Po včerajšom sviatku sv. Moniky si dnes, 28. augusta, Cirkev pripomína sviatok jej syna, sv. Augustína z Hippa, biskupa a učiteľa Cirkvi, patróna teológov, tlačiarov a pivovarníkov. Z knihy Žiť tajomstvá, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami, vám ponúkame úryvok o tomto svätcovi a tiež jednu z jeho kázní.

Svätý Augustín (354 – 430) je jedna z najhlavnejších postáv v dejinách sveta. Keď sa rúcal starý poriadok Rímskej ríše, svätý Augustín prevzal jej najušľachtilejšie myšlienky a zapracoval ich do odvážnej syntézy pre budúcnosť. Jeho vízia inšpirovala filozofov a teológov, cirkevných i štátnych predstaviteľov po celé stáročia po páde ríše.

Svätý Augustín bol najbrilantnejší mysliteľ svojej doby. Vnímame jeho vplyv aj na súčasnosť. Je správne, keď povieme, že vynašiel autobiografiu ako literárny žáner. Prispieval do mnohých iných oblastí od politickej filozofie po biblickú interpretáciu. Ostáva najvplyvnejším teológom v dejinách Západu a jeho dielo je v oficiálnych cirkevných dokumentoch citované častejšie než diela iných spisovateľov okrem Biblie.

Augustínova rodina žila v Tagaste, v severnej Afrike (dnešné Alžírsko). Jeho otec Patricius bol pohanský rímsky úradník, tvrdý muž a záletník. Jeho matka Monika bola zbožná žena. Nanešťastie, Augustín v mladosti nasledoval spôsoby svojho otca. Keď Augustín ako dospievajúci ochorel, odovzdal sa Kristovi a chcel sa dať pokrstiť. Keď sa však uzdravil, zabudol na svoje nadšenie. Odkladal krst a radšej dával prednosť životu so svetskými ambíciami a telesnými rozkošami. Keď mal 16 rokov, odišiel študovať do Kartága. Čoskoro si našiel milenku a mali nemanželského syna.

Augustín pokračoval v štúdiu rétoriky, osobitne ho fascinovala filozofia. Bol posadnutý problémom zla; pri hľadaní riešenia sa zaplietol do vtedajšej módnej pohanskej mystiky. Našiel si akéhosi vodcu, ale nikdy ho tieto cudzie doktríny Ďalekého východu nepresvedčili. Jeho matku to všetko veľmi trápilo a veľa sa za neho modlila. Augustín ako učiteľ rétoriky bol fenomenálny a rýchlo sa dostal na prestížne miesta. Patril k svetovej elite a rozhodol sa presťahovať do hlavného mesta sveta, do Ríma. Nenašiel tam však pokoj a odišiel do Milána, kam za ním čoskoro prišla aj jeho matka. To ona ho zoznámila so svätým Ambrózom a Ambróz presvedčil brilantného mladého muža o pravdách Písma. Augustín sa učil u tohto milánskeho biskupa a z jeho rúk prijal sviatosti.

Augustín sa s matkou, ktorá ovdovela, so synom v puberte a niekoľkými dlhoročnými priateľmi utiahol do kláštorného života modlitby a štúdia. Spoločníci sa rozhodli vrátiť do severnej Afriky a Monika cestou zomrela v povesti svätosti.

V Afrike Augustín prijal sviatosť posvätného rádu a čoskoro prijal plnosť tejto sviatosti, keď ho vysvätili za biskupa. Takmer 30 rokov tvoril pastoračné a teologické diela, ktoré naplnili veľa kníh. Písal si s kresťanmi, ktorí potrebovali jeho múdru radu. A každý týždeň veľmi často kázal. Ako biskup mal niekoľko tisíc homílií. Medzi jeho najväčšie homílie však asi patria tie, v ktorých zjavoval tajomstvá novopokrsteným kresťanom. Tieto homílie zostavoval s bravúrnosťou, ktorá prevýšila aj jeho učiteľa, svätého Ambróza.

