V litovských regionálnych novinách Elektrėnų kronika vyšiel rozhovor s naším misionárom v Litve P. Rastislavom Dluhým. Novinárka Virginija Jacinavičiūtė sa s ním rozprávala počas farských ľudových misií v meste Elektrėnai. Prinášame preklad jej článku.

Farské misie v Elektrėnai sa v nedeľu skončili krásnou slávnosťou. Slávnostnú poludňajšiu bohoslužbu koncelebroval kaišiadorysský biskup Jonas Ivanauskas a pred kostolom bol požehnaný kríž, ktorý bude pripomínať misie v Elektrėnai v roku 2023.

Misie za múrmi kostola

Farské misie v Elektrėnai sa konali v dňoch 13. až 21. mája. Počas tohto času sa denne slávili ranné a večerné sväté omše s misijnou kázňou. Stretnutia mimo múrov kostola sa uskutočňovali formou návštev všetkých škôl v Elektrėnai, mestského úradu, detského domova atď.

Pred záverečnou svätou omšou misií sme sa s redemptoristom Rastislavom Dluhým rozprávali o misijnom týždni. Kňaz nám povedal, prečo sú misie v dnešnej dobe také potrebné a čo mu urobilo najväčšiu radosť počas misií vo farnosti Elektrėnai.

Podľa kňaza je prvoradou úlohou misií pomôcť miestnej Cirkvi a spoločenstvu, aby sa obnovili, osviežili radosť z viery, aby pomohli vrátiť sa do cirkevného spoločenstva tým katolíkom, ktorí sa z rôznych dôvodov vzdialili od Boha. S týmto cieľom sa v kostole denne slúžili sväté omše a prednášali sa obsažné kázne, ktoré mali povzbudiť k prehodnoteniu základných tém viery – nebo, hriech, odpustenie, spoveď, smrť, Cirkev atď.

Páter Rastislav hovorí, že Ježiš vždy hovorí niečo dobré. „Aj hriech je dobrá správa. Hriech je súčasťou môjho života. Ja hreším, tak čo teraz urobíš. Boh hovorí, áno, hriech existuje, ale vieš čo, dá sa odpustiť, uzdraviť. Hriechu sa netreba báť. Všetci sme slabí, ale Boh je taký trpezlivý, čaká na nás. Musíme sa naučiť ohlasovať dobrú zvesť pri krste, pri spovedi a na pohrebe, pretože Boh má čo povedať v každej situácii, vždy je tu nádej. Musíme sa naučiť myslieť ako Ježiš,“ hovorí kňaz.

Podstatou Cirkvi je ísť k ľuďom

Druhá časť misií sa týkala podujatí mimo kostola. Podľa P. Rastislava sa asi 90 % misijných aktivít uskutočnilo mimo kostola, čo bolo pre celý misijný tím veľkou radosťou. „Navštívili sme všetky školy v Elektrėnai. Odozva detí a mladých ľudí bola „wow“. Na niektorých programoch sa zúčastnilo viac ako 200 mladých ľudí. Predstavte si, tínedžeri sedia v tichu. Väčšinou sú to práve mladí ľudia, ktorí robia hluk. Boli tam veriaci aj neveriaci, ale všetci boli tolerantní a prijali nás s tým, že sa od nás môžu niečo naučiť,“ povedal s radosťou Rastislav.

Hneď v prvý deň misií chodili po meste laici a pozývali na misijné podujatia ľudí, ktorí nechodia na sväté omše a ani nevedeli, že nejaké misie existujú. „To vychádzanie bolo pre misijný tím predovšetkým veľkou výzvou, pretože neviete, ako človek prijme vaše pozvanie. Takisto nie každý je zvyknutý oslovovať druhých, vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Napriek výzvam to bola obohacujúca skúsenosť. Možno neprišla veľká skupina pozvaných, ale ak ich pár prišlo, je to dobré. A pre ľudí z Cirkvi je takáto skúsenosť tiež veľmi užitočná, pomáha im zvyknúť si na novú situáciu, že Cirkev musí ísť k ľuďom,“ hovorí kňaz a dodáva: „Ak Cirkev nepôjde k ľuďom, nebude žiť.“

„Dnes Cirkev hľadá ľudí, musíme ísť k ľuďom čoraz viac, pretože sú unavení chodiť do kostola. Taká je situácia na celom svete. Mnohí ľudia neprichádzajú na omšu, pretože ju sledujú prostredníctvom médií. Pápež však hovorí, že kresťan, ktorý sedí na pohovke, nie je pravý kresťan. Na pohovke sa nezúčastňujete, len sa pozeráte, pozorujete. Život vás míňa a nemôžete tak ovplyvniť svet. My kňazi nemôžeme predpokladať, že ľudia prídu, pravda je taká, že mnohí neprídu. Preto sme dnes nútení žiť podľa podstaty Cirkvi, podľa toho, že apoštolská Cirkev hľadá ľudí. Ale tak to bolo aj na začiatku. Dvanásť apoštolov nesedelo niekde vo farnosti, ale išli do sveta, boli stále na ceste,“ povedal kňaz o misiách našej doby.

