DomovNovinkyPrečo robíme misie

Prečo robíme misie

Pripomíname článok o. Michala Zamkovského, ktorý vyšiel v časopise Týždeň v októbri 2010 pred Celobratislavskými misiami.

Misie robíme po celej krajine už od roku 1994. Ročne ich robíme 10-12, takže za tie roky sme navštívili už vyše 200 farností. Nielen tu doma na Slovensku, kde nás pozvali, ale aj v cudzine.

Poznáme krajinu od Hladovky po Malacky, od Sobraniec po Čadcu. Boli sme za Slovákmi v Kanade, v Rumunsku, ale aj na misiách v Česku, v Kazachstane, v Litve či Lotyšsku. Roky takto strávené nám dávajú skúsenosti. Vďaka tomu poznávame nielen problémy a starosti ľudí na Slovensku, čo ich trápi, z čoho sa spovedajú, často po dlhých rokoch alebo desaťročiach, ale zažívame aj spoločenstvo s kňazmi, vidíme, ako sa ešte stále vymaňujeme z komunizmu a ako prichádzajú do našej spoločnosti nové hriechy.
Ako v rozprávke
Stalo sa to celkom nedávno. Boli sme na Orave, v dedine Novoť. Žije tam asi 3 200 ľudí, väčšina chodí v nedeľu do kostola. Ľudia sa tam nespoliehajú na štát, ale na seba. Cestujú za prácou, často na celé týždne, ale majú sa kam vracať. V mnohom sa tam žije ako v rozprávke. V rodinách je viac detí, často aj štyri-päť, ľudia nelamentujú, nesťažujú sa a ročne v dedine postavia aj 17 nových domov. Ale aj tu sme našli niečo, čo ma vždy prekvapí. Prišiel za mnou muž v strednom veku. Stratil prácu. Má päť detí, pravidelne chodí do kostola a predsa mi povedal, že rozmýšľa, či sa vôbec oplatí žiť. Nejde o to, že by si nenašiel prácu. Nájde si ju. Vie, že rodina ho potrebuje, a predsa ho trápi slabosť. Potrebuje našu pomoc. O samovraždách počujeme takmer na každých misiách. Akoby sme 20 rokov po páde komunizmu, keď už sa o nás nepostará štát ani strana, keď nám dieťa nezoberú do škôlky či jaslí, keď sa o prácu aj zábavu musíme starať sami, keď je všetko na našich pleciach, akoby sme strácali nádej. Často v hlavách namiesto optimizmu vládne pesimizmus. Sú to vždy veľmi intímne chvíle, nebojíme sa s ľuďmi poplakať si, vypočuť všetko, čo treba. Tak dlho ako treba. A ponúknuť nádej. Ukázať komunite, aby si pomohli navzájom. Aby sa nebáli obrátiť na rodinu, na miestneho podnikateľa, aby sa nebáli prijať slabších. Posilní to celú obec.
Dve Slovenská
Ešte stále sme na tom dobre. Viera je často formálna, mysle sú stále plné predsudkov, ale ešte stále sme na tom dobre. Máme kňazov, máme rehoľníkov a na Orave, Kysuciach či na východe stále aj plné kostoly. Ľudia stále chodia na spovede, stále svätia sviatky. Keď prídete do mestečka, kde je cirkevná škola so šikovnými učiteľmi, cítiť aj to. Sú však aj oblasti, kde sa ľudia v minulosti naučili priveľmi spoliehať na štát. Obce ako Prakovce, oblasť Prievidze, Starohorská dolina, oblasť Veľkého Krtíša, v iných baníckych oblastiach. Dodnes cítime, ako tam zasiahol komunizmus. ako prerušil puto medzi generáciami, ako viera nebola odovzdaná mladým ľuďom a ako to vplýva na život celej spoločnosti. Na Zemplíne a najmä západe krajiny zase cítime silnejúci materializmus. Žije sa tu modernejšie, v úvodzovkách. Akoby viac ako o rodinu išlo o zisk. Menej sa myslí na cirkev, aj na blízkych okolo.
Rozdiel medzi regiónmi, kde je viera živšia a záujem väčší je aj v charite. Ľudia sa vedia podeliť, pomôcť, na to, koľko zarábajú, sú až prekvapivo štedrí. Ma druhej strane, v bohatších oblastiach na západe krajiny sú zase výnimky, ktoré idú proti prúdu, cítia, že sú potrebnejší a prispejú viac, obetujú viac času, modlitieb.
Tieto dve Slovenská sú dedičstvom komunizmu. Stále sme tie štyri desaťročia nestriasli z pliec, nevyrovnali sa so zločinmi, ktoré sme sami páchali. Prvé roky chodilo veľa ľudí, ktorí si chceli doplniť sviatosti, vrátiť sa k Bohu a k viere. Ale za celý ten čas som iba raz spovedal muža, ktorý bol agentom ŠtB a cítil tlak svedomia vyrovnať sa s minulosťou.
Cez školu