Augustín učil, že Boh „napísal“ svet tak, ako ľudia píšu slová. Naše slová sú znaky vecí. Aj Božie slová sú znaky vecí – ale aj Božie veci sú znaky. Sú to znaky ešte väčších skutočností. Mojžišov prechod cez Červené more bola skutočná historická udalosť, ale bol to tiež znak, ktorý symbolizoval sviatosť krstu. Ježišov život bol skutočný ľudský život, ale bol to aj znak vnútorného Božieho života po celú večnosť: znak životodarnej lásky, ktorá charakterizuje Najsvätejšiu Trojicu.

A rovnako aj sviatosti sú vnímateľné skutočnosti; ale sú aj viditeľnými znakmi neviditeľných tajomstiev. Pri každej svätej omši kňazova konsekrácia mení chlieb a víno na telo a krv Krista. Augustín hovorí o tejto sviatosti nekompromisne realistickými slovami. Znaky sviatosti sú však aj znakmi neviditeľného puta jednoty v Cirkvi.

Augustínove sviatostné metafory nie sú pôvodné. Väčšina z nich pochádza z listov svätého Pavla. Augustín ich však naplnil výrečnosťou a vrúcnosťou, ktoré sú mu vlastné. Po celý svoj život bol známy pre svoju schopnosť získavať si priateľov. Historici tvrdia, že aspoň tri veľké herézy a dve veľké schizmy sa skončili, pretože Augustín si získal zblúdených kresťanov láskavosťou a presvedčivosťou. V jeho kázňach rezonuje priateľstvo – pre nás, ktorí ho počúvame – ešte aj mnoho storočí po jeho smrti.

Svätý Augustín z Hippa: Pohoršenia a hriešnici v Cirkvi

Svätý Augustín uznáva, že v Cirkvi sú vždy pohoršenia a hriešnici. Presne toto Ježiš predpovedal. Veriaci však nikdy nesmú opustiť Cirkev pre jej hriešnikov. Svätý Augustín nám opäť podáva mystagogické vysvetlenie Cirkvi ako Kristovho eucharistického chleba. Veriaci sú jednotlivé zrnká pšenice. Pšenica sa nesmie usilovať oddeliť od pliev tak, že opustí mláťačku. Kristus totiž príde k mláťačke, aby si vybral svoju pšenicu.

Písmo v Knihe Genezis hovorí: „Boh videl, že svetlo je dobré, a oddelil svetlo od tmy. Svetlo nazval Dňom a tmu Nocou“ (1, 4 – 5). Pán nazval svetlo Dňom a nepochybne tí, ktorým apoštol Pavol hovorí: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi“ (Ef 5, 8), boli dňom, pretože ten, kto rozkázal svetlu, aby zažiarilo z temnôt, ich osvietil (pozri 2 Kor 4, 6).

Tie „deti“, ktoré vidíte navonok oblečené v bielom a vnútorne očistené – ich žiarivé rúcha vyjadrujú nádheru ich duší –, boli kedysi tmou, zatienila ich noc hriechov. Teraz sa však obmyli v kúpeli odpustenia, zavlažil ich prameň múdrosti a ponorili sa do svetla spravodlivosti: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118, 24). Nech nás počuje Pánov deň! Nech nás počuje deň, ktorý učinil Pán! Nech počuje a počúva, aby sme mohli plesať a radovať sa z neho. Ako hovorí apoštol, toto je naša „radosť a koruna“, ak „takto pevne stojíme v Pánovi“ (porov. Flp 4, 1).

Počúvajte nás, ó, znovuzrodení z čistej matky. Počúvajte, vy, deti panenskej matky. „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ (Ef 5, 8) a buďte blízko pri deťoch svetla. Dovoľte mi tu otvorene povedať: Buďte blízko pri veriacich, ktorí sú dobrí. Je to smutné, ale sú aj veriaci, ktorí sú zlí. Niektorí sa nazývajú veriacimi, ale nie sú. Sú veriaci, ktorí znevažujú Kristove sviatosti. Tí, čo takto žijú, sami zahynú a zničia aj iných. Zahynú pre zlý spôsob života; zničia aj iných pre príklad svojho zlého života. Milovaní, nestýkajte sa s nimi. Hľadajte tých dobrých; primknite sa k dobrým; buďte dobrí.

