Vyslúžil si nejaký svätý alebo svätá viac kritiky než Marta? Ježiša len požiadala, aby prikázal Márii pomôcť jej s obsluhou; a označili ju ako duchovne ľahostajnú, príliš úzkostlivú a čo viac – nevraživú. Veď aj Ježiš sa zadivil nad jej prosbou a pokarhal ju, že nedala prednosť tomu, čo bolo dôležitejšie.

Čo zlé Marta urobila? Prečo ju Ježiš takto nečakane pokarhal? Bol to hriech, že chcela, aby bolo všetko dôkladne pripravené pre takého vzácneho hosťa, ako bol on? Bolo hriechom upratať a prichystať jedlo? Nerobíme to všetci, keď nás má navštíviť naša rodina či priatelia?

V skutočnosti Ježiša zrejme potešilo, že Marta chcela mať všetko prichystané. Nepochybne sa cítil poctený jej túžbou láskavo ho obslúžiť. Tak prečo potom povedal to, čo povedal? Chcel, aby si Marta – a my všetci – uvedomila, že sú chvíle, keď nás naše plány, predstavy a činnosti pohltia, oberú o pokoj a oddelia od Boha.

Všetci sa necháme rozptýliť. Všetci sa previňujeme tým, že sa venujeme prácam, ktoré považujeme za životne dôležité – na úkor nášho vzťahu s Ježišom.

Činorodosť a kontemplácia

V istom zmysle možno povedať, že Marta predstavuje veriacich, ktorí sa cítia povolaní k aktívnemu pôsobeniu v Cirkvi. Takíto ľudia chcú slúžiť Ježišovi a blížnym celým svojím srdcom. Na druhej strane Martina sestra Mária predstavuje tých, ktorí majú sklon skôr k rozjímavému kresťanskému životu. Pre takýchto ľudí je veľmi dôležité byť s Ježišom, rozprávať sa s ním a počúvať jeho tichý hlas.

Samozrejme, len máloktorí z nás sú stopercentne aktívni či kontemplatívni. Väčšina tých, v ktorých prevažuje aktívny prístup, nájde si čas aj na modlitbu. Nie je ťažké predstaviť si aj Martu, ako kľačí a modlí sa. A podobne väčšina tých, v ktorých prevažuje kontemplácia, pôsobí aktívne v Cirkvi. Naozaj nemôžeme predpokladať, že Mária nepomáhala v domácnosti či susedom. Aby sme teda boli presní, mali by sme objasniť, že hovoríme o pomere aktivity a služby vo vzťahu ku kontemplácii a modlitbe.

Prečo vlastne Ježiš pokarhal Martu? Chcel ju len upozorniť, že odvrátila pozornosť od Pána a jeho slov. Pritom neodmietal jej úprimnú túžbu poslúžiť mu. Marta sa zahĺbila do príprav. Potreba obsluhovať ju úplne ovládla, naplnila úzkosťou, a dokonca posudzovala aj vlastnú sestru. To ju viedlo k sebaľútosti a pokrytectvu, čo vyvolalo Ježišovu reakciu. Môžeme si predstaviť, ako jej potom hovorí: „Neznepokojuj sa, Marta. Nedovoľ, aby tvoja túžba poslúžiť mi znemožnila, aby som ja poslúžil tebe.“

Nie je to úžasné? Už od narodenia sa učíme neprestajne dávať. Akoby sme mali službu iným v krvi. Možno preto si Marta myslela, že otázka, ktorú tak trochu vyčítavo položila Ježišovi, je správna. Problém však bol v tom, že nepochopila Ježišovo učenie – preňho je dôležitejšie slúžiť nám, než to, aby sme my slúžili jemu. Veď skutočne nemôžeme Ježiša „poraziť“ v dávaní.

Dve úrovne roztržitosti

Ako vidíme v príbehu Márie a Marty, odvrátiť pozornosť od Pána znamená zaoberať sa niekým či niečím tak, že strácame Ježiša zo svojho zorného uhla. Niekedy táto roztržitosť pochádza z vonkajšieho pokušenia, inokedy má pôvod v našom zmýšľaní.

Samozrejme, že nie každá roztržitosť je rovnaká. Niekedy nás pokúšajú lákadlá tohto sveta a odvracajú našu pozornosť od Ježiša. No keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, zistíme, že od Ježiša nás môžu odpútavať aj naše dobré zámery, tak, ako to bolo u Marty. Môže to byť aj naša práca, rodina či služba Cirkvi.

