Dnes pripadá spomienka na svätého Damiána de Veuster. Ponúkame vám článok o tomto svätcovi, ktorý vyšiel v knihe nášho vydavateľstva,  Svätci v milosrdenstve. 

Svätý Damián de Veuster (1840 – 1889)

V roku 1865 sa v Molokai, skalnatom a holom výbežku jedného z Havajských ostrovov, vytvorila strašná kolónia malomocných. V tom čase sa malomocenstvo nedalo liečiť, a tak tí, ktorí sa nakazili touto chorobou, boli posielaní na toto miesto, kde mali dožiť v úplnej a ustavičnej izolácii. Každý mesiac prišla ďalšia loď a vysadila ďalších chorých, ktorí tam boli privezení aj proti svojej vôli. Tento ostrov mal výrečné mená ako „peklo živých“ či dokonca „pohrebisko živých“. Tie len dokazovali, že v tejto oblasti neplatili žiadne zákony a že sa jej nedostalo žiadnej ľudskej solidarity.

Niekto by mohol povedať, že tu už milosrdenstvo nemalo miesto. Zatiaľ čo sa telá malomocných rozkladali kvôli nedostatku hygieny (nemali ani len pitnú vodu!), ich duše sa rozkladali v dôsledku úplnej mravnej skazenosti: sexuálne zotročovanie žien a detí, všetky druhy zneužívania, alkoholizmus a drogy, bezuzdné krádeže, poverčivosť a modloslužobné praktiky – toto všetko tu bolo rozšírené.

A tak tomu bolo celých osem rokov. Až kým na tomto ostrove nevysadili prvého bieleho muža, ktorý tam šiel dobrovoľne. Šiel tam rozhodnutý prežiť svoj život sväto, hoc aj na takom pekelnom mieste. Tým človekom bol páter Damián de Veuster. Ocitol sa medzi približne ôsmimi stovkami malomocných, ktorých ľudia považovali za „nedotknuteľných“. Tento mladý misionár si okamžite musel položiť radikálnu otázku: Ako ohlasovať milosrdné vtelenie Božieho Syna? Aby to urobil hodnoverným spôsobom, jeho prvotná evanjelizácia musela zahŕňať činnosti, ktorých súčasťou bolo dotýkanie sa ich chorých a rozkladajúcich sa tiel. Súčasťou „evanjelizácie“ boli náročné kroky: musel vkladať premenené hostie priamo do ich úst, ktoré boli kvôli chorobe ružové; pomazával ich hlavy a gangrénami postihnuté nohy svätým olejom; nežné obväzoval ich hrôzostrašné rany; dovoľoval deťom, aby sa mu vrhali do náručia a hladkali ho kýptikmi svojich rúk; počas jedenia tradičného jedla poi (mäsa zmiešaného s múkou z tara) si namáčal prsty do misy, do ktorej ponárali ruky aj malomocní, pil z pohárov, ktoré mu ponúkli druhí, a podelil sa o svoju fajku s každým, kto ho o to požiadal.

Páter Damián sa tak nesprával iba preto, že rešpektoval kultúrnu citlivosť Havajčanov, ktorá bola o to dôležitejšia, že sa jednalo o chorých. On to však robil aj – ak to tak možno povedať – kvôli „citlivosti Cirkvi“, ktorá je už zo svojej podstaty „Kristovým telom“. Všetky sviatosti a diela Cirkvi sú znakmi, pre ktoré je typický spásonosný „fyzický kontakt“ medzi ľudskosťou Krista a našou zranenou ľudskosťou. Ak bol žiadaný „kontakt“ pre Havajčanov citlivou a dôležitou otázkou, pre pátra Damiána bol zároveň otázkou viery.

Páter Damián, ktorý sa stal známym ako „apoštol malomocných“, vykonal nespočetné množstvo skutkov milosrdenstva. Ak by však bolo treba vybrať a opísať ten najvýznamnejší a najpôsobivejší skutok, potom by ním bol taký, ktorý u bežných kresťanov nie je ani taký častý, ani taký nutný. Katechizmus ho formuluje slovami „pochovávať mŕtvych“.