Misijná Cirkev ožíva

Páter Rastislav hovorí, že misijná Cirkev vo svete ožíva kvôli odcudzeniu Cirkvi a spoločnosti, ale pre kňazov nie je také jednoduché zmeniť svoje myslenie, byť Cirkvou vychádzajúcou, putujúcou. „Miestna Cirkev sa musí zamyslieť nad tým, čo môžeme urobiť, aby sme ľudí priviedli späť, ako si zvyknúť na predstavu, že sme Cirkev pohyblivá, putovná, nie kancelárska. Je to veľká výzva, pretože nás to núti vystúpiť z našej komfortnej zóny. Je pohodlné byť tu pri oltári, hovorím, ľudia vedia, ako reagovať, dúfam, že budú reagovať. Ale keď som niekde inde, reakcia nie je taká predvídateľná. A to ma poháňa slúžiť tak, ako slúžil Ježiš. Rozprával sa s ľuďmi, zaujímalo ho, ako ľudia žijú. Za dverami kostola je veľa ľudí, ktorých môžem nejakým spôsobom pritiahnuť, ak nájdem spôsob, ako sa dotknúť srdca toho človeka. Ak nič nezmením, veľa ľudí už nezačne premýšľať o zmysle života, nepoloží si otázku, možno Boh čaká na mňa, možno mi chce niečo ukázať, niečo povedať. Cez misie môžeme my kňazi a laici ukázať model, ako by to mohlo byť,“ povedal P. Rastislav o podstate misijnej Cirkvi.

Laici pomáhajú

Rehoľa redemptoristov šíri radostnú zvesť medzi ľuďmi spolu s laikmi, ktorí môžu svojím živým príkladom svedčiť o Božom dotyku. „Chápeme, že život vo svete a v Cirkvi nie je len životom kňaza. Naopak, väčšina ľudí, ktorí sú v Cirkvi, sú laici. Keď hlásame evanjelium, chceme ukázať, že dobrú zvesť môžu ohlasovať nielen kňazi, ale aj manželské páry, tí, ktorí ešte nie sú zosobášení, ľudia všetkých vekových kategórií a povolaní. Každý prežíva vieru svojím spôsobom a cez túto skúsenosť môžu ľudia vidieť celú mozaiku – že viera je pre každého, nielen pre kňazov.“ Rastislav účastníkom misií vo farnosti v Elektrėnai sprostredkoval aj svedectvá ľudí o tom, ako sa ich dotkol Boh. Ramūnas Ežerskas, člen misijného tímu, povedal, že bol 17 rokov ženatý, myslel len na to, ako zarobiť peniaze, ale zmysel života, harmóniu a šťastie v rodine objavil, až keď pustil Boha do svojho srdca a duše. Jeho manželka Vilma, ktorá vďaka Bohu našla radosť zo života a odpovede na otázky, ktoré ju tak dlho trápili, ho nasledovala. Člen misií Juozas Sindaras svedčil, že Boh mu pomohol objaviť cestu života. Po odchode z úspešného podnikania sa stal spevákom, pretože chcel pomáhať ľuďom. Kristína povedala, že prostredníctvom spevu pocítila Boží dotyk. V Elektrénai sa misionári a laici snažili osloviť srdcia ľudí mnohými spôsobmi, piesňami chvál, scénkami a hlbokými kázňami v kostole a inštitúciách.

Páter Rastislav hovorí, že každý človek prijíma informácie inak, a preto aj spôsoby, ako osloviť ľudí, sú rôzne. „V Litve máme misijnú školu, do ktorej sa hlásia ľudia z celej Litvy. Momentálne máme 40 ľudí. Každý mesiac venujeme jeden víkend tomu, aby sme sa naučili rozprávať svoj príbeh o tom, ako sa Boh dotkol našich životov. Je to ako duchovný workshop. Takto sa príbeh každého človeka stáva súčasťou veľkého Božieho príbehu, v ktorom je on autorom a režisérom a človek je hercom.“

