DomovNovinkyBlahoslavený Január Mária Sarnelli

Blahoslavený Január Mária Sarnelli

Dnes si pripomíname 22 rokov od blahorečenia Januára Mária Sarnelliho. 12. mája 1996 bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.

Stručný životopis

Január Mária Sarnelli sa narodil v Neapole 12. septembra 1702. Bol synom baróna z Ciorani (Salerno) a v mladosti dostal vzdelanie primerané jeho šľachtickej vrstve.

Po blahorečení jezuitu Francesca de Regis chcel vstúpiť ku jezuitom, hoci bol ešte len 14-ročný. Jeho otec ho ale odhovoril, pretože si myslel, že je príliš mladý na také dôležité rozhodnutie. Január, ktorý si vždy ctil otcove rady, sa teda zasvätil štúdiu práva a v roku 1722 ako 20-ročný dosiahol doktorát z cirkevného a občianskeho práva.

Ako právnik sa stal členom Kongregácie rytierov právnikov a doktorov, ktorú spravovali Zbožní pracovníci sv. Mikuláša. Bol verný pravidlám Spoločnosti a bez toho, aby zanedbával svoju prácu a svoje denné pobožnosti, začal sa venovať chorým v Nemocnici Nevyliečiteľných. Počas toho, ako pracoval medzi chorými a umierajúcimi, nielenže si začal uvedomovať, že volanie ku kňazstvu si vyžaduje okamžitú odpoveď, ale taktiež spoznal Alfonza. Nadviazal s ním priateľstvo, ktoré trvalo až do konca jeho života.

Mimochodom, bol to  Alfonz, s kým získal Január prvé pastoračné skúsenosti. Spolupracoval s Alfonzom pri organizácii Večerných stretnutí, na ktorých pripravovali laikov z nižších vrstiev na evanjelizáciu v opustenejších častiach mesta. V roku 1728 sa stal seminaristom neapolskej diecézy a kardinál Pignatelli ho inkardinoval do farnosti S. Anna di Palazzo.

V júni nasledujúceho roka opustil domov a nastúpil na Čínske kolégium, založené Matthewom Ripom, aby tak mal viac pokoja pre štúdium teológie. Približne rok nato opustil kolégium a vrátil sa ku svojej rodine. Stal sa členom Kongregácie apoštolských misií a 8. júla 1732 bol vysvätený za kňaza.

Počas rokov jeho kňazskej formácie nezanedbával návštevy v Nemocnici Nevyliečiteľných. Venoval sa  aj pomoci deťom, ktoré boli nútené do práce a tiež starým ľuďom v Hospici St. Januára a chorým galejníkom v prístavnej nemocnici.

Po vysviacke ho kardinál Pignatelli pridelil za správcu výučby náboženstva vo farnosti sv. Františka a Matúša. Bolo to v srdci jednej z najľudnatejších a najvykričanejších častí mesta. Tu Sarnelli spoznal biedu prostitúcie, predovšetkým však detskej prostitúcie. Popri svojich predchádzajúcich aktivitách začal teraz s intenzívnou kampaňou na pomoc a prevenciu, aby pomohol mladým ženám, ktoré boli donútené žiť v tomto stave morálnej degradácie.

V júni 1733 sa znovu pripojil ku sv. Alfonzovi v Scale (Salerno), aby mu pomohol v Ravellských misiách. Bolo to vtedy, keď jeho priateľa Alfonza opustili jeho prví spoločníci – niekoľko mesiacov po zrodení Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa (Kongregácia vznikla 9. novembra 1732).

Počas jeho kázní a rozhovorov s Alfonzom na misiách v Ravello si Sarnelli uvedomil zmysel zápalu charizmy tejto novej spoločnosti, ktorej cieľom bola evanjelizácia najúbohejších ľudí, obzvlášť chudobných, ktorí boli úplne bez duchovnej pomoci. Pri svojom návrate do Neapola obhajoval vznikajúci inštitút a svojho priateľa pred kritikmi a nespravodlivými obvineniami bratov z Apoštolských misií.  Na konci augusta sa chopil nového projektu a definitívne sa ponúkol Kongregácii redemptoristov.

Vďaka Sarnelliho známostiam a s pomocou jeho otca Angela a brata Andreja, ktorý bol kňazom, bol založený dom v Ciorany. Taktiež spolupracoval pri založení domu Villa Liberi (Caserta).

Pôsobil na farských misiách v diecézach Amalfi, Calazza a Salerno až do apríla 1736, a súčasne pokračoval v písaní. Táto neustála práca bez primeraného oddychu ho takmer doviedla k bráne smrti. Po zregenerovaní sa musel zo zdravotných dôvodov a so zvolením Alfonza usídliť v Neapole.

Hoci sa navrátil do otcovského domu, neprerušil kontakty s Kongregáciou a znovu sa pridal k svojim spolubratom v ich misijnom apoštoláte vždy, keď ho o to Alfonz požiadal.

V Neapole pokračoval v aktivitách, do ktorých sa zapájal pred vstupom k redemptoristom. V období medzi rokmi 1736 a 1741 publikoval väčšiu časť svojho diela. Usiloval sa o záchranu prostitútok a bojoval proti hriechu rúhania sa. Svoj čas venoval aj šíreniu vnútornej modlitby medzi laikmi a duchovnej a ľudskej formácii mladých.

V roku 1741, v rámci príprav na kanonickú vizitáciu kardinála Spinelliho, organizoval misie v duchovne zanedbaných dedinkách na periférii Neapola (Casali).

