Cirkev každý rok 6. augusta oslavuje jednu z najdramatickejších udalostí opísaných v evanjeliu, keď prví Ježišovi nasledovníci uzreli jeho nebeskú slávu. Peter, Jakub a Ján vystúpili na vysoký vrch so svojím Učiteľom. Tam sa pred ich očami premenil. Tvár mu zažiarila ako slnko a odev zbelel ako svetlo. Zjavili sa Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Otcov hlas vyznal lásku k Synovi a učeníkom prikázal počúvať ho (Mt 17, 1–9).

Táto skúsenosť na vrchu mala posilniť vieru učeníkov v Ježiša, ktorý ich upozornil, že bude trpieť a zomrie strašnou smrťou (Mt 17, 12. 22–23). Môže posilniť aj našu vieru, zvlášť keď pred nami stoja problémy, ktoré môžu podkopať našu dôveru v Ježiša a jeho prisľúbenia.

Sviatok Premenenia Pána nás má povzbudiť, aby sme s veľkou nádejou dôverovali Kristovi. Zvlášť v čase, keď cítime, že náš „vonkajší človek“ chradne, môže nás tento sviatok ubezpečiť, že sa vnútorne obnovujeme a pripravujeme sa na „nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (2 Kor 4, 16–17). A nielen to: premenenie nám sľubuje, že keď sa Ježiš vráti, ustanoví „nové nebo a novú zem“, na ktorej celé stvorenstvo bude oslobodené od smrti a zániku (Zjv 21, 1).

Raní kresťanskí spisovatelia, zvlášť Otcovia východnej cirkvi, často uvažovali o Ježišovom premenení. Bol medzi nimi kazateľ, spisovateľ a carihradský patriarcha zo 4. storočia, svätý Ján Zlatoústy. V úryvku z jedného svojho listu uvažuje o tom, ako Ježišovo premenenie poukazuje na budúci život a ako sa môžeme pripraviť na jeho prijatie. Keď budete tento list čítať, nech vo vás vzbudí túžbu zakúsiť príchod neba na zem – a nech ožije vo vás!

Sláva budúceho života

Uvažujte o tom, aký je tamten život – nakoľko je možné ho pochopiť, pretože nijakými slovami ho nemožno primerane opísať. No z trochu tajomných opisov, ktoré sme počuli, vytvorme si o ňom aspoň nejasný vnútorný obraz.

Už nijaký žiaľ

Písmo hovorí: „Zmizne starosť a vzdychanie“ (Iz 35, 10). Čo by teda mohlo byť šťastnejšie než tamten život? Tam sa nemusíme báť chudoby a choroby, neuvidíme, ako niekto ubližuje druhým alebo ako niekomu ubližujú, ako niekto hnevá druhého alebo jeho hnevajú, neuvidíme niekoho nahnevaného, niekoho závistlivého, niekoho, kto horí žiadostivosťou alebo ho rozptyľujú pozemské potreby alebo ho skazí mocenské postavenie. V tom živote všetky búrky našich túžob utíchnu a zaniknú. Všade zavládne pokoj, radosť a veselosť, jasné počasie a pokojné more.

Každý deň bude jasný a žiarivý. Bude tam svetlo, ktoré prevýši naše súčasné svetlo tak, ako slnko prevýši svetlo lampy. Obloha tam nestmavne do noci. Ani oblaky nebudú zatieňovať slnko, avšak naše telá nezoschnú, ani nezhoria! Nie je tam ani noc ani večer, ani ľadový chlad ani letné horúčavy.

Bude tam iná situácia. Bude taká odlišná, pretože ju uvidia len tí, čo sú toho hodni. Nebude tam staroba, ani problémy starnutia, ale všetko, čo má do činenia so zhoršovaním stavu, zanikne a všade bude vládnuť nesmrteľná sláva. A nadovšetko tam vládne neprerušená radosť z Kristovej prítomnosti spolu s anjelmi, archanjelmi a inými mocnosťami.

Žiariť ako slnko

Pozrite sa teraz na oblohu a vo svojich myšlienkach prejdite oblohou až za horizont. Uvažujte tam o premenení celého stvorenstva, ktoré sa uskutoční. Stvorenstvo naozaj neostane také, aké je, ale bude oveľa žiarivejšie a krajšie. Ako zlato prežiari olovo, tak stav stvorenstva potom prevýši terajší stav.

Je to tak, ako hovorí svätý Pavol: „Samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy“ (Rim 8, 21). Keďže v súčasnosti stvorenstvo podlieha procesom skazy tak ako aj materiálne veci, prežíva mnohé utrpenia. Potom však, keď sa toho stvorenstvo zbaví, zjaví sa nám vo svojej nesmrteľnej kráse. Keďže stvorenie bude mať nesmrteľné telá, premení sa do lepšieho stavu. Nikde už nebudú spory a hádky, lebo tam bude súlad zboru svätých, ktorí budú vždy medzi sebou v dokonalej zhode. Tam sa netreba báť diabla, diabolských úkladov, hrozby pekla alebo smrti – buď smrti, ktorá je teraz, alebo oveľa horšej smrti, ktorá príde.

Aby sme dokázali, že to nie sú prázdne slová, poďme na vrch, kde sa Kristus premenil. Pozrime sa naňho, ako žiari tak, ako žiaril tam, hoci ani tam nám neukázal celý jas budúceho veku. Zo slov pisateľa evanjelia je totiž zrejmé, že Ježišovo zjavenie sa prispôsobilo tým, ktorí ho videli, a nebolo úplným zjavením skutočnosti: „Jeho tvár žiarila ako slnko“ (Mt 17, 2).

Ježiš sa im na vrchu zjavil taký, aby na neho mohli pozerať bez toho, žeby sa im poškodil zrak. Ani tak to nemohli zniesť, ale padli na tvár.

Vyber si ten správny zástup

Povedz mi: Keby ťa niekto viedol na žiarivo osvetlené miesto, kde každý sedí oblečený v zlatom odeve, a uprostred tohto zástupu by niekto ukázal na iného človeka, ktorý je oblečený v odeve zo vzácnych kameňov a s korunou na hlave, a potom by ti sľúbil, že budeš patriť do tejto skupiny – neurobil by si všetko, aby sa tento sľub splnil?

Otvor teda oči svojej predstavivosti a pozri sa na túto úžasnú scénu. Sú tam… tí, čo sú vznešenejší než zlato a drahé kamene, vznešenejší než lúče slnka a celá viditeľná nádhera. V tejto scéne nie sú len ľudia, ale aj… oveľa vznešenejší anjeli, archanjeli, tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnosti. O kráľovi nikto nemôže povedať, aký je, lebo jeho krása a jemný výzor, jeho žiara a nádhera, jeho velebnosť a vznešenosť prevyšujú ľudské slová a myšlienky.

Povedz mi: Pripravíme sa o také veľké dobrá, aby sme sa vyhli na krátky čas utrpeniu? I keby bolo nevyhnutné zažiť desaťtisíc smrtí denne, pretrpieť samotné peklo, nemali by sme to všetko zniesť, aby sme videli Krista prichádzať v jeho sláve a patriť medzi jeho svätých?

Z Listu svätého Jána Zlatoústeho Theodorovi 1, 11

Zdroj: Slovo medzi nami č. 8/2005, 6. ročník