V horšom prípade je to pokušenie k nemravnosti, klebetám, klamstvu a podobne, ktoré nás odďaľujú od Pána. Tieto pokušenia nám našepkávajú, že musíme niečo urobiť, aby sme sa cítili naplnení, alebo že máme právo niečo urobiť, aj keď vieme, že Ježiš nechce, aby sme tak zmýšľali či konali. Či už majú pôvod v diablovi, alebo v našej nestálej ľudskej povahe, tieto pokušenia nás klamú, keď nás povzbudzujú, aby sme sa zamerali len na predpokladané výhody pokušenia. A keď im podľahneme, prebúdzajú naše svedomie a často vedú k trpkému pocitu viny a hanby.

S týmto problémom sa stretol aj kráľ Dávid, keď sa stal vládcom celého Izraela. Kým jeho vojsko bojovalo s Ammončanmi, Dávid ostal doma. Jeho zrak sa odvrátil od Boha, myseľ zmalátnela a Dávid zhrešil s Betsabe. V snahe zakryť svoj hriech dal zabiť jej manžela Uriáša. Inokedy čestný a spravodlivý Dávid nevidel v tom, čo vykonal, nič zlé. Jeho svedomie natoľko otupelo, že prestal strážiť svoje myšlienky až do takej miery, že si ospravedlnil klamstvo, neveru aj vraždu.

Vo všeobecnosti nie je veľmi ťažké všimnúť si a uvedomiť podobnú roztržitosť, akej podľahol Dávid. Ťažšie je to s takým, ktoré má pôvod v dobrých úmysloch. Takto sa môžeme odvrátiť od Pána, keď dovolíme, aby nám myseľ ovládli naše povinnosti, ciele a bežné životné potreby. Preto Ježiš nevypočul Martinu prosbu. Keby pripravila jednoduchšie jedlo, ostala pokojná a našla si čas sadnúť si k Ježišovi ako Mária, určite by ju nepokarhal.

S nádejou bojovať proti roztržitostiam

Ak sa chceme priblížiť k Ježišovi, musíme rátať s nižším, ale aj s vyšším stupňom roztržitosti. Ježiš povedal hriešnici, aby išla a viac nehrešila (Jn 8, 11). Mužovi pri rybníku Betsata povedal, aby viac nehrešil (Jn 5, 14). Aj apoštolom povedal, aby prestali medzi sebou súperiť a radšej si začali navzájom slúžiť (Lk 22, 24). Ježiš chce, aby sme aj my preskúmali svoje vnútro a všimli si, či nepodliehame tomuto nižšiemu stupňu roztržitosti.

Zároveň sa musíme vystríhať „dobrého“ odpútania, ako je naša práca, manželstvo či rodina. Aj keď sú tieto činnosti a povinnosti dôležité, môžu odpútať našu pozornosť od Ježiša, keď nám ponúkajú falošný pocit istoty a naplnenia.

Znie to dosť náročne, však? No predtým, než nás opustí nádej, že nedokážeme zvládnuť všetky roztržitosti, ktoré so sebou prináša život, uvedomme si toto: Ježiša diabol pokúšal jedným prázdnym sľubom za druhým. Ježiš najlepšie vie, aké ťažké je odolať pokušeniu. Vie aj to, ako veľmi sme mu každý deň vystavovaní. Len si pomyslite: Ježiš to všetko vedel, keď hovoril s Martou, a predsa chcel, aby sa zmenila. Zrejme veril, že Marta sa dokáže zmeniť. A čo je povzbudivejšie, chcel Marte pomôcť prekonať jej roztržitosť rovnako, ako chce dnes podať pomocnú ruku aj nám.

Boh nezavrhol Dávida, Mojžiša ani Pavla, aj keď mali na rukách nevinnú krv. Nezavrhol ani Samaritánku, hoci mala už piateho muža a žila v hriechu. Nezavrhne nijakú ovečku, ktorá sa zatúla. Nezavrhne ani nás.

Ježiš povedal Marte o lepšej ceste a chce ju ukázať aj nám. Má jediný cieľ: povedať nám, že sme milované Božie deti, a chce nás privinúť k svojmu srdcu. Preto pri zápase s každou roztržitosťou, menšou či väčšou, si uvedomme, že máme silu na jej prekonanie a že jej nemusíme podľahnúť. Vtedy budeme každý deň ochotnejšie a horlivejšie tráviť chvíle pri Ježišových nohách a počúvať ho. A výsledok? Náš vzťah s ním bude čoraz pevnejší a dôvernejší.

Zdroj: Slovo medzi nami č. 5/2005, 6. ročník