Text P. Rastislava Dluhého CSsR vyšiel v č. 02/2023 časopisu Zasvätený život a vychádza s láskavým súhlasom redakcie.

Som poslaný do Litvy, aby som mal účasť na tom, čo Boh koná v tejto krajine. Som poslaný po rozlišovacom období našej rehole. Dekrét mám od provinciála, posiela ma Cirkev, ale hlavne ma posiela Božie srdce. Otec, ktorého srdce horí túžbou, aby všetci boli zachránení a prišli do neba. Otec, ktorý poslal svojho Syna a potom Ducha, a potom Petra a ostatných apoštolov. Moje poslanie vychádza z toho istého Božieho srdca, ktoré poslalo Ježiša. Som v Litve, lebo moja rodina – Cirkev ma potrebuje teraz na tomto mieste. Slúžim v mojej rodine, len na inom mieste. Keď mi je ťažko, snažím sa pripomenúť si to, že ako redemptoristi prichádzame práve do situácií pastoračnej nevyhnutnosti či urgencie. Často tam, kde iní nechcú ísť. V tomto duchu sme prijali od biskupa poverenie slúžiť v najväčšej väznici Litvy a od nového arcibiskupa aj pastoračnú službu v najväčšej univerzite Kaunasu a v tíme pastorácie povolaní. Prvé dvoje farské misie sme robili s malým srdiečkom, hoci to boli historicky prvé misie po totalite. Božia milosť bola s nami a vykrývala našu ľudskú krehkosť. Teraz v máji máme dvoje misií v dvoch živých mestách, je to opäť čas zvolávania Ducha a laikov misionárov.

Tu na misii, kde sme zatiaľ v komunite len dvaja – už piaty rok, sa oveľa plnšie ukazuje, aký som, čo mi chýba, ako veľmi pôsobí milosť a láskavá všemožná pomoc Cirkvi. Môj spolubrat v komunite je mojím náprotivkom. V podstate sme sa nepoznali, kým sme nezačali túto misiu, žili sme dovtedy v iných komunitách. Aj to je dobrodružstvo: začať žiť v komunite s človekom, ktorého spoznávate deň po dni so všetkým, čo je s tým spojené. On je praktik, všetko opraví, čokoľvek uvarí, detailne naplánuje misie aj akcie. Bez neho by som tu bol stratený. Ja som hlavou stále skôr v nejakých nápadoch a víziách nových vecí. Bez ľudí som stratený. Moji priatelia vedia, ako na to, ako urobiť, aby sa nápad či slovo stalo telom. Nad týmto zázrakom ustavične žasnem.

Potom sú tu ľudia Litvy, ktorých sa snažím vnímať, načúvať im. Dejiny kedysi najväčšej krajiny Európy a teraz jednej z najútlejších sú plné hrdosti aj biedy. V čase cárskeho Ruska boli snahy vymazať túto krajinu z mapy Európy, spolu s jej dejinami a jazykom. Rusi pálili všetky litovské knihy a písomnosti. Litovčania však ďalej písali a učili sa tajne. Tak sa zachovala litovská literatúra, jazyk a kultúra. Počas nemeckej okupácie v období II. svetovej vojny bola vyvezená a vyvraždená väčšina židovskej komunity. V tom období nazývali Litvy Jeruzalemom severu, pre najväčšiu koncentráciu Židov v Európe. V getách Vilniusu a Kaunasu a v iných mestách pomrela väčšina Židov. Pomrelo aj množstvo iných politických väzňov a intelektuálov. Krv týchto pozabíjaných volá hlasno do neba. Keď nám o tomto strašnom období hovoria litovské rodiny, ktoré stratili svojich blízkych, prichádza mi na um to, že práve tu Ježišova krv volá do neba hlasnejšie ako tá Ábelova. Práve tu v Litve zjavil Boh svoje milosrdenstvo prostredníctvom obrazu a Korunky Božieho milosrdenstva. Na um mi prichádzajú slová Písma o tom, že tam, kde je to najviac potrebné, zjavuje sa Božia milosť a milosrdenstvo. Tam, kde je človek najviac zranený a stratený.

Ako misionári sme ponorení do prúdu milosti, ktorú Boh vylieva na túto krajinu. Snažíme sa spolupracovať s Božou milosťou a podporovať miestnu Cirkev. Myslím, že nie je namyslenosťou povedať, že Boh tak miloval Litvu, že jej poslal Ježiša, mnohých skvelých ľudí aj mňa.

Rastislav Dluhý CSsR