Keďže liečba malomocných bola neúčinná, ba zbytočná, práve toto bola tá najhumánnejšia vec, aká sa dala v Molokai urobiť. Tu bola istá len jedna vec: smrť. A tak sa páter Damián rozhodol, že obráti zvyčajné poradie výchovy. Ak pre iných kresťanov bolo dôležité naučiť sa „dobre žiť, aby mohli dobre zomrieť“, pre malomocných na Molokai bolo dôležité, aby sa naučili „dobre zomrieť, aby mohli dobre žiť“. Až keď vezmeme do úvahy to, že pred jeho príchodom ležali mŕtvoly na otvorenom priestranstve alebo ich dokonca dávali žrať sviniam, pochopíme, aký dopad malo misionárove rozhodnutie „sláviť smrť“ a dať jej plnú ľudskú dôstojnosť. V tej dobe boli malomocní označovaní za „živých mŕtvych“ a vláda dokonca chcela schváliť zákon, ktorým by ich vyhlásila za „právne mŕtvych“. A tak smrť – so všetkou svojou škaredosťou a skazenosťou – presakovala celý ostrov.

Otec Damián si vďaka svojej svätej múdrosti uvedomil, že musí začať tým, že smrť pozdvihne na posvätnú úroveň a vštepí do nej kresťanskú vieru vo vzkriesenie. Vedľa svojej chatrče teda vybudoval nádherný cintorín. Založil tiež zbožné bratstvo, ktoré sa venovalo vykonávaniu pohrebných obradov. Jej členov poveril zhotovovaním drevených truhiel. Mali tiež sprevádzať zosnulých na posledné miesto ich odpočinku za sprievodu modlitby, hudby a bubnovania. Takýto obrad sa konal minimálne tri razy do týždňa: každého pozýval do ticha a modlitby, ktoré nahradilo hnev a opilstvo, na ktoré boli zvyknutí.

Neskôr bolo už ľahšie obyvateľov ostrova zorganizovať do rôznych bratstiev, ktoré sa starali o najdôležitejšie ľudské potreby: jedno bratstvo sa staralo o opustené deti; ďalšie o výchovu dievčat; iné o návštevu chorých; ďalšie stavalo kostol a obydlia; ďalšie sa staralo o údržbu chatrčí. Tieto rôzne „bratstvá“ sa de facto stali štruktúrami civilného života a sociálnou pomocou, ktorú si predtým nikto nedokázal ani len predstaviť. Páter Damián bol sám podľa aktuálnej potreby projektantom, architektom, kopáčom, murárom či tesárom. Postupne vybudoval malé školy, bezplatné lekárne, zdravotné kliniky, vodovody a vodné rezervoáre.

Vďaka svojmu prenikavému pochopeniu vecí, ktoré tak okamžite dokáže nadobudnúť len svätec, sa jeho druhým veľkým dielom stalo zavedenie veľkolepého slávenia sviatku Kristovho Tela. Práve ten sa stal na ostrove tým najkrajším a najdojímavejším sviatkom, ktorý sa slávil prostredníctvom hudobných vystúpení výnimočnej krásy.

Podarilo sa mu tiež zaviesť ustavičnú poklonu Najsvätejšej Sviatosti. Pre chorých nebolo ľahké počas dňa i noci ustavične dodržiavať rôzne striedania a meniace sa hodiny. No keď títo „adorátori“ nemohli vstúpiť do kostola, vždy sa mohli pokľačiačky modliť zo svojich postelí.

Napokon sa malomocenstvom nakazil aj sám páter Damián. Keď videl, že sa jeho telo začína rozpadať (hoci nemal ani päťdesiat rokov), svojim predstaveným pokorne napísal: „Dostal som malomocenstvo. Myslím, že to nebude trvať dlho a budem vyzerať hrôzostrašne. Nemám žiadne pochybnosti o pravej povahe svojej choroby, zostávam však uprostred svojho ľudu – pokojný, odovzdaný a celkom šťastný. Dobrý Pán vie, čo je pre moje posvätenie najlepšie. Ustavične celým svojím srdcom hovorím: Buď vôľa tvoja.“

Zdalo sa, že kedykoľvek od tej chvíle použil slová „moje choré údy“, hovoril zároveň o svojich vlastných chorých údoch, ako aj o chorých vo svojej komunite, ktorú ako kresťan považoval „za Kristovo telo a svoje vlastné telo“.

 Foto: osv.com