DomovSpiritualita a dejinyBlahoslavený Gašpar Stanggassinger

Blahoslavený Gašpar Stanggassinger

Dnes si pripomíname výročie blahorečenia blahoslaveného redemptoristu Gašpara Stanggassingera sv. pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1988. Prinášame vám príbeh tohto blahoslaveného z našej knihy Svetlá pre biednych:

Kto je blahoslavený Gašpar Stanggassinger? Je na ňom niečo, čo by nás mohlo fascinovať, strhnúť, nadchnúť? Čo nám táto postava hovorí? Mohli by sme si položiť mnoho podobných otázok. Gašpar bol mladý Bavor, ktorý od detstva miloval Krista a vždy mu chcel zostať verný. Aj keď nebol najlepším žiakom, zvládol celú intelektuálnu formáciu, ktorá sa vyžadovala pre prijatie kňazskej vysviacky. Stanggassinger bol kresťanom, ktorý hľadal to, „čo je hore“, a ktorý vnímal aj to, čo sa dialo okolo neho: miloval rodinu, vlasť, Cirkev. Nadchýnal sa Alpami, ktoré opustil, aby stúpal k svätosti. Gašpar bol vynikajúcim vychovávateľom, prednášateľom, priateľom mladých, sprievodcom zúfalých. Dokázal rýchlo nadviazať kontakt s ľuďmi. Nebál sa chudobných; bol milosrdný a zároveň spravodlivý ku všetkým, s ktorými sa stretal. Od seba samého vyžadoval veľa. Gašpar Stanggassinger stojí pred nami ako výzva a vzor radikálneho nasledovania Krista.