Sarnelli prosil kardinála, aby zveril správu misií Alfonzovi a redemptoristom. Toto bolo možné až začiatkom leta 1742, keď bol Alfonz nútený prerušiť prácu a vrátiť sa do Ciorani. Sarnelli prišiel svojmu priateľovi v ťažkostiach znova na pomoc a podrobil sa kardinálovej prosbe, aby zaujal jeho (Alfonzove) miesto. Viedol misie až do septembra nasledujúceho roka, keď úplne vyčerpaný bol zbavený tohto bremena. Aj napriek tomu pokračoval v kázaní do konca apríla, keď sa už ťažko chorý musel vrátiť do Neapola, kde zomrel 30. júna 1744 vo veku 42 rokov.

Alfonz v jeho životopise Sarnelliho popisuje jeho posledné slová pred smrťou. Sarnelli sa modlil: „Môj otec na nebesiach, hľa, tu som. Teraz sa stvorenie vracia ku svojmu stvoriteľovi, syn k svojmu otcovi. Pane, najsvätejšia Trojica, ak ti je to milé, dovoľ mi prísť k tebe, aby som ťa uzrel z tváre do tváre. Neprajem si ani zomrieť ani žiť, prajem si iba to, čo chceš ty. Ty poznáš dobre všetko, čo som spravil, všetko, čo som si myslel, všetko som robil pre tvoju väčšiu slávu.“

Naplánoval si svoju poslednú dobročinnosť a záležitosti okolo svojho pohrebu. To, čo zostalo, osobitne jeho knihy, zanechal redemptoristom. Zomrel v tichosti, za prítomnosti dvoch bratov redemptoristov (Francesco Tartaglione a novic Francisco Romito).

Bol pochovaný najprv v neapolskom kostole S. Maria dell’Aiuto. Pred jeho pohrebom bolo jeho telo vystavené dva dni, toľko ľudí mu chcelo preukázať poslednú úctu. Bol pochovaný 2. júla 1744 v kaplnke sv. Mikuláša (na strane kostola, kde sa číta evanjelium). V roku 1849 boli jeho pozostatky prenesené do redemptoristického kostola sv. Alfonza a Antona v Tarsii v Neapole. Pápež Pius X. vyhlásil hrdinskosť Sarnelliho čností a udelil mu titul „ctihodný“ dňa 2. decembra 1906. Odo dňa 25. októbra 1994 boli jeho telesné pozostatky uctievané v redemptoristickom kostole najsvätejšej Trojice v Ciorani, materskom dome Kongregácie redemptoristov, postavenom na statku rodiny Sarnelli. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Januára Máriu Sarnelliho za blahoslaveného 12. mája 1996.

 

Epilóg: Kľúč k Sarnelliho spiritualite

Mramorový náhrobok Januára Márie Sarnelliho nesie tento epitaf v latinčine:

 

Január Sarnelli

Neapolský kňaz

Apoštol

Zanechal slávu a bohatstvo

Objal poníženosť kríža

Potlačil šírenie prostitúcie

Slovom a písmom

Sa celkom zasvätil

Mravnej reforme

Kléru, detí a všetkých ľudí

Vyčerpaný toľkým dielom

Skončil svoj život

Tridsiateho júna roku Pána 1744

Vo veku štyridsaťdva rokov

Nasledujúci nápis, ešte podrobnejší a oslavnejší, sa našiel v dolnej časti Sarnelliho obrazu v dome redemptoristov v Ciorani:

Ctihodný otec Don Január Mária Sarnelli, z Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, muž hlbokej svätosti a veľmi vysokej učenosti, oslavovaný nadovšetko pre jeho lásku k chudobným, predovšetkým k chorým uzavretým v nemocniciach a pre jeho horlivosť za spásu duší, milovník pokánia, vyznačujúci sa nekonečnou trpezlivosťou v utrpeniach pre slávu Krista, predovšetkým, keď chcel oslobodiť Neapol od množstva prostitútok. Nakoniec, obsypaný zásluhami jeho dobrých diel, odovzdal svoju dušu Bohu v Neapole, v roku Pána 1744, dňa 30. júna, v jeho štyridsiatom druhom roku.

Jeho apoštolát bol poháňaný tým, čo by sa dalo nazvať takmer ako horúčkovitá aktivita. Pokračoval vo svojich misionárskych aktivitách, zatiaľ čo pracoval na svojom literárnom diele a zároveň plnil úrad spirituála. Jeho cieľom bolo umožniť ľuďom znovu objaviť a žiť hlboký zmysel ich ľudskej dôstojnosti v Najsvätejšej Trojici. Zatiaľ, čo konal v rámci kultúrnych limitov svojej doby, nezanedbával ani možnosti nových foriem evanjelizácie, pretavujúc ich do sociálneho kontextu, do ktorého sa mali adaptovať. Jeho najbližší priateľ a životopisec Alfonz ho predstavuje ako mystika, pričom zdôrazňuje, že na všetko, čo Sarnelli robil, musíme pozerať vo svetle jeho hlbokého osobného spojenia s Kristom.

Na počiatku jeho sociálnych programov nemal za cieľ vytvorenie nových štruktúr, ale privádzal vládu aj cirkev jeho času späť k pôvodnému zmyslu existujúcich štruktúr, alebo k zmyslu vytvorenia nových štruktúr tak, aby naplnili špecifické potreby. Sarnelli plánoval celý svoj apoštolát v zmysle svojho kňazstva a predovšetkým jeho misionárskeho povolania. Charizma redemptoristov bola preňho prirodzeným kanálom, v ktorom sa zlievali mnohé dary, ktoré dostal od Boha.

Po jeho smrti sa jeho povesť svätosti rozšírila za hranice Talianska, hlavne ako výsledok práce iného svätého redemptoristu, Klementa Hofbauera. Akokoľvek, písal sa len rok 1861, keď boli dôvody pre jeho svätorečenie uvedené v informačnom procese. 2. decembra 1906 ho pápež Pius X. vyhlásil za ctihodného, a rozhodol o hrdinskosti jeho čností. Január Mária Sarnelli bol beatifikovaný pápežom Jánom Pavlom II. 12. mája 1996 a jeho telesné pozostatky ležia v urne v osobitnej kaplnke, ktorá je jemu zasvätená v kostole Najsvätejšej Trojice v Ciorani.

