DomovNovinkyMichael Brehl, CSsR: Neverím na krízu povolaní

Michael Brehl, CSsR: Neverím na krízu povolaní

Rozhovor so svetovým šéfom rehole redemptoristov Michaelom Brehlom o duchovných povolaniach, rehoľníkoch vo svete aj na našom Slovensku.

Kanaďan Michael Brehl (62) je svetovým predstaveným redemptoristov. Pôsobí tiež ako viceprezident Únie generálnych predstavných a na synode o rodine sa zúčastnil ako jeden zo zástupcov rehoľníkov.

V rozhovore hovorí aj o tom, prečo neverí na krízu povolaní, načo sú Slovensku misionári a ako by odpovedal svätý Alfonz na dubiá o Amoris laetitia.

Federácia redemptoristov

Minulý týždeň ste na slávnostnej omši v Bratislave opäť spojili dva národy – Čechov a Slovákov. Teda aspoň čo sa týka rehole redemptoristov, keďže vznikla nová provincia Bratislava – Praha, ktorou sa spojili českí aj slovenskí redemptoristi. Je za týmto krokom len pokles povolaní?

Nejde len o otázku povolaní, i keď aj tento jav sem vstupuje. V Európe vidíme potrebu posilňovať provincie s cieľom zlepšiť misijné poslanie. Napríklad Nemecko, Belgicko, Švajčiarsko a Holandsko je jednou provinciou. Tak ako v minulosti bolo treba provincie rozdeľovať v mene lepších misií, teraz ich musíme spájať. Pritom nejde len o udržanie prítomnosti redemptoristov, ale snažíme sa komunity rozvíjať a kreatívne pôsobiť v regióne.

Bez povolaní to bude problém…

Je pravda, že bez povolaní to nepôjde a že veľmi klesli, zvlášť v Česku. Ale je to problém celej Európy. Dúfame, že redemptoristi z Česka a Slovenska budú spolu silnejší v ohlasovaní evanjelia.

Keď ešte zostaneme pri novej provincii, aký príspevok do nej prinesú slovenskí redemptoristi a čo zase českí?

Čo sa týka redemptoristov na Slovensku, ich silnou stránkou je práca s médiami, ďalej je tu silná tradícia ľudových misií a tiež spolupráca s laikmi, ktorí participujú na našej spiritualite. Toto je bohatstvo doterajšej slovenskej viceprovincie.

Čo majú bratia Česi?

Musím priznať, že ich až tak dobre nepoznám. Ale je známe, že provincia Praha bola v minulosti veľmi silná a významná. Zásobovala redemptoristické misie v mnohých častiach sveta. Toto dedičstvo predstavuje istý typ základu, ktorý pomôže celej provincii. A tiež majú mladých spolubratov s ideami a schopnosťami.

Navyše v Česku je významné pútnické miesto Svatá Hora. Toto sanktuárium v správe redemptoristov sa môže stať silným miestom pre obe krajiny.

Redemptoristi sú misijnou rehoľou. Mnohým sa môže zdať divné, čo majú v katolíckej krajine, akou je Slovensko, robiť misionári. Veď sme to my, čo posielame kňazov aj laikov do sveta na misie.

Každá krajina potrebuje misionárov. Áno, Slovensko je katolíckou krajinou, ale aj u vás sú opustení ľudia, chudobní a takí, čo nevidia Cirkev ako dobrú Matku. Našou misiou je hovoriť ľuďom: Ježiš Kristus je tu s vami, pre vás a navždy.

Je dosť možné, že nová provincia Bratislava – Praha bude posielať misionárov do sveta. Ale už len v takom Česku je veľká potreba novej evanjelizácie. Nemôžeme povedať: sme katolíkmi celé storočia a basta! Ako povedal pápež Benedikt XVI., Európa je misijný kontinent. A týka sa to všetkých krajín.

S redemptoristami na Slovensku sa spája aj jedna citlivá otázka. Váš spolubrat Róbert Bezák bol tri roky trnavským arcibiskupom, avšak bol odvolaný. Kauza je veľmi bolestnou záležitosťou pre Cirkev. Ako sa pozeráte ako predstavený redemptoristov na tento prípad? Čo sa dá vlastne v tejto chvíli na to povedať?