Počiatok horolezectva

12. januára 1871 o pol tretej ráno v hospodárskom dome na Unterkälbersteine v Berchtesgadene v Bavorsku prišlo na svet druhé z pätnástich detí manželov Stanggassingerovcov. Berchtesgaden je mestečko položené na úpätí bavorských Álp. Majestátne nad ním dominuje štít Watzmann. Pri krste, ktorý sa uskutočnil v ten istý deň o pol desiatej v kláštornom kostole, chlapček dostal po svojom otcovi meno Gašpar. Gašpar Stanggassinger senior sa oženil s Krescenciou Hambergerovou 26. apríla 1869. Rodina Stanggassingerovcov sa tešila veľkej úcte: otec bol vyše tridsaťpäť rokov (1875 – 1911) v dištriktnej (obvodnej) rade, osemnásť rokov (1893 – 1911) bol tiež členom zemskej rady. Samozrejme, malo to svoje klady, ale aj zápory. Matka Krescencia bola ušľachtilou, šikovnou a nábožnou ženou, pričom bola aj dobrou vychovávateľkou. Keďže muž zastával rôzne funkcie, výchova detí spočívala na jej pleciach. Náboženský život u Stanggassingerovcov sa bral veľmi vážne – matka bola prvou katechétkou svojich detí. Každý večer sa všetci schádzali k spoločnej pobožnosti, pri ktorej sa čítali životopisy svätých, modlil sa ruženec, v čase Veľkého pôstu sa uvažovalo o tajomstvách krížovej cesty. Malý Gašpar si zvlášť zamiloval modlitbu, ktorou sa všetci porúčali pod ochranu Božej Matky: „Najsvätejšia Panna, Matka môjho Boha…“ 17. mája 1877 išiel prvýkrát do školy. Ako ďalšie mesiace ukázali, nebol najlepším žiakom, no zato bol veľmi ctižiadostivý. Svoje nedostatky vyvažoval usilovnosťou. Výnimočným dňom v živote malého Stanggassingera bol 24. apríl 1880, deň prvého svätého prijímania v kláštornom kostole v Berchtesgadene, ktoré prijal z rúk svojho katechétu Pichlera. Tento deň bol sviatkom celej rodiny. Deti pri hrách rady napodobňujú tých dospelých, ktorí sú im sympatickí alebo ktorí im imponujú. Náš blahoslavený mal sklon k hrám, ktoré majú niečo spoločné s kňazstvom: staval oltáriky a zapaľoval pred nimi sviečky, svojim mladším súrodencom „kázal“. Vrstovníci mali Gašpara veľmi radi, pretože bol veselý chlapec, ktorý však už vtedy cítil, k čomu chce smerovať. Pre mnohých môžu vyznieť zvláštne slová, ktoré napísal deväťročný Stanggassinger – 21. november 1880: kňazské povolanie. Uvedomoval si, na čo sa podujíma? Áno. Budúcnosť ukázala, že tento mladý muž kráčal priamou cestou ku kňazstvu a k Bohu. Svoje tajomstvo zveril matke, ktorá ho modlitbou posilňovala v povolaní. Tak ako horolezec musí liezť hore, aby dosiahol vrchol, tak aj Gašpar musel prekonávať rôzne prekážky. V lete 1881 začal rozmýšľať o odchode z domu. 23. septembra 1881 opustil rodný Berchtesgaden. Spolu s otcom sa vydal do Freisingu, ležiaceho tridsať kilometrov severovýchodne od Mníchova. Tu sa zapísal na kráľovské gymnázium. Historické mesto Freising leží na rieke Isar a dominuje mu návršie zvané Domberg (Dómsky vrch). Mladému horalovi istotne nebolo ľahko privyknúť si na nové prostredie, no v jednom zo svojich listov napísal rodičom: „Domberg sa stal mojím druhým domovom.