Skutky milosrdenstva

Pápež František vo svojej bule, ktorou vyhlásil Jubilejný rok milosrdenstva, zdôrazňoval, že milosrdenstvo je hlavná Božia črta, kľúčový rozmer Ježišovej služby a základ poslania Cirkvi. Túto nedeľu budeme sláviť Nedeľu Božieho milosrdenstva. Ponúkame článok z nášho časopisu o skutkoch milosrdenstva.

Skutky milosrdenstva

Slovo „milosrdenstvo“ môže mať dva základné významy. Na jednej strane je milosrdenstvo rozhodnutím prejavovať odpustenie alebo súcit ľuďom v núdzi. Táto forma milosrdenstva sa prejavuje skutkami láskavosti, štedrosti a lásky. Takéto milosrdenstvo prejavil Samaritán mužovi, ktorého zbili a nechali polomŕtveho (Lk 10, 30 – 35). Naša katolícka tradícia hovorí o štrnástich „skutkoch milosrdenstva“, ktoré ilustrujú tento druh súcitu a solidarity – siedmich „telesných“ a siedmich „duchovných“.
Ježiš počas svojej verejnej služby konal tieto skutky milosrdenstva. Pokladal ich za základ činnosti, ku ktorej ho Boh povolal. Na samom začiatku svojej služby navštívil synagógu vo svojom rodnom meste Nazaret, kde čítal z Knihy proroka Izaiáša:
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19).
A potom všetkým povedal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (4, 21).
Je to inšpirujúce, však? Toto milosrdenstvo pobádalo Ježiša, aby uzdravil Bartimeja zo slepoty, vzkriesil Jairovu dcéru z mŕtvych a venoval sa vyučovaniu a kázaniu (Mk 10, 46 – 52; Lk 8, 40 – 56; Mk 6, 30 – 34). Takéto milosrdenstvo bolo motívom pre všetko, čo Ježiš hovoril a robil.

Milosrdenstvo a odpustenie

Druhý základný význam milosrdenstva je rozhodnutie odpustiť človeku, ktorý je vinný. Je to milosrdenstvo vo forme odpustenia. Prejavuje sa vtedy, keď niekto zanechá posudzovanie, prehliada urážku a namiesto trestu alebo pomsty ponúkne previnilcovi pokoj. Takéto milosrdenstvo „triumfuje nad súdom“ a pristupuje k vinníkovi nie podľa toho, čo si zaslúži, ale podľa nesmiernej Božej lásky (Jak 2, 13; Ž 103, 10).
Ježiš prejavoval aj takéto milosrdenstvo. Odpustil žene, ktorú prichytili pri cudzoložstve (Jn 8, 3 – 11). Odpustil Petrovi, ktorý zaprel, že ho vôbec pozná (Jn 21, 15 – 19). Odpustil Samaritánke, ktorá sa päťkrát rozviedla a žila s ďalším mužom, ktorý nebol jej manželom (Jn 4, 5 – 42). Odpustil aj ľuďom, ktorí ho zabili (Lk 23, 33 – 34)! Ježiš stále znova a znova potvrdzoval výrok z Písma: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9, 13).
Ježiš napokon preukázal milosrdenstvo, keď sa obetoval za nás na kríži. Táto jeho obeta je vrcholom všetkých milosrdných skutkov, ktoré vykonal. Všetky by vlastne stratili svoj najhlbší a najsilnejší význam, keby nebolo lásky a milosrdenstva, ktoré Ježiš prejavil, keď nám svojou smrťou získal spásu.