Nech vás neprekvapí množstvo zlých kresťanov, ktorí sú v kostole, ktorí idú k oltáru na sväté prijímanie, ktorí veľmi radi chvália biskupa alebo kňaza, keď hovorí o dobrej morálke. Takíto ľudia napĺňajú predpoveď nášho pastiera v žalme: „Aj keby som ich chcel rozhlásiť a vyrozprávať všetky, toľko ich je, že sa nedajú spočítať“ (Ž 40, 6). Môžu byť s nami v Cirkvi tejto doby, ale po vzkriesení nebudú môcť ostať v spoločenstve svätých. Cirkev tejto doby má dobrých i zlých. Je to ako mláťačka, kde sa obilie mieša s plevami. Dobrí členovia Cirkvi sa miešajú so zlými. Po súde však Cirkev bude mať len dobrých členov bez zlých. Táto mláťačka spracuje žatvu, ktorú zasadili apoštoli a polievali dobrí učitelia až do súčasnosti. Žatva bola trochu preriedená pri prenasledovaní zo strany nepriateľov. Teraz treba vykonať len očisťovanie záverečného oddeľovania. A naozaj príde ten, koho ste spomínali vo Vyznaní viery: „Príde súdiť živých a mŕtvych.“ Ako hovorí evanjelium: „V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“ (Lk 3, 17).

Vy, starší veriaci, by ste tiež mali počuť, čo hovorím: Nech sa zrno raduje s chvením a nech ostane. Nech neodchádza z mláťačky. Nikdy sa neusilujte podľa svojho vlastného úsudku oddeliť sa od pliev. Keď Kristus príde – ten, ktorý súdi bez omylu –, nezhromaždí do sýpky to, čo nenašiel v mláťačke. A tie zrná, ktoré odišli z mláťačky, sa budú zbytočne pýšiť tým, odkiaľ pochádzajú. Sýpka sa naplní a zatvorí. Oheň spáli všetko, čo bude vonku.

Bratia a sestry, dobrí musia znášať zlých. Zlí musia napodobňovať dobrých. V tejto mláťačke zrnko môže zhniť na plevy, ale aj môže povstať z pliev. Takéto zmeny sa dejú každý deň, moji bratia a sestry. Tento život je plný ponižovania i útech. Každý deň zdanlivo dobrí ľudia sa správajú zle a zomierajú; ale zdanlivo zlí ľudia sa obrátia a žijú. Boh nemá „záľubu v smrti hriešnika“, ale chce, aby sa človek „odvrátil od svojich ciest a žil“ (Ez 18, 23).

Počúvajte ma, pšeničné zrnká! Počúvajte vy, ktorí ste tým, čím chcem, aby ste boli! Nech vás neprivádza do smútku to, že ste zmiešaní s plevami. Zlí nebudú s vami naveky. Aká ťažká je tá hromada pliev? Vďaka Bohu je ľahká! Musíme len ostať ako zrnká a potom nás to nezdrví, nech je to akokoľvek ťažké. „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10, 13).

Nech počúvajú aj plevy! Nech počúvajú, kdekoľvek sú. Nechcem, aby tu boli plevy, ale ak tu sú, pobádajme ich. Počúvajte teda, plevy, hoci, ak naozaj budete počúvať, už viac nebudete plevami. Počúvajte teda: Nech vám pomôže Božia trpezlivosť. Nech vás blízkosť zrniek a tieto rady urobia zrnkami. Nechýba vám dážď Božích slov. Nech nie je pôda vo vás neplodná. Ožite! Vzrastajte a dozrievajte ako zrnká! Ten, kto vás zasadil, chce nájsť plné pšeničné klasy, a nie tŕnie.