“ Gašpar nebýval v nižšom seminári, ale u farára Juraja Rotha, ktorý predtým účinkoval v Berchtesgadene. Čo sa týka samotného štúdia, náš hrdina mal zo začiatku problémy, na ktoré jeho otec reagoval veľmi tvrdo. Stanggassingerovci však boli ctižiadostiví, a preto si aj Gašpar predsavzal, že už nikdy nebude robiť svojim rodičom či opatrovníkom problémy. Na zlepšení jeho školskej situácie mal veľkú zásluhu farár Roth, ktorý mu dodával odvahu a sebadôveru. Vysvedčenia jednotlivých školských rokov dokazovali, že budúci blahoslavený dobre spoznal tajomstvá vedy. Po troch rokoch štúdia dostal Gašpar správu, že mu biskup Anton von Steichele povolil prijatie do biskupského nižšieho seminára. Rozlúčil sa s farárom Rothom a prešiel do nižšieho seminára, kde bol šesť rokov. Gašpar bol zvláštny študent. Nikdy nekritizoval profesorov a za peniaze, ktoré iní míňali na zbytočnosti, kupoval knihy: životopisy svätých, asketické spisy. Návštevy Oltárnej sviatosti boli pre neho odpočinkom a radosťou. Počas štúdia bol prijatý do františkánskeho tretieho rádu. Ako osemnásťročný sa zúčastnil na svojich prvých duchovných cvičeniach. Počas pobytu v nižšom seminári sa angažoval v rôznych združeniach a spolkoch, napríklad ako člen tomistickej akadémie. Ochotnícky vystupoval aj na divadelnej scéne. Jeho hereckým výkonom bol nadšený aj neskorší literárny kritik Dr. Jozef Hofmiller. Keď ideme vysoko do hôr, nemôžeme predvídať, čo sa stane, napríklad zmenu počasia, únavu. Gašpar čosi podobné prežíval na ceste svojho povolania. 11. februára 1889 dostal vysokú horúčku. Diagnóza lekára bola jednoznačná: týfus. Horúčka stúpala a Stanggassingger vydesil spolužiakov, keď stratil vedomie. Keď sa prebral, volal svojho spovedníka. Bol ním profesor František Xaver Pleithner. Umierajúci si pri plnom vedomí vykonal celoživotnú spoveď a prijal sviatosť pomazania chorých. Nasledujúci deň horúčka klesla. 22. februára bol Gašpar už mimo nebezpečenstva. V marci odišiel do rodného Berchtesgadenu na zdravotnú dovolenku. Gymnaziálne štúdia Gašpar ukončil a 7. augusta 1890 dostal maturitné vysvedčenie. Na druhý deň odišiel vlakom cez Mníchov do Berchtesgadenu. Cestou zo stanice domov si v obchode kúpil vyrezávanú sochu Božej Matky – vernú kópiu Madony v kaplnke na Kälbersteine. Sochu postavil vo svojej izbe na čestné miesto. Mladým študentom v Berchtesgadene daroval na znak priateľstva svoju fotografiu, ktorá ho zachytávala ako absolventa so stuhou a čiapkou. Doma ho čakali rodičia a štrnásti súrodenci.