 

Sarnelli: Misionár redemptorista

 Niekoľko mesiacov po Sarnelliho diakonskej vysviacke (22. december 1731), Alfonz zamenil Neapol za Scalu, blízko Amalfi, aby založil Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa. Dňa 9. novembra 1732 sa zrodila spoločnosť redemptoristov. V dome sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristky) sa zišiel Alfonz a ďalší štyria na modlitby v prítomnosti biskupa Falcoia, aby založili pápežskú skupinu.

Sarnelli nebol v tomto pôvodnom zoskupení. Určite sa o ňom zhováral s Alfonzom, ale mal neistotu vo svojom povolaní, či sa k nim má pridať. Navyše jeho duchovný vodca mu poradil nechať si čas.

Prvá skupina sa rýchlo rozpadla. Týchto piatich mužov zjednocovalo len ich nadšenie a dobrá vôľa; nikdy sa nestali spoločenstvom. Pre ich nedostatok skúseností, ako aj málo vedúcich osobností, nedokázali čeliť Falcoiovmu tvrdému a autoritatívnemu vedeniu (vyvolávajúcemu skôr vonkajšie než vnútorné napätie). Pokúsili sa zjednotiť také rozdielne osobnosti s ich minulosťami a ašpiráciami, že akékoľvek ich spojenie bolo nemysliteľné.

Skôr, než sa toto dielo stalo inštitútom, tento prvý pokus bol naozaj súčasťou jeho prehistórie. Bol to zlý začiatok, apoštolská neodbytnosť, ktorá zlyhala, pretože nebola dostatočne premyslená.  Len v priebehu pár týždňov sa Alfonz so svojim misionárskym snom ocitol sám. Ostal s ním len jeden laický brat, ktorý sa medzičasom pripojil ku skupine, brat Vito Curzio.

Sarnelli poznal všetkých aktérov tohto príbehu okrem Pietra Romana. Z diaľky sledoval udalosti v Scale, a pravdepodobne o nich počul dokonca priamo od Falcoiu alebo Giovanniho Mazziniho. Mazzini chcel nasledovať Alfonza a prišiel do Scaly. Ale jeho duchovný vodca mu zabránil pripojiť sa k tejto skupine, a tak sa poslušne vrátil do Neapolu.

V skutočnosti nebolo treba žiadneho informátora. Celý Neapol, predovšetkým jeho duchovné kruhy, sledoval udalosti v Scale zlomyseľným okom. Zlyhanie snáh bolo okomentované zvyčajným: „Veď som ti to vravel,“ od Alfonzových spoločníkov, ktorí ostali v hlavnom meste.  23. februára 1733 bol Alfonz vypovedaný z Kongregácie Apoštolských misií. Nešťastná úloha obrániť Alfonza a jeho prípad pripadla jeho vernému priateľovi Sarnellimu. Až pod vplyvom autority kardinála Pignatelliho bolo vyhostenie odvolané.

Keď Sarnelli videl, že Alfonza opustili jeho druhovia a že misie sa skončili, pridal sa k Alfonzovi. Prvé misie, na ktorých tí dvaja kázali spoločne, boli v Ravello, 14.-28. júna. Január si ten čas skvele užíval. Pre Alfonza bolo požehnaním mať Januára zaangažovaného v misiách počas týchto dvoch týždňov, pretože na ceste naspäť do Neapola prerušil svoj rozhovor s Falcoiom a začal ospevovať tento ľudový štýl misií a rozprával o veľkých dobrách, ktoré spôsobili.

Sarnelli hovoril o povolaní, nad ktorým uvažoval, so svojím duchovným vodcom, otcom Manuliom, SJ. No ten nemal žiadne ilúzie: „Pred Bohom som zvážil,“ napísal Alfonzovi 14. júla, „ušľachtilé povolanie, ktoré si mi ponúkol, a vo všetkých bodoch sa mi vidí byť Božím volaním, aj napriek ťažkostiam, o ktorých si mi vravel. Skutočne, pretože toto považujem za úžasné dielo, som si istý, že diabol sa neprestane usilovať zabrániť mu a zahrnie ťa ďalšími prekážkami a ťažkosťami.“ Neskôr, koncom júla napísal Alfonzovi, že jeho duchovný vodca usúdil, „že je to Božia vôľa, aby som vstúpil do Inštitútu.“ Január zakúsil mnoho ťažkostí, predovšetkým zo strany Kongregácie Apoštolských misií a od svojich priateľov. Nemal však rád kompromisy. Našiel spôsob, ako každého umlčať. Dal jasne na vedomie, že jeho vstup je už hotová vec. So súhlasom biskupa Falcoiu a svojho duchovného vodcu napísal Január otvorený list, v ktorom oznamoval Alfonzovi svoje rozhodnutie pripojiť sa k Inštitútu.

Tým, ktorí si robili žarty z tejto novej kongregácie, odpovedal Január priamo: „Sme kongregácia pracujúcich kňazov, ktorí prichádzajú na pomoc najúbohejším dušiam na chudobných miestach, aby sme boli svedkami toho, že každý, kto ešte nepozná Boha, môže prísť a spoznať ho.“ Bolo by ťažké nájsť stručnejšiu, a súčasne kompletnú definíciu spoločnosti redemptoristov. Toto „my“ na začiatku výroku naznačuje, že Sarnelli sa už považoval za člena redemptoristov. Niekedy koncom augusta alebo začiatkom septembra 1733 sa Sarnelli presťahoval do Scaly. Tento jeho krok zmenil neapolskú verejnú mienku.

