V generálnom archíve našej kongregácie v Ríme na Via Merulana v blízkosti pápežskej baziliky Santa Maria Maggiore, kde som pracoval päť rokov, sú dve miestnosti vyhradené svätému Alfonzovi de Liguori, nášmu zakladateľovi. V jednej je korpus jeho diel, ktorých, ako je známe, je viac než sto. V druhej sú zápisy z kanonizačného procesu, ale aj jeho originálne listy a predmety z jeho pozostalosti. Nachádza sa tam napríklad prvé vydanie jeho vrcholného diela Theologia Moralis s jeho vlastnoručnými poznámkami, doplneniami a opravami knihy. Medzi všetkými týmito vecami však na mňa urobila dojem útla kniha od rímskeho básnika Horatia. Prečo?

Poézia je jedna z vecí, ktorej, priznám sa, veľmi málo rozumiem, a už od školských čias si pamätám len to, že ma nudilo počúvať a učiť sa básne, nieto ešte mať z nich nejaký osoh. Veľmi ma preto prekvapilo, akú vážnosť prikladal svätý Alfonz zbierke básní od pohanského poetu. Ide o dielo Quinti Horatii Flacci opera denuo emendate vytlačené v Benátkach v roku 1702. Knižka má 216 strán a na jej začiatku je vlastnoručný podpis„Alfonso Liguoro“ (Liguoro bola stará forma priezviska Liguori). Rey-Mermet, jeden zo životopiscov svätého Alfonza, tvrdí, že Alfonz ju dostal, keď mal desať alebo jedenásť rokov. To, že si ju vážil, potvrdzuje nielen skutočnosť, že si ju podpísal a vraj nosil často pri sebe, ale hlavne to, že ju ani v neskoršom období života nevyhodil a zachovala sa u neho až do jeho smrti. Prečo píšem nevyhodil? Od svätca barokovej doby so silnými sklonmi ku škrupulóznosti by som totiž nečakal, že si ponechá knihu antického básnika proklamujúceho právo na nerušený súkromný život, drobné radosti a nezávislosť. Horatius sa nevyhýbal ani eroticky ladenej poézii. Alfonz si však napriek tomu knihu ponechal, akurát že vlastnoručne vyškrtol niektoré verše, ktoré sa mu zdali príliš zmyselné.

Je známe, že svätý Alfonz prečítal nesmierne množstvo literatúry, aj preto bol schopný napísať dielo ako Vznešenosti Panny Márie, ktoré je kompilátom všetkých výrokov a príbehov (väčšej i menšej hodnoty), čo dokázal nájsť u všemožných kresťanských autorov. Avšak to, že vedel čerpať aj od pohanských autorov a že vôbec dokázal preniknúť do mne osobne neznámeho sveta poézie, k tomu ešte antickej, mi osobnosť nášho zakladateľa rozšírilo o nový rozmer.

Ako historik si dovolím doplniť jednu výnimočnú zhodu dejinných okolností, na ktorú som často myslel, keď som sa prechádzal v záhrade nášho generálneho domu v Ríme. Horatius, celým menom Quintus Horatius Flaccus (65 pr. Kr. – 8 pr. Kr.), patril do okruhu umelcov združených okolo Maecenata (70 pr. Kr. – 8 pr. Kr.), vplyvného patróna umenia a blízkeho priateľa cisára Augusta. Maecenat, ktorého meno aj v slovenčine poznáme ako synonymum „patróna umenia“, dal na svojom pozemku na rímskom pahorku Esquilin vybudovať auditórium, kde okrem Horatia prednášali aj najvýznamnejší rímski básnici Vergilius a Lucius Varius Rufus. Práve tento pozemok v roku 1855 kúpili redemptoristi a tlačená verzia Horatiových básní sa tak z pozostalosti svätého Alfonza dostala nazad na miesto, kde kedysi sám básnik prednášal. Hoci kus záhrady, v ktorej sa nachádzajú vykopávky spomínaného auditória, taliansky štát našej kongregácii zobral po zániku pápežského štátu, každopádne malá časť pozemku niekdajších veľkých záhrad Maecenata, kde velikáni latinskej antickej poézie skladali a prezentovali svoje diela, nám ostala. Tak ešte i dnes genius loci tohto miesta nepriamo odkazuje na úctu svätého Alfonza k antickej kultúre.

P. Martin Macko CSsR