Človek potrebuje podporu

Počas homílie na slávnostnej omši biskup Jonas Ivanauskas hovoril o Kristovom kríži, ktorý je víťazstvom nad hriechom a zlom. Krížová cesta by mala každého veriaceho človeka povzbudiť k zamysleniu sa nad vlastnou životnou cestou, v ktorej sa v dnešnom svete ľahko stratí kvôli rôznym pokušeniam. Biskup povedal, že dnes je potrebné, aby Duch Svätý chránil človeka pred nanúteným, pominuteľným, bezcenným leskom, ktorý vás núti trpieť, no tiež vás stále núti usmievať sa, pretože sa potrebujete usmievať. Je potrebné brániť sa pred tým, kto chce zasiať nevieru a Boha urobiť úplne zbytočným. Podľa biskupa, keď dnešní kresťania začnú hovoriť o láske k blížnemu, altruizme, oddanosti druhým, posvätnosti života, rodine, Božích prikázaniach, vyzerajú ako ľudia z minulosti. Ak toto nevyhovuje dnešnému modernému človeku, čo mu vyhovuje?, pýtal sa biskup. „Človek musí čo najviac pracovať a čo najmenej myslieť? Točiť sa a točiť, žiť bez toho, aby sa pýtal na zmysel? Urobila ho inteligentná technika, ktorá človeku uľahčila život, aj šťastnejším? Vzniklo vo svete viac bezpečia, viac úcty k človeku? Mierumilovnejší svet? Je algoritmická spoločnosť a umelá inteligencia naozaj to, k čomu smerujeme, keď pre človeka už niet zeme a človek je len znečisťovateľom prírody? Prečo má človek len pracovať a pracovať a byť platený v zúčtovacích jednotkách, ktoré nie sú na ničom založené? Nemáme čas na seba, na nikoho. Je toto cieľ?“ položil rečnícku otázku biskup a zdôraznil, že Kristov kríž je pre kresťana svetlom, ktoré ho udržiava na ceste.

„Čím menej človek potrebuje Boha, tým viac Boh potrebuje človeka. Vo svete, ktorý sa tak rýchlo mení, človek potrebuje niečo, o čo sa môže oprieť, referenčný rámec, cnosti, zásady. Človek je najnešťastnejší pri všetkom relativizme, pri činnostiach založených na ničom. Čím menej je vo svete miesta pre Boha, tým menej je miesta pre človeka,“ povedal vo svojej kázni biskup Ivanauskas.

Biskup Ivanauskas bol rád, že počas misií v Elektrėnai mali farníci možnosť lepšie si uvedomiť, že sú kresťania, a zásadne sa pozrieť na svoju vieru. „Musíme si uvedomiť, že sme pre Boha vzácni. Napriek všetkým výzvam je Božia moc nad všetkým a jeho milujúce srdce je nad všetkým,“ povedal biskup.

Poďakoval pátrom redemptoristom a celému misijnému tímu – Vaide, Kristíne, Vilme, Ramūnasovi, Juozasovi, slovenským seminaristom redemptoristom Lukášovi a Jánovi, farárovi Jonasovi Sabaliauskasovi, vikárovi Gintasovi Petkevičiusovi a farníkom, vďaka ktorým sa misie uskutočnili. „Tieto misie boli časom Božej milosti, znamením Božej blízkosti, Božej milosti voči výzvam nášho súčasného života a príležitosťou ešte viac sa priblížiť ku Kristovi. Keby existovala iná cesta k ľudskému šťastiu, Kristus by nám ju určite ukázal. Kristus je jedinou cestou k ľudskému šťastiu. On je jediný, kto je schopný prekonať našu slabosť, naše skúšky, naše nepokoje, naše rozpory. On je jediný, kto nás môže vyslobodiť z pochybností, nepochopenia, zmätku a všetkých druhov temnoty, pretože Zmŕtvychvstalý Kristus nám svieti,“ povedal biskup vo svojej homílii a vyzval k starostlivosti o vieru v rodine, ktorá je základom celého kresťanského spoločenstva.

Kríž ako stály misionár

Na záver slávnostnej svätej omše pozval misionár páter Peter Hertel veriacich ku krížu. Kríž požehnal biskup Ivanauskas. Ako povedal P. Hertel, tento kríž bude misijným krížom a svedectvom veľkej Božej lásky. Kríž tu zostane ako trvalý misijný znak, pripomínajúci milosti misijných dní. Ku krížu bude pripevnená žulová tabuľa s dátumom misií. Biskup Ivanauskas požehnal kríže, ktoré priniesli ľudia. Po slávnosti sa nikto neponáhľal odísť a spoločenstvo a kňazi sa pri kríži odfotili. Fotografie, podobne ako kríž, sa stanú krásnou spomienkou na historickú udalosť vo farnosti – misie. Farské misie sa skončili, dobrá zvesť sa v Elektrėnai široko rozniesla a my môžeme len dúfať, že sa posolstvo dotklo sŕdc farníkov, že ľudia sú ochotní otvoriť svoje srdcia Bohu a cirkevnému spoločenstvu.

Zdroj: Elektrėnų kronika, 2023/21, s. 4-6

Preklad: mediálny tím redemptoristov

Fotografie: archív redemptoristov