(Ticho.) Treba povedať, že osoba, ktorú Cirkev vyberie do úradu biskupa, má vzťah predovšetkým s lokálnou Cirkvou, kde je biskupom, ďalej s biskupskou konferenciou a Svätou stolicou. Samozrejme, v prípade rehoľníka zostáva bratský vzťah s rehoľnou kongregáciou. Mons. Bezák je stále náš spolubrat.

Celá situácia sa nás dotkla a zabolela. Nepoznám však detaily rozhodnutia Vatikánu pre odňatie diecézy. Veľmi sa modlíme, aby nastalo v jeho prípade riešenie, pretože som presvedčený, že Mons. Bezák má veľa čo priniesť pri ohlasovaní evanjelia v dnešnej Cirkvi.

michael Brehl

Povolania sú v každej spoločnosti

Poďme teraz trochu do sveta. Ste viceprezidentom Únie generálnych predstavných, teda orgánu, ktorý zastrešuje svetových šéfov mužských reholí. Čo je náplňou vašej práce?

Pre nás všetkých, čo sme generálni predstavení, je to veľmi užitočný orgán. Máme stretnutia, kde riešime analýzy z oblastí zasväteného života, pozývame si expertov z rôznych oblastí. Únia však nie je organizácia, ktorá by direktívne niečo určovala. Skôr ide o poradný priestor, ktorý pomáha predstaveným zorientovať sa vo svete.

Aká je vaša úloha ako viceprezidenta?

Musím priznať, že viceprezidentom som iba preto, že predchádzajúci dvaja kandidáti, ktorých zvolili, to odmietli. (Úsmev.) Post vnímam ako príležitosť. Nie je to nejaká veľká česť alebo prestíž.

Nie? Lebo znie to dobre, niečo ako „pápež pre rehole“.

(Smiech.) Nie, nie. Náš prezident je dôležitý, to áno. Teraz je ním kapucín Mauro Jöhri. On sa stretáva bežne so Svätým Otcom, jeho úrad má viac verejný charakter. Ale ja ako viceprezident som v skutočnosti skôr na úrovni člena.

Napriek vašej skromnosti by sme sa mohli pozrieť na pár otázok spojených s rehoľami. Pápež František pred rokom počas ukončenia Roka zasväteného života povedal, že v rehoľnom živote existujú dve veľké pokušenia: klebety a peniaze. Súhlasíte?

Áno, sú to dva veľké problémy.

Klebety veľmi ničia život v komunite a oberajú o radosť, ktorú sme povolaní šíriť vo svete. Ohováranie ide proti evanjeliu. Často chceme nájsť motívy pre konanie druhého, to je prirodzené. Ale keď hovoríme o druhom deštrukčným spôsobom, môže to pôsobiť ničivo. To isté však platí aj v rodine, ak neexistuje rešpekt voči druhým, zničí to život spoločenstva. Naprávať škody po takýchto neduhoch je potom veľmi ťažké.

A peniaze?

My rehoľníci sme povolaní k životu v chudobe. Na jednej strane sa musíme snažiť o sebestačnosť svojich projektov, ktoré majú slúžiť druhým, ale nemáme sa stať bohatými.

Prokušenie akumulovať a hromadiť je, žiaľ, ľudské a týka sa aj zasväteného života. Ak máme dobrá, máme ich používať v prospech misie.

Ktoré pokušenie je horšie – peniaze či klebety?

Nedá sa povedať, ktoré je horšie, ale obidve vyžadujú konverziu srdca. Pokiaľ nestretneme Ježiša a nebudeme rozvíjať osobný vzťah s ním, upadneme do týchto hriechov.

Zvonku sa ako najväčší problém reholí javí kríza povolaní. Podľa portálu Vatican Insider klesol počas uplynulých 40 rokov počet rehoľníkov a rehoľníčok o 300-tisíc. Na druhej strane, v poslednom desaťročí stúpol ich počet v Ázii o takmer 45 percent a v Afrike o 18,5 percenta. Čo znamenajú tieto fakty pre Európu a zvyšok sveta?

Neverím, že je tu nedostatok povolaní. Kríza nespočíva v tom, že chýbajú povolania.

A v čom?

Kríza je v tom, že v mnohých prípadoch nevieme, ako s povolaniami zaobchádzať. Nevieme, ako máme sprevádzať ľudí, ktorí hľadajú skutočnú skúsenosť. Nevieme, ako spoznať povolania, ako robiť hlboké rozlišovanie.

Povolania tu sú. Sú v každej spoločnosti. No možno sú aj povolania, ktoré spočívajú v laickom živote venovanom Ježišovi Kristovi a evanjeliu.