Tento dramatický skutok Sarnelliho dokázal spraviť zázraky v prospech inštitútu. No nevyriešil jeho osobné pochybnosti o správnosti jeho rozhodnutia. Zdalo sa mu, že v Neapole sú potreby oveľa väčšie. Pochyboval, že by popri neustálom misijnom kázaní, ba čo horšie, popri vedení školy v Scale, ktoré po ňom chcel Falcoia, mal čas aj na písanie publikácií, ktoré považoval za dôležité pre scitlivovanie verejnej mienky vo veci prostitúcie a opúšťania detí. Na druhej strane vedel, že by Alfonza nemohol nechať samotného. Takže počas nasledujúcich troch rokov nechal svoje osobné preferencie ustúpiť do úzadia a žil životom misionára.

V júli odišiel Sarnelli do pustovne Santa Maria dei Monti, aby tam strávil leto. Pravdepodobne to bolo najtichšie a najoddychovejšie obdobie jeho života. Tam na rovinke, pol míle od mora, mohol odpočívať, písať a slúžiť pastierom kôz, ktorí tam žili – presne tak, ako to pred štyrmi rokmi robil Alfonz. Bolo to práve tu, keď ho to začalo ťahať naspäť do Neapolu pracovať s chudobnými. Alfonz vedel veľmi dobre o Sarnelliho apoštolských túžbach, a naisto by mu nestál v ceste. Predovšetkým nechcel dostať Sarnelliho do pozície, keď by si musel vyberať medzi Kongregáciou a jeho neapolským Inštitútom. Sarnelli sa angažoval v rade misií vrátane pôstnych kázaní, ktoré pretvoril na štyridsaťdenné misie. Keď sa Alfonz po Veľkej noci vrátil vo Villy, našiel Sarnelliho v biednom zdravotnom stave. Oznámil to Falcoiovi. Falcoia trval na tom, aby išiel Sarnelli do Neapola vyzdvihnúť si lieky a vrátil sa na leto do Scaly, aby si užil čerstvý vzduch. Namiesto toho Sarnelli išiel do Neapolu a krátko nato do Ciorany, ale do Scaly uz nešiel. V Ciorani mohol pomáhať svojmu mladšiemu bratovi tlačiť svoju rodinu do toho, aby urýchlila odovzdanie svojho majetku v Ciorani Kongregácii. Pobyt v Ciorani jeho zdraviu nepomohol. Práve naopak, stav sa mu ešte viac zhoršil. Ku koncu augusta oblasť zasiahlo zemetrasenie. Prekvapený Sarnelli vyskočil z okna domu.  Našťastie sa nachádzal na prvom poschodí, no šok z tohto zážitku v ňom pretrval ešte po dlhú dobu.

Hneď, ako sa mu zlepšilo zdravie, zúčastnil sa na misijnej kampani od jesene 1735 až do Veľkej noci 1736. Medzitým vyšla v Neapole jeho kniha o prostitúcii a každému bolo jasné, že Sarnelli patrí sem, pretože Alfonz uznával, že jeho práca potrebuje neustálu pozornosť.

Posledné slová, ktoré napísal Alfonz o Sarnellim ako o redemptoristovi: „Pretože mal chatrné zdravie, pretože mu nevyhovovalo podnebie, pretože mal povinnosť robiť tú skvelú prácu, ktorá sa mu tam ponúkala, predovšetkým v odstraňovaní prostitúcie z Neapola, čo bolo dlho zanedbávané, pretože si to vyžaduje niekoho neustálu starostlivosť, bolo povinnosťou jeho nadriadeného (ktorým bol sám Alfonz) dať mu povolenie presťahovať sa do Neapola, kde žil až do konca života. Napriek tomu, že žil v Neapole, nikdy neprestal občas pomáhať svojim spoločníkom z Kongregácie pri ich misiách.“

V koncepte životopisu Sarnelliho od Alfonza, ktorý sa k nám dostal pod titulom „Záznamy“, Alfonz pridal a podčiarkol slová: „Všimni si. On neodišiel.“ Boli varovaním pre každého, kto by si bol dovolil pochybovať, že Sarnelli bol naozaj redemptoristom.

 

Sarnelli: Starostlivosť o opustených v Neapole

Po svojom návrate do Neapola na jar roku 1736 žil Sarnelli len osem rokov. Tieto roky strávil uskutočňovaním apoštolátu, ktorý si zvolil. Počas tohto obdobia sa zdal byť neustále v pohybe. Bolo to, akoby si uvedomoval, že mu neostáva vela času, a tak musí rýchlo pracovať. Hoci bolo nemožné jeho dielo dovŕšiť, ostáva zázrakom, ako sa mohol venovať takej komplexnej a náročnej službe pri takom nedostatku času a chatrnom zdraví.

Počas tohto obdobia Sarnelliho života bolo cítiť veľkú dezorientáciu. Zdalo sa, že nie je žiaden smer alebo spoločný menovateľ rôznorodých aktivít, ktorým sa neúnavne venoval, či programov, ktoré neustále vyvíjal pre ľudí, ktorí boli skutočne zúfalí. Počas tohto obdobia vynikajú tri jeho dobré vlastnosti: jeho práca na obnove morálky, jeho ľudský súcit a pastorálna citlivosť.

Centrom Sarnelliho horúčkovitej a neusporiadanej činnosti, hnacou silou každej jeho iniciatívy bola jeho posadnutosť biedou opustených ľudí. Nie „opustení“ ako abstraktná idea, ale naozaj opustení, akí boli v jeho dobe v takom veľkom meste ako bol Neapol. Ako postupne spoznával rôzne spôsoby, akými boli ľudia vylúčení a opustení spoločnosťou, viac a viac dychtil po náprave tohto ľudského a kresťanského nedostatku.  Jeho vášeň pre týchto ľudí ho hnala bezhranične plánovať, písať a konať. Nebolo takej formy vylúčenosti, ktorá by sa ho osobne nebola dotkla.

