DomovNovinkyVplyv sv. Alfonza v živote sv. Jána Vianneya

Vplyv sv. Alfonza v živote sv. Jána Vianneya

Rozšírenie morálneho učenia svätého Alfonza de Liguoriho je jedným z prejavov a príčin odmietnutia rigorizmu v devätnástom storočí – a to zvlášť medzi klérom. Svätý Alfonz (†1787), zakladateľ rehole redemptoristov, bol v roku 1816 vyhlásený za blahoslaveného, v roku 1839 za svätého a v roku 1871 za učiteľa Cirkvi. Jeho hlboké morálne úvahy, ktoré sa rozširovali s podporou Svätej stolice, vydláždili cestu víťazstvu nad rigoristickými pastoračnými praktikami, ktoré prevládali medzi klerikmi. Keď sa Alfonz v roku 1732 stal rehoľníkom, rigorizmus zohrával v katolíckej pastoračnej činnosti dôležitú úlohu. Bol to dôsledok boja s kvietizmom: hierarchia sa usilovala presadiť praktické dennodenné povinnosti morálneho spôsobu života, ktoré by boli opakom výstrelkov falošného mysticizmu. A keďže bojovala aj proti jansenizmu, netúžila dávať priestor laxizmu, z ktorého jansenisti obviňovali Cirkev a zvlášť jezuitov. Svätý Alfonz sa teda snažil uľahčiť veriacim stretnutie s Božou láskou prostredníctvom zbožnosti, ktorá bola jednoduchá a preniknutá láskou.

To, ako hlboko zasiahlo kňazov riešenie svätého Alfonza, najlepšie odzrkadľuje príklad farára z Arsu. Svätý Ján Vianney sa o svätom Alfonzovi dozvedel od svojho biskupa Alexandra Devieho, ktorý v roku 1830 vydal pastoračný list, v ktorom chválil dielo svätého Alfonza Theologia moralis. Tento svätý kňaz každú zimu študoval Morálnu teológiu pre kňazov a spovedníkov (1844), ktorú napísal kardinál Thomas Gousset, remešský arcibiskup, aby jednoduchým spôsobom predstavil učenie svätého Alfonza.

Od roku 1839 svätý Ján Vianney úplne opustil svoje predchádzajúce rigoristické praktiky. Keď videl, že kajúcnici sa opravdivo kajajú, už viac neváhal s udelením rozhrešenia. Taktiež kázal povzbudivejšie a takmer výhradne o Božej láske. Hovorieval napríklad: „Aký dobrý je Boh! Jeho dobré srdce je oceán milosrdenstva. Aj keby sme boli tými najväčšími hriešnikmi, nikdy si nezúfajme nad svojou spásou! Je také ľahké spasiť sa!… Popri Božom milosrdenstve sú naše hriechy ako zrnká piesku! Sú len ako malé semienka vedľa hory… Boh beží k človeku a presviedča ho, aby sa vrátil späť… Aj keď majú jansenisti sviatosti, sú im nanič, pretože sú presvedčení, že na to, aby ich človek mohol prijať, musí byť úplne dokonalý. Cirkev túži po našej spáse, preto od nás žiada, aby sme prijímali sviatosti.“

Tento svätec však toto opustenie rigoróznosti spájal s hlbokým zmyslom pre nápravu, ktorú si vyžadovali odpustené hriechy, čiže so silnou averziou voči hriechu: „Ó, môj Ježišu, daj nám svätú hrôzu z našich hriechov. Vlej do našich sŕdc kvapku horkosti, ktorou bolo zaplavené tvoje srdce. Keď už nemôžeme zotrieť naše hriechy vyliatím svojej krvi, daj, nech pre ne aspoň plačeme.“ Jeho opustenie rigorizmu nikdy nesmieme chápať ako obrat k laxizmu či liberálnosti.

Zdroj: Pápeži o milosrdenstve: Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie. Bratislava, Redemptoristi 2016, str. 15-16.

Príbuzné články:

Sv. Alfozn – spisovateľ, ktorý nenapísal román