Ak nebudeme vedieť, ako správne sprevádzať ľudí, nielen mladých, ale všetkých, ktorí hľadajú spôsoby, ako žiť skutočný život podľa evanjelia, ako potom môžu rozpoznať svoje povolanie v zasvätenom živote? Toto vyžaduje našu konverziu.

Vás zasvätených?

 Áno. Sú tu aj spoločenské faktory, to nepopieram. Napríklad ja pochádzam z rodiny, kde bolo desať detí. Dnes v mnohých častiach sveta už nie sú rodiny s desiatimi deťmi. V takých prípadoch bolo oveľa jednoduchšie, aby sa jeden, dvaja stali rehoľníkmi. Dnes je to ťažšie.

Problém vidím aj v tom, že dnes nehovoríme mladým o zasvätenom živote ako o reálnej možnosti, ako o skutočne nádhernom živote. Ak my, kňazi a rehoľníci, prezentujeme zasvätený život ako jedno veľké utrpenie a nudu, kto sa pridá?

Existujú, samozrejme, aj ďalšie ťažkosti s tým spojené. Verím, že najbližšia synoda venovaná mladým a povolaniam v tomto pomôže.

Verím však, že keď budú rehoľníci a rehoľníčky žiť s radosťou a vernosťou a budú sprevádzať ostatných, budú aj povolania.

Hovoríte teda, že väčšia vina je na strane rehoľníkov?

Je to oveľa komplexnejšie. Hovorím len, že s istým podielom viny sa môžeme vysporiadať my, že niečo môžeme zmeniť my sami.

michael Brehl

Dá sa povedať, že niektoré rehole majú väčšiu vitalitu, a teda aj väčšiu šancu prežiť v tomto náročnom období?

Skôr vidím rozdiely na mape. Poviem to na príklade redemptoristov, ktorí pôsobia na celom svete. V niektorých častiach sveta je väčšia vitalita, najmä na poli povolaní. Za posledných 20 rokov sa počet redemptoristov v Ázii zdvojnásobil.

Kresťania sú tam výraznou menšinou, a predsa máme odtiaľ mnohé povolania.

Nedávno som bol na stretnutí redemptoristov Poľska, tak si pomôžem nimi. Keď porovnáme povolania medzi Thajskom a Poľskom – ak by Poliaci dosahovali to isté percento povolaní, aké majú v Thajsku, tak by sme mali v Poľsku sedemtisíc redemptoristov. A pritom Poľsko tvrdí, že je krajina, ktorá má povolania. Má, to je pravda, ale v porovnaní s Thajskom, kde je kresťanov výrazná menšina, ide o menšie percento.

Čím si to vysvetľujete?

Duchovným prostredím. V tejto časti sveta, napríklad v spomínanom Thajsku, žijú ľudia v atmosfére náboženstva a duchovna. Povolanie a rehoľu nevidia ako mimozemskú záležitosť.

Ďalším faktorom je, že veriaci sú viac zapojení do sociálnych diel. O evanjeliu teda nielen rozprávajú, ale majú školy, sirotince, hospice a pritom väčšina z nich nie sú kresťania. Pracujú tiež s migrantmi, ktorí prichádzajú do krajiny, keďže Thajsko má stabilnú ekonomiku.

Čo z toho vyplýva pre Európu?

Musíme sa od nich naučiť, ako vyjsť z kostolov a byť prítomní aj v uliciach, s chudobnými a opustenými, a ako žiť to, čo hlásame. Nemyslím si, že by sme tu nemali dobrú vôľu, skôr nevieme, ako to robiť. Vidno to na utečeneckej kríze, keď Európa nevie, čo má presne spraviť.

Podľa vás teda existuje súvislosť medzi životom podľa evanjelia a povolaniami.

Presne tak. Máme povolania v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike, teda predovšetkým v krajinách, kde sme nablízku chudobným. Myslím, že povolania budú aj na Slovensku, ak budeme toto žiť. Je to otázka charizmy a viery spolubratov.

V súvislosti s krízou viery v Európe a Severnej Amerike sa hovorí o tzv. Benediktovej voľbe. Podľa tejto idey je budúcnosť Cirkvi a viery na Západe v tom, že budú vznikať malé komunity kresťanov v okolí kláštorov alebo rehoľných domov. Čo si o tom myslíte?