Otcova nádej

Keď pápež František ohlásil Jubilejný rok milosrdenstva, hovoril o troch Ježišových podobenstvách, ktoré sa „venujú milosrdenstvu“ (Tvár milosrdenstva 9). Sú to podobenstvá o stratenej ovci, o stratenej minci a stratenom (márnotratnom) synovi (Lk 15, 1 – 32). Pápež František povedal, že vo všetkých troch podobenstvách „Ježiš odhaľuje povahu Boha ako Otca, ktorý sa nikdy nevzdáva, až kým neodstráni hriech a svojím súcitom a milosrdenstvom nezvíťazí nad odporom“ (9).
Na chvíľu použime svoju predstavivosť. Predstavte si starostlivosť pastiera, ktorý zanechal deväťdesiatdeväť oviec a šiel na púšť hľadať tú jednu, ktorá sa zatúlala. Predstavte si odhodlanie ženy, ktorá prehľadala celý dom, centimeter po centimetri, aby našla stratenú mincu. Predstavte si nádej i obavy, ktoré otec cítil, keď sa každý deň pozeral do údolia a čakal, či sa syn vráti domov.
Básnik Charles Péguy to vyjadril možno najlepšie. Napísal, že každý stratený sa hlboko vrýva do Božieho srdca, ktoré sa chveje. Je to niečo podobné, ako keď pozemský otec stratí jedno zo svojich detí. Predstava, že dieťa sa navždy stratí, pobáda otca, aby konal a získal dieťa späť. Otca pritom napĺňa nádej, že dieťa bude reagovať. A keď sa dieťa naozaj vráti domov, otec nemôže inak, len sa radovať a oslavovať, lebo jeho nádej bola korunovaná úspechom. Preto Péguy píše: „Vždy, keď človek koná pokánie, Božia nádej je korunovaná.“
Predstavte si sami seba v týchto troch príbehoch. Predstavte si Boha, svojho nebeského Otca, ktorý je rovnako odhodlaný zachrániť vás, keď ste sa stratili v hriechu. Je plný nádeje, keď sa vyberie hľadať vás a priviesť vás domov. Neodpočinie si, pokým vás opäť neobjíme. Vie, že ho hľadáte, hoci vy sami si to neuvedomujete. Má veľkú nádej, že sa navzájom nájdete!

Otcova radosť

Tieto tri podobenstvá nám nehovoria len o srdci plnom nádeje, ale aj o tom, že nášho Otca veľmi teší, keď je milosrdný. Predstavte si tie príbehy. Pozrite sa na radosť, akú mal pastier, žena a otec, keď sa im splnila nádej a ich odhodlanie dostalo odmenu.
Predstavte si pastiera, ako si kladie stratenú ovečku na plecia a nesie ju domov. Tam zavolá svojich priateľov a raduje sa s nimi. Všimnite si, že žena, ktorá našla drahocennú mincu, urobila to isté. „Radujte sa so mnou,“ hovorí s nadšením (Lk 15, 9).
Napokon premýšľajte o tom, aký šťastný bol otec márnotratného syna. Keď uvidel mládenca, bežal k nemu a pobozkal ho. Nekládol mu otázky, ani ho nepokarhal za to, že bol márnotratný. Pristupoval k nemu s veľkou úctou, obliekol mu najlepšie šaty, dal mu prsteň a usporiadal veľkú oslavu.
V každom príbehu nádej zvíťazila nad úzkosťou, radosť nad strachom a milosrdenstvo nad súdom. Presne tak k nám pristupuje náš Otec – bez ohľadu na to, aké veľké či malé sú naše hriechy. Možno prorok Micheáš to vyjadril najlepšie: „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťaš zločiny… Neprechováva svoj hnev naveky, lebo sa rád zľutúva“ (Mich 7, 18).

Otcova láska

Tieto Ježišove podobenstvá nám vravia, že Boh, náš Otec, je „milostivý a milosrdný… zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8). Pobádajú nás, aby sme u neho hľadali milosrdenstvo. Uisťujú nás, že Boh nás neodmietne. Celým svojím srdcom nás práve teraz hľadá.
Ak vás trápi pocit viny a hanby alebo si myslíte, že váš život je neúspešný pre hriech, ktorý ste spáchali v minulosti, pozrite sa na Otca. Vedzte, že môže všetko odpustiť. Uverte, že každý je vítaný bez ohľadu na svoju minulosť. Odpustenie, uzdravenie, obnova, nádej a napokon spása – všetky tieto dary máme k dispozícii, keď dovolíme Otcovi, aby nás našiel.
Ak nechodíte pravidelne na svätú omšu, nech je už dôvod akýkoľvek, dajte Bohu šancu, aby sa v tomto Pôstnom období vrátil do vášho života. Skúste si pri svojich všedných činnostiach nájsť čas a uvažujte o týchto podobenstvách. Nech sa stane skutočnosťou odhodlanie, nádej a láska Boha voči vám. Aj teraz stojí pred vami a vraví vám, ako veľmi vás miluje a váži si vás.
Tak veľmi vás miluje, že urobí všetko, aby vám pomohol stať sa človekom, akým máte byť – nežným, súcitným a láskyplným človekom, ktorý je svetlom pre každého, s kým sa stretne.

Skutky milosrdenstva

„Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky, ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva takisto ako odpúšťať a trpezlivo znášať [krivdu]. Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.
Vo svojich mnohorakých formách – materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť – je ľudská bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy. Preto tak priťahovala súcit Krista Spasiteľa, ktorý ju vzal na seba a stotožnil sa s najmenšími zo svojich bratov. Preto tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi, ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť. Robila tak nespočetnými dobročinnými dielami, ktoré sú vždy a všade nevyhnutné.“

Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2447 – 2448)

Skutky telesného milosrdenstva