Buďte svätí

Gašpar ukončil humanistické štúdiá, stal sa dospelým mužom. Vyzrel aj duchovne. Tento mladý Bavor zobral vážne slová svätého Petra: „Buďte svätí“ (1 Pt 1, 16). Rozhodol sa vystúpiť na vrcholy, ktoré môžu dosiahnuť iba svätci. Na ceste mal troch sprievodcov: Ducha Svätého, spovedníka a knižky. Už osemnásťročný si začal písať duchovný program: „Buď dôkladný vo všetkom, dokonca aj v maličkostiach. Usiluj sa o to s úmyslom milovať Boha stále čistejšie, slúžiť mu stále svedomitejšie, stále sa báť hriechu, jediného zla, ktoré nás môže odlúčiť od Božej lásky.“ Gašpar nevenoval čas iba učeniu. Zaujímal sa o všetko okolo seba. Ako horalovi mu nebolo cudzie horolezectvo. V horách sa Gašpar radoval ako dieťa. Po zdolaní štítu často spieval nejakú horalskú pieseň alebo žalm: „Velebte Pána, vrchy a kopce.“ Pohľadom na túto krásu bol natoľko uchvátený, že neovládal svoje city, musel pokľaknúť a modliť sa. Pri horských túrach nechýbali nebezpečné dobrodružstvá. Napríklad v lete 1866 zachránil svojho kamaráta, ktorý visel v stene a nemohol sa pohnúť. Gašpar rád podnikal vlastivedné výlety a výsledky niektorých svojich pozorovaní uverejňoval v miestnych novinách Der Watzmann. Hory mladému Stanggassingerovi nestačili. Chcel spoznať aj iné krajiny a umelecké diela. Preto spolu so svojim priateľom kňazom Pozlom uskutočnil niekoľko ciest podľa hesla: „Komu Boh chce preukázať svoju priazeň, toho posiela do ďalekého sveta.“ Na týchto cestách sa jeho oči vpíjali do krás prírody, ale zaujímalo ho aj umenie – maliarstvo a architektúra. Okrem iného navštívil Salzburg, Mníchov, Innsbruck, Altötting, Murnau, Garmisch-Partenkirchen, Leutasch, Zell am See, St. Valentin pri Merenau a Viedeň – tu navštívil kostol redemptoristov Maria am Gestade, kde si uctil relikvie prvého redemptoristu za Alpami, Klementa Máriu Hofbauera. Gašpar zažil niekoľko zábavných príhod aj so svojimi mladšími súrodencami. Raz poslal Gašparov otec do obchodu tri zo svojich mladších detí po liter pálenky. Na ceste domov ochutnali „trošku“ ohnivého nápoja a cítili sa blažene. Na svoju smolu stretli Gašpara, ktorý ich vylátal palicou a potom ich zatvoril do pivnice, dokiaľ nevytriezveli.

Byť kňazom

Po ukončení strednej školy si Gašpar nemusel dávať otázku: Čo ďalej? Vedel, že sa chce stať kňazom. 22. októbra 1890 vstúpil do kňazského seminára vo Freisingu. O tri dni prišlo z domu smútočné oznámenie o úmrtí najstaršej sestry – Krescencie. Gašpar to ťažko niesol a od jej smrti myslel často na svojich blízkych v Berchtesgadene. Po dvoch semestroch filozofie začal študovať teológiu. A tri dni predtým začal písať svoje Annotationes – akýsi druh „denníka duše“. Okrem iného písal: „Teším sa z toho, že som ,nič‘, aby Boh bol vo mne všetkým. Chcem sa stať dokonalým v spojení s Bohom skrze lásku, chcem ho chváliť a velebiť.“ 2. apríla 1892 prijal nižšie svätenie. Tým bol prijatý do klerického stavu. Na druhý deň mu oznámili správu o skone jeho milovanej babičky. Zo začiatku sa s tým nemohol zmieriť, ešte v ten deň napísal svojim rodičom hlboko precítený list, ktorý zakončil slovami: „… Preto nebuďte smutní. Pozrite, máme predsa milujúceho Otca v nebi, ktorý všetko riadi a iste to riadi k nášmu dobru.“ Po skončení druhého semestra teologických štúdií prišiel domov na prázdniny oblečený v sutane.