Január bol veľmi váženým kazateľom a veľmi vyhľadávaným duchovným vodcom. Alfonz, ktorý si bol veľmi dobre vedomý jeho kvalít, pretože spolu často kázali, dosvedčoval túto skutočnosť. Sarnelli sa nezdal byť výnimočným kazateľom ani duchovným vodcom. Tým, čo ho odlišovalo, bola jeho neuveriteľná citlivosť k tým, ktorí boli marginalizovaní. Istotne, nebol prvý, kto si uvedomoval sociálnu diskrimináciu. Bol však unikátny v snahe zničiť naraz všetky formy diskriminácie. Nemožnosť tejto úlohy bola jeho celoživotnou tragédiou. Jeho súčasníci to vedeli. Dominikánsky kňaz, Gregorio Rocco, sa vraj vyjadril: „Ach! Otec Január chce sám odstrániť hriechy celého sveta!“

Otázka prostitúcie: hlavnou prácou, do ktorej sa Sarnelli pustil v Neapole, bola likvidácia prostitúcie. V tom čase bolo v Neapole tritisíc až tridsaťtisíc prostitujúcich. Centrum prostitúcie bolo hneď v susedstve, v Spagnoli a Duchesca. Farnosť svätých Františka a Matúša, kde Sarnelli slúžil ako klerik a ako mladý kňaz, bola v susedstve Spagnoli. On sám bol svedkom rozšírenosti prostitúcie, obzvlášť medzi mladými ženami, žijúcimi v chudobe. Jeho bezprostrednou reakciou bolo ponáhľať sa na pomoc týmto nešťastným ženám a nájsť riešenie ich hroznej situácie.

O ušľachtilom záujme, ktorý mal Sarnelli pre týchto ohrozených maličkých, napísal Alfonz nádherný komentár: „Jeho oduševnenie v prospech prostitútok bolo v Neapole všeobecne známe; každý rozprával o tom, koľko toho pre nich robí. Aby ich oslobodil od ich nemravného spôsobu života, zbieral almužnu a kázal o tomto hriechu, aby znížil počet prostitujúcich. Kvôli tomuto účelu každý sviatok kázal na rušnom námestí oproti kostolu sv. Matúša. Presviedčal aj arcibiskupstvo, aby sa angažovalo tejto otázke. Čo sa jeho týka, nič si nenechával pre seba, až do vyčerpanosti, aby pomohol týmto úbohým ženám, uväzneným v hriešnom živote, či tým, ktorým hrozilo nebezpečie pádu doň. Mnohým z nich sa z neho pomohol vyslobodiť na vlastné náklady. Hľadal všade, kde by mohla byť šanca nájsť nejakú z týchto úbohých žien a vyslobodiť ju. Dvom z nich zaistil špeciálnu starostlivosť na viac než dva roky; presťahoval ich a zaistil im miesto na život,   dokonca im kúpil aj nábytok. Okrem týchto bolo mnoho iných, ktorým našiel miesto na žitie. Práve z tohto dôvodu hľadal podporu v mnohých domovoch, nielen na zbožných miestach, ale aj v niekoľkých domoch, kde bol až taký nežiadúci, že raz sa vyjadril, že sa cítil, ako keby umieral. Pri všetkom tomto znášal urážky, dvere zabuchnuté rovno pred nosom, a ostatné typické riziká, ktoré prináša žobranie o almužnu. Trpel aj mnohým prenasledovaním a osobnou ujmou.“

 Sarnelli videl spojenie medzi chudobou a prostitúciou a okrem toho si bol vedomý, že prostitúcia je vo svojej podstate formou vykorisťovania. Za osudmi týchto žien boli muži, ktorí si za cenu ich utrpenia žili celkom prijemný život. Táto otvorenosť zapríčinila hrozby útokov na jeho život. Alfonz hovorí: „Táto práca veľakrát vystavila otca Januára smrteľnému nebezpečiu. Mohol byť zabitý pasákmi týchto úbohých žien. Jeho rodičia sa ho kvôli tomuto nebezpečenstvu snažili zastaviť, zo strachu, čo by sa mohlo stať jemu, či dokonca celej rodine. On však namietal, že je pripravený znášať dôsledky a vlastne by považoval za šťastie, ak by mohol dokonca položiť svoj život za prácu, ktorá vzdáva Bohu takú slávu!“

Čoskoro sa ukázalo, že akýkoľvek skutok na báze pomoci v konkrétnych prípadoch nikdy nezasiahne základné príčiny takého komplexného problému. Január zistil, že jeho pôsobenie bolo len povestnou kvapkou v oceáne. Zmeniť sa musí celá verejná mienka vo vzťahu k prostitúcii. Podľa mnohých spisovateľov a mysliteľov vrátane sv. Augustína a iných moralistov, bola prostitúcia nutným zlom. Sarnelli bol v tomto zmysle prvým, kto nerešpektoval osudovosť tejto sociálnej pliagy. Alfonz, nasledujúc Sarnelliho, povzbudzoval katolícky svet, aby začal na túto vec nazerať iným spôsobom. Sarnelliho genialita a význam spočíva v tejto zmene postoja.

Sarnelli si bol vedomý, že bojovať sám proti tým, ktorí riadia a profitujú z prostitúcie, ho núti bojovať nerovný boj. Na to, aby dosiahol aspoň nejaký úspech, potreboval mať okolo seba ľudí, ktorí mohli zasiahnuť proti prostitúcii účinnejšie než on. Rozhodol sa vplývať na zodpovedných za verejné blaho. A tak v roku 1736 publikoval svoje prvé dielo Katolícke a politické zdôvodnenia v obranách štátov zruinovaných nehanebnou prostitúciou.

