druhej polovici 19. storočia už išlo o naozaj celosvetovú „rehoľnú rodinu“.

Svätec v Šaštíne

V tomto roku si redemptoristi na Slovensku, tak latinského, ako aj byzantského obradu, pripomínajú sté výročie okamihu, keď od košického biskupa Augustína Fischera-Colbrieho dostali k dispozícii bývalý františkánsky kláštor v Stropkove. Pastoračne činní boli však na Slovensku už oveľa skôr, ba ich krátkodobú prítomnosť tu možno vystopovať až dvesto rokov dozadu.

Začnime teda známou postavou svätého Klementa Máriu Hofbauera (1751 – 1820). Tento rodák z Tasovíc pri Znojme predstavuje jednu z kľúčových osobností rehole, ktorá pomohla jej rozšíreniu. Rodený Prešporčan, kňaz ostrihomskej arcidiecézy a dekan teologickej fakulty vo Viedni Jozef Dankó (1829 – 1895) vydal v roku 1865 v maďarčine prvý krátky Hofbauerov životopis, ktorým chcel tohto redemptoristu priblížiť obyvateľom Uhorska. Spomína v ňom, že Klement Hofbauer si ako veľký ctiteľ Panny Márie trikrát vykonal pešiu púť z Viedne do Šaštína. Nevieme, odkiaľ čerpal túto informáciu, ale ak by bola historicky pravdivá, išlo by o prvého redemptoristu, ktorý vkročil na územie dnešného Slovenska.

Misionári na ceste do Bulharska

Tak či onak, s istotou vieme zdokumentovať niekoľko pobytov redemptoristov v Prešporku medzi rokmi 1815 až 1841 v súvislosti s ich zahraničnými misiami v Bukurešti a Filipopolise (dnešný Plovdiv v Bulharsku). Azda najzaujímavejšou v tomto smere je správa rehoľného brata Jána Jenneweina, ktorý popisuje situáciu, ako 26. marca 1835 vzbudili rozruch medzi Prešporčanmi, keď on a jeho bradatí spolubratia v rehoľnom rúchu, typickom pre juh Talianska, vystúpili z plne naloženého dostavníka. Keďže mali namierené do Bulharska, museli si nechať narásť aj brady, lebo bez nich by nemali autoritu u tamojšieho obyvateľstva. V Prešporku však celým svojím zjavom pôsobili veľmi exoticky. Našťastie sa zdržali len krátko, pretože hneď nasledujúci deň ráno mohli vďaka grófovi Sečénimu nastúpiť na loď a pokračovať smerom na Belehrad.

Prví slovenskí redemptoristi

Existoval však aj iný dôvod, prečo navštíviť Prešporok. V septembri 1822 sa tam konala historicky veľmi významná synoda biskupov Uhorska. Zúčastnil sa na nej aj vtedajší najvyšší predstavený redemptoristov v Rakúsku Joseph Amand Passerat. Plány Passerata boli vskutku ambiciózne. Chcel nadviazať osobné vzťahy s uhorskými biskupmi a v Uhorsku založiť vlastný rehoľný seminár.

Hoci Passerat v Prešporku bol, k realizácii jeho plánov nedošlo. Mohol však aspoň vo Viedni osobne prijať prvých dvoch rodených Slovákov. Prvým z nich bol Ján Kubáň (1797 – 1866) z Chtelnice. Študoval na arcibiskupskom lýceu v Ostrihome, na biskupskom lýceu v Stoličnom Belehrade a právo na Kráľovskej akadémii v Rábe. Koncom roka 1822 odišiel do Viedne, aby tam začal svoju rehoľnú kandidatúru. Rehoľné sľuby zložil 26. decembra 1823. Pokračoval v štúdiu na Viedenskej univerzite a 31. decembra 1826 prijal kňazskú vysviacku v Katedrále svätého Štefana vo Viedni. Ján Kubáň sa dostal aj za hranice monarchie. V rokoch 1828 – 1833 pôsobil v Lisabone v Portugalsku. Odtiaľ sa v roku 1829 dostal dokonca aj do Madridu na osobnú audienciu ku španielskemu kráľovi Ferdinandovi VII. a jeho štvrtej manželke Márii Kristíne. Revolučné nepokoje v roku 1848 ho však zastihli vo Viedni. Po tom, čo rakúsky cisár Ferdinand I. pod nátlakom zrušil štátne schválenie pre jezuitov, redemptoristov a redemptoristky, Kubáň sa vrátil do svojho rodiska na západnom Slovensku. Využil možnosť získania dišpenzu od rehoľných sľubov a dožil u svojej rodiny. Jeho hrob možno aj dnes nájsť v krypte pod farským kostolom v Chtelnici.

Druhý Slovák Štefan Herda (1796 – 1882) sa narodil v obci Žitavany pri Zlatých Moravciach. Študoval na arcibiskupskom lýceu v Trnave a na biskupskom lýceu v Rábe. Po ukončení teologických štúdií sa v roku 1822 rozhodol vstúpiť ku karmelitánom. Avšak ani nie po roku odišiel z Rábu a rozhodol sa vo Viedni vstúpiť k redemptoristom. Po skončení noviciátu zložil 2. februára 1825 rehoľné sľuby a keďže teologické štúdiá absolvoval už predtým, o tri mesiace 1. mája 1825 prijal v Katedrále svätého Štefana vo Viedni kňazskú vysviacku. Na rozdiel od svojho krajana Jána Kubáňa ostal celé štvrťstoročie nepretržite v hlavnom meste monarchie. Ako kňaz pôsobil najmä v nemocniciach a väzniciach. Aj jeho revolučné udalosti v roku 1848 prinútili vrátiť sa na Slovensko. Niekoľko rokov pôsobil ako výpomocný kňaz v Prešporku, najskôr u františkánov a neskôr v nemocnici Milosrdných bratov. Keď v roku 1852 nový rakúsky cisár a český a uhorský kráľ František Jozef I. obnovil štátne schválenie pre kongregáciu redemptoristov, Štefan Herda sa rozhodol vrátiť do rehoľnej komunity. Najskôr pôsobil v Eggenburgu v Dolnom Rakúsku a potom v Červenke u Litovle na Morave, kde aj v požehnanom veku 86 rokov zomrel.

Nasledovala dlhá pauza, keď za celé roky nevstúpil k redemptoristom žiaden Slovák, hoci každoročne sa hlásilo veľa mladých mužov z Čiech a Moravy. Až dvanásť rokov po smrti pátra Herdu poprosil v roku 1894 o prijatie vo Viedni ďalší rodený Slovák, dvadsaťpäťročný František Longa (1869 – 1933) z Kežmarku. Nechcel sa však stať kňazom, ale podobne ako jeho brat Jakub (1856 – 1937), známy jezuitský misionár v Afrike, ostal rehoľným bratom. František, ktorý v noviciáte prijal meno Alfonz po zakladateľovi rehole, bol veľmi nadaný nielen v manuálnych zručnostiach, ale aj v jazykoch, preto ho každý predstavený rád videl vo svojom kláštore. S výnimkou času, keď bol vojakom počas  prvej svetovej vojny, väčšinu svojho života prežil v nemecky hovoriacich kláštoroch v Rakúsku a v Čechách. Jeho praprapraneter Alexandra Longová je naša slovenská olympionička v lukostreľbe.

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 1/2021)