Veľké rozhodnutie – Boh ma volá k redemptoristom

Gašpar stál opäť na rozhodujúcej križovatke svojho života: rozhodol sa odísť zo seminára vo Freisingu a vstúpiť do Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa. Pre mnohých to bolo nerozumné rozhodnutie. Môžeme si však byť istí, že Gašpar si to dobre premyslel. Redemptoristi nemali v Bavorsku kláštor (boli z neho vypovedaní), preto Gašpar chcel ísť do Dürrnbergu pri Hellein12, kde prišli prví redemptoristi v roku 1833. Dürrnberg bol známy ako pútnické miesto. Keď mal Gašpar sotva osem rokov, putoval tam prvýkrát. Neskôr tam chodieval často, zoznámil sa s rakúskymi redemptoristami, poznal životopis svätého Alfonza Máriu de Liguoriho a Klementa Máriu Hofbauera. V septembri 1892 začal konať. 23. septembra sa stretol s provinciálom redemptoristov a na druhý deň oznámil rektorovi seminára vo Freisingu výstup z kňazského seminára. O dva dni neskôr na audiencii u arcibiskupa v Mníchove prosil o prepustenie zo seminára a ešte v ten istý deň provinciál napísal generálnemu predstavenému do Ríma tieto slová: „Bohoslovec z kňazského seminára vo Freisingu chce vstúpiť k redemptoristom.“ 29. septembra provinciál páter Schopf sa za Gašpara písomne prihovoril u diecézneho biskupa; 3. októbra dostal Gašpar správu od biskupa: „Žiadateľovi sa oznamuje, že jeho Excelencia arcibiskup mu povoľuje vstup do kongregácie redemptoristov. Mníchov, 1. októbra 1892.“ Nepredpokladal, že po príchode domov 4. októbra bude najväčším problémom presvedčiť vlastného otca. Na Unterkälbersteine začala „vojna“ medzi Stanggassingerovcami – seniorom a juniorom. Na jednej strane otec pätnástich detí, majiteľ kameňolomu a veľkého gazdovstva a zároveň verejný funkcionár. Na druhej strane dvadsaťjedenročný seminarista, milujúci svojich rodičov, presvedčený, že sa musí stať redemptoristom. So svojím rozhodnutím sa zveril najskôr matke, ktorá sa rozplakala, pretože – dobre poznajúc svojho muža, obávala sa tvrdého boja. Počas večernej modlitby ruženca Gašpar oznámil otcovi svoje zámery. Otec zbledol. Nezmohol sa na slovo. Niekoľko hodín stáli proti sebe. Otec neustupoval, Gašpar si takisto pevne trval na svojom. Rozišli sa bez slov. Ani nasledujúci deň nepriniesol riešenie. Vo štvrtok 6. októbra Stanggassingerov prvorodený vstal skoro ráno, rozlúčil sa so svojou matkou a súrodencami, vzal si batožinu a šiel na stanicu, aby sa vydal do Garsu. Po troch týždňoch napísal rodičom list: „Odlúčil som sa od vás pre lásku k Ježišovi, aby som ho nasledoval. (…) Keď hovorím, že ma sem zaviedlo volanie Božej milosti, nemôžete sa predsa zarmucovať. Načo sme na svete, ak nie preto, aby sme slúžili Bohu a milovali Ježiša?“

Z Božej milosti som tým, čím som

Gašpar Stanggassinger začal svoj noviciát 6. októbra 1892 v Garse. Prežíval veľkú radosť, keď 20. novembra dostal rehoľný habit. Domov písal: „Áno, milí rodičia, teraz nosím habit svätého Alfonza, šat cti, šat milosti, ale aj šat pokánia.“ Gašpar sa cítil v kláštore veľmi dobre. Podľa svedkov pôsobil dojmom spokojného a vnútorne vyrovnaného novica. 29. septembra 1893 sa skupina novicov vybrala z Garsu do Dürrnbergu, kde mali 16. októbra zložiť rehoľné sľuby. V pútnickom kostole sa zhromaždilo veľmi veľa ľudí. Z blízkeho Berchtesgadenu sem prišli Stanggassingerovi známi a príbuzní. Na tejto slávnosti bol prítomný aj Gašparov otec. Keď videl, ako jeho syn žiari radosťou, bol dojatý. Neskôr povedal jednému známemu: „Ešte dnes ma bolí, že som Gašpara nechal odísť bez svojho požehnania. Ty to neurob! Keď deti veľmi niečo chcú, čo nie je zlé, tak im buď po vôli.“ Tak sa mladý Stanggassinger stal redemptoristom. Ostal v Marienburgu, aby dokončil teologické štúdium. Jeho životná cesta sa pomaly blížila k vrcholu – k oltáru. Deň, na ktorý čakal celý život – deň kňazskej vysviacky –, nastal 16. júna 1895. V tento deň spolu s ďalšími päťdesiatimidvoma kandidátmi vstúpil do katedrály v Regensburgu, kde ho biskup Senetrey vysvätil za kňaza. O týždeň páter Gašpar prišiel do slávnostne vyzdobeného Berchtesgadenu. Koč ovenčený kvetmi šiel k fare, odtiaľ ku kláštornému kostolu, potom na Unterkälberstein. Primičný deň začal Gašpar o piatej hodine modlitbou, neskôr prešiel do kláštorného kostola. Primičná svätá omša bola veľmi slávnostná, hral orchester, primičný kazateľ kázal jeden a pol hodiny. Páter Gašpar bol sústredený a zároveň uchvátený. Na konci slávnosti udeľoval primičné požehnanie a rozdal primičné obrázky, na ktorých bol napísaný text, pre primicianta veľmi dôležitý: „Z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15, 10). Primičná hostina sa konala v hoteli Vier Jahreszeiten, kde mali pred dvadsiatimišiestimi rokmi svadobnú hostinu Gašparovi rodičia. Popoludní sa pomodlil v kláštornom kostole vešpery a o sedemnástej hodine predsedal pobožnosti k Božskému Srdcu Ježišovmu u františkánov. Tak sa 24. jún stal pre primicianta a jeho rodinu skutočným sviatkom.

