Redemptoristi pôsobia v Cirkvi nepretržite už 290 rokov. Pri príležitosti výročia založenia Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, ktoré pripadá na 9. novembra, sa nové generálne vedenie obrátilo na celú redemptoristickú rodinu s posolstvom, ktoré uverejňujeme nižšie.

Misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa

Rím, 9. novembra 2022

Prot. N°. 0000 211/2022

Výročie založenia Kongregácie

Spolubratia

pátri Zdzislaw (Francisco) Stanula, Paul Vinh, Nicolás Ayouba, Ivel Mendanha, Jairo Díaz, br. Larry Lujan a P. Rogério Gomes,

VÁM,

všetkým spolubratom,

kongregáciám a inštitútom, ktoré sú súčasťou redemptoristickej rodiny,

sestrám redemptoristkám,

našim bratom biskupom redemptoristom,

ašpirantom, postulantom, novicom a juniorom,

našim laickým spolupracovníkom a oblátom,

mladým redemptoristickým misionárom,

a skupinám bývalých redemptoristických seminaristov.

1. Tento rok 9. novembra si Kongregácia pripomína 290. výročie svojho vzniku. V priebehu svojej histórie, cez rôzne radosti a strasti, sa niekedy reštrukturalizovala, inokedy rozširovala, a to vďaka ochote a odvahe toľkých spolubratov, a nikdy neprestala ohlasovať evanjelium. Táto vernosť dokazuje, že ide o dielo Ducha! A ak je to tak, bude pokračovať k tomuto cieľu ako eschatologická skutočnosť zavŕšená na konci dejín v hlbokom božskom tajomstve. Naši svätí, blahoslavení, mučeníci a my budeme šťastní, pretože Kongregácii sa podarilo stať sa tým, čím sme dnes, v šľapajach Vykupiteľa, misionármi, ktorí vždy ohlasujú nádej v jej najhlbšom zmysle – vykúpenie. Alfonz by sa nepotešil z toho, ak by dielo, ktoré založil, zaniklo kvôli zanedbaniu jeho členov. Preto by tento deň mal byť veľkým sviatkom, aby sme si pripomenuli našu hrdosť na to, že sme redemptoristami bez toho, aby sme boli sebastrední, narcistickí, a tiež aby sme si s vďačnou spomienkou pripomenuli tých, ktorí nás predišli a ktorí sú teraz u Otca. Kongregácia žije!

2. Je pravda, že Kongregácia prežíva ťažké časy kvôli nedostatku povolaní, starnutiu, oslabeniu nášho misijného dynamizmu, nedostatku dôveryhodnosti kvôli konaniu niektorých spolubratov, ktoré je v rozpore s evanjeliom. Tieto skutočnosti nastoľujú otázku, ako si môžeme nanovo predstaviť seba samých s realizmom, jasnosťou, pokorou, sebavedomím a morálnou autoritou tvárou v tvár týmto tŕňom v našom tele. To však nie je dôvod na to, aby sme sa znechutili, ochromili a vyhlásili svoju predčasnú smrť. Je to dnešok našich dejín, ktorý musíme prežiť! Aj v tomto scenári musíme vždy zostať „misionármi nádeje v šľapajach Vykupiteľa”. Na túto skutočnosť musíme reagovať s využitím našich najväčších zdrojov.

3. Centrálnosť nášho života vo Vykupiteľovi nám dáva nádej a vracia nám zmysel pre svedectvo. Musíme pokračovať v hádzaní sietí aj v rozbúrenom mori a temných nociach. Je kľúčové nezabúdať na to, že Vykupiteľ je v našej lodi, aj keď spí v jej zadnej časti (porov. Lk 5, 1 – 11; Mk 4, 35 – 41). Zlepšiť kvalitu nášho bratského života v spoločenstve, našu afektivitu, náš duchovný život tým, že si budeme vážiť našu bohatú a hutnú spiritualitu, naše zasvätenie, našu disponovanosť pre službu ľuďom, naše svedectvo života, veriť v seba, spolupracovať s inými kongregáciami a s laikmi! To sú základné nástroje nášho rybolovu.

4. Napriek výzvam, ktorým musíme čeliť, s odvahou a tvorivosťou zostáva Kongregácia verná Duchu, ktorý ju pobáda odovzdávať základnú charizmu prostredníctvom rôznych misijných diel, ktoré vykonávame ako misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa. Okrem mnohých iných sú to: ľudové misie, pastorácia povolaní a formácia, sociálne komunikačné médiá, výskum a vyučovanie, farnosti a pútnické miesta, obnovy a kázne, spravodlivosť a mier, školy a univerzity, služba mládeži. V tom spočíva krása našej charizmy, ktorá sa nesústreďuje na nás samých, ale premieta sa do ohlasovania hojného apud eum redemptio a nasledovania Vykupiteľa ako misionárske telo v spolupráci s Cirkvou, s primeraným poznaním a skúsenosťou sveta a misijným dialógom s kultúrami (porov. Konštitúcia 2, 19).