Stalo sa to na Myjave. Je to evanjelický kraj, boli sme na miestnej škole, spolu s evanjelickou pani farárkou. Žiaci sa búrili, viacerí z nich si sadli chrbtom k nám. Program na školách pritom nerobia kňazi, skôr mladí ľudia, laici. Ponúkame príklady tých, ktorí bojovali so závislosťami, zažili peklo a dostali sa z neho. Alebo zábavu. Na Myjave to malo byť ťažké. Aj pani farárka sa nám ospravedlňovala.
Nebol však na to dôvod. Kedysi na začiatku sme sa trošku báli ísť na školy. Dnes už nie. Program sme dali bokom a revoltujúcu mládež vyzvali, nech povie, čo chce. Začali sa nás pýtať: Máte ženu? S kým žijete? Koľko tým mladým za to platíte? Otočili sa k nám tvárou a my sme sa začali spolu rozprávať.
Chodiť na školy považujeme za dôležité z viacerých dôvodov. Jednak vidíme, ako sú mladí ľudia ohrození a o mnohom z toho zlého, čo na nich striehne, im nikto otvorene nehovorí. Do kostola neprídu. Nechodia tam ani ich rodičia. Rovnako je to s učiteľmi. Keď však školu navštívime, a nemusíme pritom hovoriť ani o Ježišovi, ako nás o to kdesi požiadali, niekedy zažijeme malé zázraky. Keď napríklad za mnou príde pani učiteľka a povie, že celé desaťročia nebola na spovedi a bojí sa zájsť do kostola. Trápi ju toho veľa, čaká na kňaza a my za ňou prídeme. Alebo keď sme stretli riaditeľa, ktorý nám začal hovoriť, že uvažuje o vstúpení do rehole. Bol pritom kalvín.
Misie nás spájajú
Napriek tomu misie nás spájajú aj s inými vierami. Aj teraz v Bratislave spolupracujeme s evanjelickou cirkvou, s protestantskými skupinami či Cirkvou bratskou. Všetci spolu tu predsa máme miesto. Bratislava, podobne ako ďalšie mestá, má veľa kresťanských pamiatok, starých kostolov, osobností. Chceme, aby ľudia vnímali, že sú to naše korene, preto sa oplatí o to všetko starať.
Spája nás totiž nielen ideál, ale aj rovnaké problémy. Rozvádzajú sa aj ľudia, sobášení v kostoloch. Trápia sa. Často prestávajú žiť sviatostne, pretože sa cítia vylúčení. Inokedy znášajú nezmyselné utrpenie a fyzické ponižovanie, hoci nemusia. Snažíme sa ukázať, že nič z toho netreba. Niekedy počúvame strašné príbehy. Matka je na dôchodku, má troch synov, všetci sú alkoholici. Všetko, čo dostane, prepijú. So slzami v očiach sa ma pýta, čo má robiť. Inokedy mi žena hovorí, že vie lepšie ako ja, čo je to celibát. Vlastný muž sa jej roky nedotkol, vie, že má nejaký problém, ale nevie aký. Mučí sa. Iná žena sa obviňuje za to, že pred rokmi bola na potrate. Trpí, všetko zlé vrátane toho, že sa jej nedávno pri nehode zabil syn, považuje za trest. Potrebuje počuť, že to tak nie je. Títo ľudia sa pritom niekedy o tom boja hovoriť nielen s vlastnými kňazmi, ale aj s blízkymi.
Nové hriechy
Trápia sa aj mladí. Dievčatá žijú s chlapcami bez sobáša. Nerozumejú, prečo je to problém. Nepotrebujem vlastnú skúsenosť, aby som jej povedal to, čo počúvam od jej starších rovesníčok. Chodili spolu deväť rokov, žili spolu, potom sa zosobášili a po roku rozviedli. Občas nám vyrazí dych, akí nedospelí a nezrelí sa cítia mladí muži. Stále nie sú pripravení zobrať na seba zodpovednosť a založiť rodinu. Potrebujú, aby sa o nich starali ich mamy. Trpia tým aj dievčatá. Boja sa rozísť, čo ak si už nikoho nenájdu. Hoci všetci majú plné ústa slobody, často – až keď o tom hovoria – si uvedomia, ako neslobodne sa správajú.
Vyvíjajú sa aj hriechy. Už to nie je iba alkohol, automaty, nevera. Ľudia sa správajú, akoby stále museli klamať štát. Vyhýbajú sa plateniu daní, robia na čierno, iní zase kradnú pri podnikaní, zneužívajú ženy za pásom za pár eur. Pritom by im mohli zaplatiť viac. Niekedy tá nespravodlivosť volá až do neba. Starší ľudia sa prejedajú. My v cirkvi si zase musíme dávať pozor, ako narábame s darmi, či ideme príkladom. Poľský kňaz Jozef Tischner raz povedal: „Ľudia sa už z hriechov komunizmu nespovedajú a z hriechov kapitalizmu ešte nespovedajú.“.
Na záver však poviem niečo iné. Vždy, keď ideme do niečoho nového, niekto sa spýta, či sa nebojíme, že ľudia neprídu. Nebojím sa. Treba otvoriť kostol, vyjsť von do ulíc a nikoho pritom nenútiť. Ponúkame predsa nádej, a o to ľudia stoja.
Autor je provinciál rehole redemptoristov na Slovensku.