K dispozícii Bohu a ľuďom

Gašpara nadchýnal svätý Alfonz a zvlášť jeho poslanie slúžiť úbohým a najopustenejším. Preto vo svojej misionárskej práci dával vždy prednosť chudobným: „Ak si môžem vybrať, chcem radšej spovedať ľudí chudobných, nevedomých a nízkej úrovne, kázať im a viesť ich do neba.“ Gašpar ochotne spovedal všetkých, dokonca aj tých, ktorých iní kňazi nechceli – starčekov a zle počujúcich. S veľkým milosrdenstvom pristúpil k svojej mladšej sestre Kathi, ktorá bola slobodná a čakala dieťa. Potešil ju a udelil jej primičné požehnanie. Dva týždne po primíciách napísal domov list, v ktorom prosil, aby jej odpustili. Ako redemptorista bol Gašpar aj kazateľom. Hovoril jednoducho a logicky, hoci niekedy pridlho, takže niektorí spolubratia strácali trpezlivosť. Jeden kňaz raz začal od oltára spievať uprostred jeho kázne Credo, inokedy Gašpara znamením zvonca napomenuli, že už prekročil určený čas. Štýl pátra Stanggassingera bol rôzny a pestrý: kládol otázky a odpovedal, používal originálne prirovnania z každodenného života a uvádzal mnoho príkladov. Kázne zanechávali hlboký dojem, dotýkali sa sŕdc. To, čo dojímalo a strhávalo, vychádzalo predovšetkým v jeho hlbokej viery. Páter Gašpar mal misionárskeho ducha. Keď v roku 1894 bavorskí redemptoristi prevzali obrovské misijné územie v Brazílii, prihlásil sa. Stať sa misionárom sa mu však nepodarilo. Boh s ním mal iné plány. Krátko po kňazskej vysviacke menovali Stanggassingera za rektora juvenátu v Dürrnbergu. Možno, že Gašpar bol prekvapený týmto menovaním. Stalo sa tak, pretože predstavení rýchlo spoznali pedagogické schopnosti dvadsaťštyriročného kňaza. Jeho úlohou bolo vychovávať asi šesťdesiat študentov – a aspoň niektorých získať pre povolanie redemptoristu. Už počas jeho vlastných štúdií ho nazývali „otcom študentov“. Vedel ľahko nadviazať kontakt s mladými, bol pre nich vodcom, vzorom, príkladom. S priateľmi podnikal výlety do hôr, organizoval športové hry a z času na čas aj malé študentské oslavy. Keď sa stal profesorom v rehoľnom gymnáziu, tieto prirodzené schopnosti mu veľmi pomáhali. Stanggassinger si bol vedomý, že výchova je viac než vyučovanie. Výchova srdca je taká dôležitá ako vzdelanie. Preto v jeho poznámkach často nachádzame štyri kľúčové slová: láska, sloboda, úcta, radosť. Okrem iného bol aj akýmsi správcom: bol zodpovedný za poriadok a čistotu v dome a zverili mu hospodárske vedenie seminára. Často a rád ošetroval chorých, ale najradšej pracoval s mládežou. Veľakrát sa mladých zastal pri konfliktoch zo staršími pátrami. Jeho izba bola pre študentov vždy otvorená. Práca s mládežou však nie je vždy ľahká. Jedného dňa juvenisti priniesli zo záhrady dedinského učiteľa ruže. Keď to počul riaditeľ gymnázia, bol veľmi nahnevaný. Páter Gašpar išiel s vinníkmi k majiteľovi záhrady a prosil ho o odpustenie. Juvenisti neverili svojim očiam, keď videli, ako ich prefekt padol na kolená, a tak prosil suseda za odpustenie. Bol to pre nich silný zážitok a príklad od predstaveného. Stanggassinger miloval svoje povolanie, dom, v ktorom býval, i juvenistov, ktorých vychovával. V Dürrnbergu sa cítil veľmi dobre; považoval svoju prácu za ozajstnú apoštolskú činnosť. Vo svojich prednáškach približoval juvenistom krásu rehoľného života. Záležalo mu na dobrej príprave misionárov, snažil sa zapáliť v nich apoštolského ducha. V roku 1894 sa redemptoristi po viac ako dvadsiatich rokoch vyhnanstva vrátili opäť do Bavorska. Bezprostredne potom sa rozhodli preložiť juvenát z rakúskeho Dürrnbergu do Garsu nad Innom. Pri vypracovaní učebného plánu a stanov malého seminára pomáhal páter Gašpar. Plán i stanovy potvrdilo bavorské ministerstvo kultúry 9. septembra 1897. Medzitým v Garse postupovali stavebné práce. V auguste 1899 sa v Dürrnbergu začali prípravy na sťahovanie. 4. septembra sa konala oficiálna rozlúčka s Rakúskom, na druhý deň prvá skupina juvenistov opustila Dürrnberg a vydala sa do Garsu. 11. septembra páter Stanggassinger slávil v pútnickom kostole poslednú svätú omšu. Po raňajkách posledných dvadsaťšesť študentov opustilo budovu juvenátu. Celý čas pršalo. Zdalo sa, že počas celej cesty plače nebo. Keď došli do Garsu, prefekt vyzeral veľmi vyčerpaný. Napriek tomu, že mnohé ešte chýbalo, 13. septembra bolo slávnostné otvorenie novej budovy juvenátu. Vnútorné zariadenie nebolo úplne dokončené, no i tak sa konala slávnostná posviacka domu a kaplnky. Po slávnosti sa všetci zišli s pozvanými hosťami na skromnú hostinu. Večer tohto pamätného dňa započali študenti duchovné cvičenia. Viedol ich páter Stanggassinger. Všetci spozorovali, že prefekt sa ledva vlečie. Nasledujúce dni boli pre neho veľmi ťažké. Cvičenia však viedol až do konca. 18. septembra sa začalo vyučovať; prefekt učil štvrtý ročník a náboženstvo vo všetkých triedach. 22. septembra generálny predstavený páter M. Raus podpísal v Ríme menovací dekrét, ktorým pátra Stanggassingera menoval za riaditeľa nového juvenátu. Nikto však okrem Gašpara nepredvídal Božie plány, ktoré boli úplne iné.