Niečo takéto sa v dejinách už stalo. Sila tejto myšlienky spočíva v tom, že v malých komunitách sa ľudia môžu lepšie poznať a vytvárať tak spoločenstvo. Ak však tieto komunity zostanú uzavreté voči zvyšku spoločnosti, už to nebude Cirkev.

Ak sa, naopak, takéto komunity podarí vytvárať a kultivovať, môžu predstavovať významnú stratégiu, ako preniesť evanjelium do budúcnosti.

Hovorili ste, že sa to už v minulosti dialo…

Napríklad v Kórei bolo obdobie, keď nemali viac ako dvesto rokov kňazov. Malé kresťanské komunity však dokázali v ťažkých podmienkach uchovať vieru, dokonca bez Eucharistie, ale krstili ďalšie generácie. Keď sa tam vrátili misionári, objavili tieto kresťanské spoločenstvá.

Sprevádzať vinných

Ako zástupca rehoľníkov ste sa zúčastnili na biskupskej synode o rodine, o ktorej sa doteraz stále diskutuje. Ako vnímajú rehoľníci synodu?

Nie som hlasom, čo môže hovoriť za všetkých. Na synode sme boli 13 generálni predstavení, desať mužov a tri sestry zo ženských kongregácií. Boli sme spokojní so synodou ako takou. Bola to veľmi silná skúsenosť.

Ako hodnotíte pápežovu exhortáciu Amoris laetitia?

Považujem ju za úžasný dokument. Treba povedať, že žiaden jeden jej odsek či kapitolu nemožno čítať bez celkového kontextu.

Pápež František spravil exhortáciu, kde nám ukázal cestu, ako sprevádzať rodiny – od počiatku až po smrť. Dal nám akýsi program, ako začať prehlbovať náš prístup k darom, ktorými sú rodiny.

Exhortácia nastolila veľkú otázku, ako chceme my ako komunita, nie iba kňazi, ale ako celé cirkevné spoločenstvo sprevádzať páry v tzv. iregulárnych situáciách, hoci by boli aj za svoj stav vinní. Je to náročné, pretože máme tendenciu ľudí odsúdiť. Ale Ježiš sa nás tiež pýta, akým spôsobom chceme byť pri tých, čo sú vinní.

Ide o proces v cirkevnom spoločenstve, ktorý vylučuje, aby sa dalo na niektoré veci odpovedať áno alebo nie.

Mnohí však Amoris laetitia vyčítajú, že niektoré veci nie sú napísané dostatočne jasne. Dali sa napísať jasnejšie?

Čítal som jeden článok, ktorý zhrnul Amoris laetitia do troch otázok a na každú dal odpoveď. Ale pápež František sa chcel presne tomuto vyhnúť.

Snaha mať odpovede áno a nie zrejme súvisí s obavou, že ak nebude jasná odpoveď na isté veci, je ohrozené manželstvo ako ideál. Je podľa vás zmysluplný takýto strach?

Neviem, či je zmysluplný. Len tvrdím, že bez procesu rozlišovania a spoločenstva, ktoré sprevádza človeka, nie je možné tieto veci vyriešiť. Samozrejme, že nemôžeme oslabiť atribúty manželstva, ale zároveň nemôžeme opustiť druhých.

Zakladateľ redemptoristov svätý Alfonz bol veľký morálny teológ. Čo by podľa vás povedal na celú túto polemiku? Ako by odpovedal na dubiá?

Myslím, že by reagoval takto: „Pápež prehovoril. Ak ho nechápeme, musíme sa snažiť ho pochopiť.“ Svätý Alfonz by iste neútočil na pápeža, zostal by verný a snažil by sa ho pochopiť. A ak by to nešlo, modlil by sa, aby sa to podarilo.

Michael Brehl, C.Ss.R.

Narodil sa 7. januára 1955 v kanadskom Toronte. Po ukončení štúdia na University of Toronto vstúpil do noviciátu rehole redemptoristov v Toronte. Ako mladý kňaz pôsobil na ostrove Newfoundland a potom na viacerých miestach Ontária, v rámci redemptoristického misijného tímu kázal po východnej Kanade. Neskôr pôsobil deväť rokov v noviciáte a venoval sa mladým a formácii nových povolaní. Osem rokov stál na čele provincie Edmonton-Toronto. V roku 2009 bol zvolený za generálneho predstaveného redemptoristov.

Zdroj: postoj.sk 

Foto: Pavol Rábara

gabriela.kalafusova@hotmail.com