 Neapol už nejaké zákony mal, len ich bolo treba začať presadzovať. Tieto zákony tolerovali prostitúciu len mimo centra, v na to určených oblastiach. V roku 1737, keď získal podporu neapolského arcibiskupa kardinála Giuseppe Spinelliho, Sarnelli publikoval svoje druhé dielo o prostitúcii Ďalšie úvahy o konkrétnych spôsoboch znižovania a stáleho brzdenia prostitúcie; o náprave kajúcnika; o záchrane dievčat v nebezpečenstve; o udržiavaní štátu navždy čistom od sexuálnej neviazanosti; a s reakciami na námietky.

 Aby zastavil šírenie prostitúcie a ochránil úbohé nevinné ženy od pádu do nej, navrhol Sarnelli veľký plán, ktorý mal segregovať do get tie prostitútky, ktoré sa nevzdajú tohto spôsobu života. Jeho právnická formácia ho pripravila na presadzovanie takého extrémneho opatrenia. Je to klasický prípad použitia „silnej ruky zákona“, myslenia, od ktorého sa Sarnelli nedokázal oslobodiť. Preto nemôžeme Sarnelliho zavrhnúť za navrhnutie takéhoto riešenia. Aby dal Sarnelli svojmu zápalu pre akciu väčší punc dôveryhodnosti, venoval svoje dielo „najvýznačnejším zvoleným a delegovaným pánom mesta Neapol“.

Keď Sarnelli pritlačil na „najvýznačnejších pánov“ k podpore jeho veci, požiadali kráľa Karola III, aby obnovil zachovávanie poplatkov, ktoré zaviedli jeho predchodcovia. Kňazi mesta sa pripojili k tejto veci. Aj dôstojníci armády sa pripojili k tomuto hnutiu, pretože len v jednej nemocnici bolo tristo vojakov nakazených pohlavnými chorobami. Kráľ rozhodol prekvapivo rýchlo. 14. septembra 1737 vydal nariadenie, aby všetky ženy zlej povesti do 4. marca blížiaceho sa roka 1738 opustili mesto a išli žiť na miesta pre ne zriadené. Nariadenie tiež ukladalo osobné a finančné tresty neposlušným prostitútkam a každému, kto by im pomohol obísť kráľovské nariadenie.

Kráľovský zásah našiel odozvu v kráľovstve a v redemptoristickej kongregácii. Keď biskup Falcoia videl úspech Sarnelliho práce, napísal členom kongregácie pompézny dopis, ktorého význam spočíva v tom, že objasňuje dva body: predstavený kongregácie redemptoristov rehabilitoval a uznal Sarnelliho za legitímneho člena inštitútu. Priznal: „jeden z tvojich bratov“. Po druhé, prehlásil Sarnelliho dielo za neoddeliteľnú súčasť redemptoristického apoštolátu. Členov inštitútu vyzval „rozvážne napomáhať takejto skvelej službe Pánovi a ľudom, a podporovať zápal a úsilie tých, ktorí sú k nej volaní z tvojich vlastných radov.“

Sarnelliho snahy priniesli dva zaujímavé výsledky. Zmenil spôsob, akým Cirkev a spoločnosť pozerali na problém prostitúcie, a pozornosť obrátil na poníženie, do akého privádza chudoba, a na vykorisťovanie žien. Ďalej, jeho štýl nikdy sa nevzdávať nám pripomína, že by sme sa nemali nechať odradiť ani pri nemožných vyhliadkach.

Keď uvažujeme o Sarnelliho svätosti, nesmieme opomenúť, že Január nebol sociálny reformátor. Bolo by mylné uvažovať o ňom takýmto spôsobom. Túžba po spravodlivosti a skutočnej rovnosti, ktoré sú hodnotami v modernej spoločnosti, neboli prítomné ani v jeho práci ani v jeho dielach. On len osobne reagoval na situáciu ako človek svojej doby a ako duchovný Cirkvi po Tridentskom koncile. Inými slovami, jeho záujem vykoreniť prostitúciu pramenil v snahe odvrátiť tieto ženy od hriechu.

V Sarnelliho prístupe je výnimočné to, že marginalizáciu rozpoznal ako ľudský a kresťanský problém. Mimoriadne je aj to, že tento pohľad si nenechal len pre seba, ale hnal ho nájsť riešenia a začal vyvíjať spôsob, ako scitlivieť iných na ich kresťanskú povinnosť.

Prostriedky, ktorými disponoval, boli tiež primerané jeho dobe. Nemohli úplne napraviť sociálnu biedu, ktorú videl. No politické a socioekonomické štruktúry a jeho kultúrne a duchovné nastavenie mu nedávali žiadne možnosti. Napriek tomu sa pokúšal odstrániť zlo, ktorému čelil, predovšetkým prostitúciu, bez toho, aby vec vyhlásil za nemožnú.

 

Sarnelli: Pohľad upriamený na svet

 Sarnelliho boj proti prostitúcii pritiahol pozornosť celého Neapola. Prvé slová vpísané do jeho náhrobného kameňa sú „potlačil prostitúciu“ (Meretriciam licentiam compescuit). Táto práca však nevyčerpala všetku jeho horlivosť. Svojich súčasníkov ohromil aj svojim absolútnym sebadarovaním „morálnej obnove duchovenstva, detí a všetkých ľudí, či už slovom alebo písmom“.

Denný kontakt s ľuďmi z okolia Neapola a misionárska prax, ktorú získal mimo mesta, presvedčili Sarnelliho, že vyhlasovanie zákonov nestačí na víťazstvo nad morálnou degradáciou a na obnovu kresťanského života. Predovšetkým bolo potrebné veriacich vzdelávať, pomôcť im objaviť ich dôstojnosť Božích detí.

Celoživotné vzdelávanie kresťanov: najkľúčovejšou vecou týchto projektov, ktoré napĺňali krátky život Sarnelliho, bola kresťanská formácia veriacich akéhokoľvek veku či sociálneho postavenia. Najväčšiu snahu však venoval najnižším sociálnym vrstvám, ktoré považoval za najopustenejšie, dokonca aj cirkvou.