Buďte vždy verní

Gašpar Stanggassinger už prv cítil blížiaci sa koniec svojho pozemského putovania, či skôr výstup na vrchol svätosti. Ešte pred odchodom z Dürrnbergu navštívil sestry v nemocnici v Berchtesgadene. Tu im povedal: „Tak, sestra predstavená, teraz sa treba rozlúčiť navždy (…). Uvidíte, tentoraz je to s konečnou platnosťou.“ V noci z piatka na sobotu (22. – 23. septembra) Gašpar pocítil prudké bolesti brucha. Zavolali lekára. Po prvom ošetrení bolesti trochu poľavili, takže páter Stanggassinger mohol v nedeľu odslúžiť svätú omšu. Mala byť jeho poslednou. Ešte pri oltári opäť pocítil prudké bolesti. Znovu poslali po lekára. Ten, keď videl vážnosť situácie, zavolal si na poradu kolegu z Altöttingu. Lekári sa zhodli na diagnóze, ktorou bolo prasknuté slepé črevo. Stav pacienta bol kritický, ba beznádejný. Medzitým prišiel z Ríma menovací dekrét, ktorý mu už nedali, lebo v tom čase páter Stanggassinger už zomieral. V garskom kláštore panovala stiesnená nálada. V pondelok večer zomierajúci prosil o sviatosť pomazania chorých. Pred prijatím sviatosti sa lúčil s prítomnými študentmi. Napomínal ich: „Zostaňte vždy verní (…). Teraz musím zomrieť, ale nebojím sa smrti.“ Umierajúci po prijatí sviatosti pomazania chorých stratil vedomie. Medzi jednou a druhou hodinou v noci prišiel ešte raz k sebe. Posadil sa na posteli a prosil o sväté prijímanie. Potom prijal viatikum, pokrm, ktorý mu mal dať silu na posledný úsek jeho životnej cesty. Slovami svätého Alfonza sa nahlas modlil modlitbu vďakyvzdávania. O tretej hodine ráno si obnovil rehoľné sľuby. Od tej chvíle mlčal, iba občas šepkal slová krátkej modlitby. Hlas mal stále slabší, dych sa mu krátil. 26. septembra krátko po pol štvrtej ráno vydýchol naposledy. Iba dvadsaťosemročný bol už v cieli. Mŕtveho uložili do truhly. Celý kláštor sa pohrúžil do smútku. Správa o Gašparovej smrti rýchlo dorazila do Berchtesgadenu. Otec nebol doma, matka od bolesti omdlela. Telesné pozostatky pátra pochovali v kláštornej krypte garského kostola. Keďže prišiel do Garsu len pred niekoľkými dňami a bol tam neznámy, na pohrebe sa nezúčastnilo veľa ľudí.

Obyčajná svätosť

Po smrti pátra Stanggassingera sa šírila zvesť o jeho svätosti. 9. januára 1935 jeho ostatky preniesli z kláštornej hrobky do bočnej kaplnky garského kostola v prítomnosti kardinála Michaela von Faulhabera, ordinára arcidiecézy Mníchov– Freising. Vo svojom príhovore medziiným povedal: „Gašpar Stanggassinger je žiariace svetlo pre arcidiecézu Mníchov, pre redemptoristov, pre mládež i pre veriaci ľud.“ 8. apríla 1935 sa začal v Mníchove diecézny proces k blahorečeniu pátra Stanggassingera. Dva dni predtým začala umierajúca sestra Teofila Kleebergerová, rehoľníčka, nové- nu ku cti Božieho služobníka. Práve v deň začatia procesu blahorečenia sa táto už dvadsaťsedem rokov chorá sestra nečakane uzdravila. Uzdravenie bolo trvalé, sestra Teofila žila ešte dvadsaťdva rokov. 7. januára 1987 konzorcium lekárov v Ríme označilo toto uzdravenie za zázračné. 24. apríla 1988 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Gašpara Stanggassingera za blahoslaveného. Možno si položiť otázku, či si Gašpar zaslúžil to veľké vyvýšenie, akým v Katolíckej cirkvi nepochybne je vyzdvihnutie na oltár. Nevykonal predsa nič mimoriadne, ani činmi, ani myšlienkami, ani askézou. Ťažko si predstaviť „obyčajnejšiu“ a „obvyklejšiu“ svätosť. No podstatou svätosti je láska k Bohu a k blížnemu. Môže sa prejavovať v rôznych formách. A dokonca keď je veľmi hlboká, nemusí sa prejaviť neobyčajne, mimoriadne. Môže jestvovať tiež v prostom a nenápadnom živote, akým bol život blahoslaveného Gašpara Stanggassingera. Ba čo viac, svätosť tohto druhu nám skutočne má čo povedať; odovzdáva nám potešujúce posolstvo. Lebo málokto z nás je schopný čohosi „mimoriadneho“. Napriek tomu – ako to vyplýva s príkladu Gašpara Stanggassingera – môžeme byť svätými tak, ako on. Celá rodina redemptoristov ďakuje Bohu za spolubrata, ktorý sa napriek mladému veku vzniesol do výšin duchovné- ho a náboženského života. Je pre nás vzorom, ako máme vo svete žiť pravú vieru v Boha. Duch Gašpara Stanggassingera žije medzi nami, prebúdza naše sily, pomáha nám s radosťou hľadieť do budúcnosti. Blahoslavený Gašpar ako svätý Cirkvi sa stal človekom nadčasovým, ktorého význam neprestal rásť. Liturgická spomienka je 26. septembra.

michalovic.lukas@gmail.com