5. Kongregácia nemôže stratiť svoj misijný dynamizmus (porov. Konštitúcie 13-17), t. j. misijnú odvahu a mimoriadny charakter nášho poslania – ísť tam, kam iní ešte nešli. Pápež František nás vo svojom spontánnom príhovore kapitulárom v tomto zmysle vyzval: „Ísť na misiu, ísť na misiu, to je misionársky rozmer, ktorý ste spomenuli vo svojom príhovore. […] Opustiť svoje zóny pohodlia a vydať sa na misiu. Pýtam sa, aké sú zóny pohodlia, ktoré má kongregácia, ktoré má provincia, ktoré má komunita a ktoré má každý z nás? […] Hľadajte korene pohodlia v každom z vás, a to vám pomôže odpútať sa a vidieť horizont misie. Redemptorista bez tohto horizontu poslania nemá zmysel, aj keby mal celý život sedieť za stolom. A k tomu je potrebná schopnosť vystúpiť zo svojej zóny pohodlia. Preto vám navrhujem, aby ste si ako ovocie tejto kapituly v modlitbe počas týchto dní každý z vás položili otázku: ‚V čom som zviazaný, čo je moja zóna pohodlia, čo mi nedovoľuje byť slobodný, čo mi nedovoľuje lietať?‘ Skúste si odpovedať na túto otázku.” Musíme si tiež položiť otázku, či sa pohybujeme smerom ku geografickej a existenciálnej periférii, alebo sa pohybujeme opačným smerom, zameriavame sa na stred.

6. V tomto zmysle nám reštrukturalizácia a rekonfigurácia pomáhajú prežívať kenózu, distacco (odstup). Ozrejmujú nám to slová pápeža v jeho písomnom príhovore kapitulárom: „[…] Cirkev a zasvätený život prežívajú jedinečný historický okamih, v ktorom majú príležitosť obnoviť sa, aby mohli s tvorivou vernosťou odpovedať na Kristovu misiu. Táto obnova prechádza procesom obrátenia srdca a mysle, intenzívnej metanoie a tiež zmenou štruktúr. Niekedy musíme rozbiť staré nádoby (porov. Jn 4, 28), zdedené z našich tradícií, ktoré niesli veľa vody, ale ktoré už splnili svoju funkciu. A tak rozbiť naše nádoby plné náklonností, kultúrnych zvykov, dejín, nie je ľahká úloha, je to bolestné, ale nevyhnutné, ak chceme piť novú vodu, ktorá prúdi z prameňa Ducha Svätého, prameňa každej obnovy. Tí, ktorí zostávajú pripútaní k vlastným istotám, riskujú, že upadnú do strnulosti, ktorá bráni pôsobeniu Ducha v ľudskom srdci. Naopak, nesmieme klásť prekážky obnovujúcemu pôsobeniu Ducha, predovšetkým v našom srdci a v našom spôsobe života. Len tak sa staneme misionármi nádeje.”

7. Misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa! Nerobíme to sami, izolovane, ale ako misijné telo, do ktorého je zapojená redemptoristická rodina, kongregácie, ktoré sú s nami spojené charizmou, a laici spojení s našou misiou „osobne povolaní Pánom, od ktorého prijímajú poslanie pre Cirkev a svet” (Christifideles laici, č. 2). Toto je budúcnosť Kongregácie, ktorú si musíme predstaviť na horizonte s veľkou radosťou, nadšením, misijným dynamizmom a v dialógu a spolupráci s ostatnými.

8. Drahí spolubratia, blahoželám každému z vás k 290. výročiu založenia Kongregácie! Každý z vás sa svojou misijnou prácou podieľa na budovaní našich dejín. Tým, ktorí nás predišli, patrí naša vďačnosť. Začínajúcim redemptoristom, našim mladým, tým, ktorí nás vyhľadávajú, a tým, ktorí sú vo formácii, nebojte sa venovať svoj život pre vykúpenie (dies impendere pro redemptis). Vpred! Pán kráča s nami a Duch nám ukazuje cestu v tejto chvíli dejín, ktorú nám Boh dal. Nebojme sa!

V mene generálneho vedenia, bratsky vo Vykupiteľovi,

P. Rogério Gomes CSsR

generálny predstavený