V roku 1739 publikoval Sarnelli dielo „Svet obnovený výchovou a vzdelávaním detí“. Je to jedno zo Sarnelliho prvých diel a, čo nás neprekvapuje, ukazuje jeho veľkú vnímavosť na potrebu vzdelávania. Téma vzdelávania tvorila základ jednej z najživších diskusií tej doby. Všetci verili, že budúcnosť spoločnosti a Cirkvi závisí na vzdelávaní detí.

A v tomto mal Sarnelli osobnú skúsenosť. Po jeho diakonskej vysviacke (22. decembra 1731) bol poverený učiť deti katechizmus. Prvýkrát sa stretol s hmotnou biedou a morálnou degeneráciou detí v husto obývanej farnosti chudobného susedstva. Možno to je práve dôvod, prečo bol vždy vnímavý predovšetkým na problémy detí. Alfonz rozpráva: „Náš Január Mária veľmi inklinoval k pomoci biednym deťom a vravel, že počas misií si najviac užíva vyučovanie katechizmu pre deti. Preto v Neapole s veľkou radosťou v nemocnici navštevoval deti nakazené kožnými chorobami. Učil ich, pomáhal im ísť na spoveď a zahŕňal ich takou láskou, že ho začali volať otec. Chodil tiež po všetkých neapolských námestiach a zbieral chudobné deti, ktoré pracovali ako sluhovia. Tých, ktorí boli vo viere najmenej učení, zobral domov a učil ich katechizmus, pripravoval na spoveď a potom im dal čosi zajesť. Aby domácim nebol na ťarchu, pomáhal im variť a keď deti odišli domov, išiel do kuchyne a poumýval riady, ktoré použili.“

Tak ako v iných oblastiach jeho apoštolátu, Sarnelliho dielo sa dotklo priamo podstaty veci. Jeho odvážny čin vytryskol z jeho veľkorysej emocionálnej povahy. No potom jeho horizonty rástli a on mohol nazerať na problém v širších súvislostiach.  Uvedomil si, že najefektívnejší spôsob, ako zmeniť svet, tkvie vo vzdelávaní. Toto posolstvo bolo treba rozšíriť.

Sarnelli vysvetľoval druhým svoje presvedčenie, že vzdelanie je základom vývoja ľudskej osoby a kresťanskej formácie. Najviac ho však zaujímala táto druhá stránka. A tak zameral svoju pozornosť na kresťanské vzdelávanie. Sarnelli sa necítil osobne priťahovaný ani povolaný ku všeobecnej výučbe základoškolských detí. Vlastne, jednou z prekážok vstupu k redemptoristom bola možnosť, že by bol určený riadiť školu, o ktorú sa počas prvých rokov Inštitútu staral Don Caesare Sportelli. Januárovi sa zdalo, že obmedzenie jeho práce na jednu triedu tridsiatich ľudí, pričom práca v Neapole a písanie by pomohlo tisícom, by bola strata času. Alfonz to dobre vedel a bojoval za vylúčenie školskej výuky z diela novej Kongregácie. Toleroval to len v Scale vo Vil, la degli Schiavi, kde bolo jednému členovi Kongregácie umožnené učiť na základnej škole.

Sarnelli mal povolanie ku kresťanskej formácii. Veril, že kňazi a biskupi majú primárnu zodpovednosť za kresťanskú formáciu ako súčasť ich pastoračnej zodpovednosti. Takže v prvej časti knihy Svet obnovený sa prihováral k nim. Druhá, rozsiahla časť, pojednávala o povinnostiach rodičov a zaoberala sa vzťahom medzi rodičmi a deťmi.

Sarnelli nemal žiadne revolučné ani dômyselné pedagogické nápady. Nepokúšal sa inovovať, ale podvolil sa dominantným znakom tradície, ktorá už od dávneho času pokračovala takmer neporušená až do konca osemnásteho storočia. Sarnelliho predstava sa zamerala na dobrý príklad. Sväté Písmo, otcovia Cirkvi a správna dávka zdravého rozumu sa mu zdali byť dostatočnou pomocou učiteľom v ich zodpovednosti.

Katechéta: Význam, ktorý Sarnelli prikladal katechetike, môžeme vidieť aj v jeho účasti na Večerných stretnutiach. Tam si uvedomil, že katechetika sa nezameriava len na svet detí, ale na všetkých pokrstených.

Kňazi, ktorí pokračovali vo Večerných stretnutiach v Neapolských kostoloch, pracovali bez akýchkoľvek pravidiel. Toto vákuum pohlo Sarnelliho k napísaniu praktickej príručky, ktorá je možno jeho najprovokatívnejšou knihou: Osvietený kresťan. Myšlienky a štruktúra tejto knihy pramenia z rokov 1732-1735. Historicky je táto kniha dôležitá, lebo vrhá nové svetlo na aktivity Večerných stretnutí. Taktiež ukazuje, čo Sarnelli myslel pod katechetikou a akým spôsobom by sa to malo realizovať.

 

Sarnelli: Spisovateľ

 Blahoslavený Január Mária Sarnelli zanechal po sebe viac než 30 kníh na rôzne témy: právo, sociálne otázky, mystika, pedagogika, morálne a pastoračné témy, mariológia a askéza. Po jeho smrti sa objavilo ďalších sedem nedokončených diel. Všetko toto vytvoril počas dvanástich rokov, od roku 1732 až do roku 1744.

Január mal ohnivý štýl písania a nič nemôže nahradiť jeho kázne, ktoré kázal z hĺbky svojej skutočnej viery. A predsa, slová, ktoré napísal, odhaľujú témy a motívy, ktorými Sarnelli podporoval sen jeho života: totálna reforma spoločnosti.

Počnúc rokom 1733 publikoval sériu pastorálnych spisov (vrátane jedenástich v roku 1739), ktorými chcel obnoviť kresťanský život, alebo ako to on sám vravel, „pretvoriť a posvätiť svet“. Po celodennej práci venoval svoje večery štúdiu a písaniu. „Zastavil sa,“ poznamenal Alfonz, „až keď ho premohla únava“. Jeho písanie mu pomohlo vyjsť z kruhu neapolských kolegov a osloviť celý svet. Keď na smrteľnej posteli hovoril o svojich dielach, zveril sa kanonikovi Sersalemu: „Chcem hlásať až do súdneho dňa.“

 

 Sarnelli: Napriek svojej smrti prehovára ku všetkým aj naďalej 

Vyznanie Sarnelliho, ktoré vložil do dôverného listu, nám dáva predstavu o stave krajnej vyčerpanosti, v ktorej sa nachádzal okolo polovice roku 1743, keď zložil funkciu riaditeľa veľkej misie v Neapole. Píše: „Neviem, či sa nachádzam na zemi, v očistci alebo v pekle! Trpím toľkými bolesťami a problémami každého druhu, že nežijem, ale som v agónii! Len Boh vidí moje utrpenie bez úľavy, bez útechy, bez toho, aby prestalo čo len na jeden deň. Trpké dni, desivé noci, mučivé spomienky sú tým, čo môžem nazývať „život“. Zvyšok pozná len Boh, ktorý ich na mňa zosiela, a mne samému, ktorý ich trpím. Zomieram každú hodinu; a ak žijem, neviem, či je to život alebo smrť. Zdráham sa ďalej žiť pre problémy, a bojím sa smrti, pretože ma desí. Ak sa Boh nepoponáhľa prísť s nejakou mimoriadnou pomocou, som hotový. To jediné, čo mi ostáva, je nádej v Boha, skrze Ježiša Krista a Pannu Máriu, ale je to len nádej, nie pomoc, ktorej sa mi nedostáva ani kúsok, či z neba, zo zeme alebo od akéhokoľvek stvorenia. A predsa vyznávam, že milosť Božia ma udržuje.“

V polovici marca 1747 sa Sarnelli zúčastnil na misiách v S. Croce Orsolone a začal duchovné cvičenia pre duchovenstvo. Akokoľvek, prerušil ich po prvej prednáške, „pretože sa na nich ukázali len dvaja kňazi.“ V apríli sa stiahol do neapolskej štvrte Posilippo, aby znova viedol duchovné cvičenia pre duchovných. Svoju poslednú úlohu plnil „takmer mŕtvy a strávený ťažkosťami a chorobou“. Navrátil sa do obce S. Angelo a každému bolo jasné, že sa blíži ku koncu svojho života. Koncom apríla ho vzali do Neapola.

Prvý deň mesiaca máj sa pokúšal odslúžiť sv. omšu. Sám sa odviezol na invalidnom vozíku do kostola S. Maria dell’Aiuto, vedľa jeho domu, a začal celebrovať. Hneď po Glórii „som sa zrútil na oltár,“ vyznal v liste o dva dni neskôr. Potom ďalej opisoval situáciu, v ktorej sa nachádzal: „Smrť mojej matky, pomoc, ktorú som jej dal, problémy, ktorými som sa zaoberal, vysťahovania z viacerých bytov nado mnou a sťahovanie mojich príbuzných do Ciorani ma nechali samého a opusteného, takže sa musím strachovať o každý kúsok jedla … Moje jedlo chutí ako jed a každý liek sa mi hnusí.“

Sarnelli žil intenzívne bez odpočinku dvanásť rokov svojho kňazského života. Jeho služba chudobným a chorým, jeho záujem o náboženskú formáciu detí, jeho kázanie, noci strávené pri písaní kníh a nakoniec, jeho tuberkulóza strhali jeho telesnú schránku, ktorá sa nikdy nezdala veľmi silnou.

Rodinné spory a veľká duchovná suchota, ktorú spomínal vo svojich listoch, často skúšali jeho duševnú rovnováhu. Teraz, blízko smrti, ho nečakane naplnil hlboký pokoj. Bol to koniec jeho putovania po púšti. Alfonz zaznamenal: „Začal si vychutnávať úžasný pokoj a tým, že pustil z hlavy ostatné myšlienky, rástla v ňom túžba po zjednotení s Bohom v blaženej otčine. Táto túžba bola taká silná, že keď mu jeden zo sluhov jeho otca prial uzdravenie, aby mohol vstať z postele, Január odvetil: „Och! Ak by som mohol kričať, kričal by som, že mojou jedinou útechou je myšlienka na smrť. A ty mi tu rozprávaš o vstávaní!“

Hrešil aj brata Tartaglioneho, ktorého poslal Alfonz, aby mu stál po boku a staral sa oňho v jeho posledných dňoch, „Buď trpezlivý z lásky k Ježišovi Kristovi, bratku, pretože to nebude trvať dlho, kým ťa uvoľnia z tejto práce.“

Medzi tými, ktorí pravidelne navštevovali zomierajúceho,  vyčnieval kanonik Jozef Sersale. Ale dokonca aj on mu, snažiac sa ho povzbudiť, pripomínal, že nikto nevie, či ešte neexistuje šanca na vyliečenie. Sarnelli mu odpovedal podobne: „Dôstojný pán kanonik, nejaký čas ma trápili pochybnosti. A teraz, z Božej milosti, som od nich oslobodený. Zomieram bez nich v pokoji. Čokoľvek som spravil, konal som s čistým úmyslom tešiť Boha. Obeta je strávená, tak mi už nerozprávajte o živote. Jediný život, ktorý chcem, je môj Boh.“

Zdroj: www.redemptoristspirituality.net

Napísal:  Ivel Mendanha, C.Ss.R.

Preklad: Jana Badurová

 

gabriela.kalafusova@hotmail.com