Prinášame vám výber z článku o svätom redemptoristovi a biskupovi Jánovi Nepomuckom Neumannovi a jeho štúdiách v Českých Budějoviciach v rokoch 1823 – 1833. Článok Rudolfa Svobodu, dekana Teologickej fakulty Jihočeskej univerzity v Českých Budějoviciach, vyšiel v angličtine v najnovšom čísle odborného časopisu historického inštitútu redemptoristov v Ríme Spicilegium historicum.

Úvod

Ján Nepomucký Neumann je významnou osobnosťou najmä českého a amerického náboženského života v 19. storočí. Narodil sa v roku 1811 v Prachaticiach (Prachatitz) v Českobudějovickej diecéze v zmiešanej česko-nemeckej rodine. Študoval najprv na gymnáziu v roku 1823 a neskôr na vyšších filozofických štúdiách v Českých Budějoviciach. Tu tiež v roku 1831 nastúpil do biskupského seminára, kde strávil dva roky. Pod vplyvom čítania textov misionára Friderika Baragu a osobného stretnutia s ďalším podporovateľom misijnej činnosti Hermannom Dichtlom sa rozhodol odísť na misie do Spojených štátov. Aby sa na túto misiu lepšie pripravil, požiadal svojho biskupa Arnošta Konstantina Růžičku o povolenie  pokračovať v teologických štúdiách v Prahe, kde nakoniec pôsobil v rokoch 1833 – 1835. Po návrate do rodnej Budějovickej diecézy nebol z cirkevno-administratívnych dôvodov vysvätený za kňaza, ale naďalej sa pripravoval na kňazskú vysviacku. V roku 1836 odcestoval do Spojených štátov, bol vysvätený za kňaza a začal pôsobiť vo Williamsville pri Niagarských vodopádoch. Okrem iného mal na starosti miestne komunity nemecky hovoriacich prisťahovalcov. V roku 1840 Neumann vstúpil do Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa a v roku 1842 zložil sľuby. V roku 1847 sa stal predstaveným provincie. V roku 1852 sa stal filadelfským biskupom a v tomto úrade zostal až do svojej náhlej smrti v roku 1860.

Už v roku 1886 sa začal proces jeho kanonizácie. Neumann bol blahorečený v roku 1963 a za svätého vyhlásený v roku 1977, čím sa stal prvým mužským americkým svätcom. Jeho odkaz je stále živý, najmä v americkom, českom, nemeckom a rakúskom prostredí. Vďaka svojmu česko-nemeckému pôvodu sa stal aj mostom pre porozumenie a zmierenie medzi Čechmi a Nemcami vyhnanými z územia bývalého Československa po druhej svetovej vojne. Je považovaný za jedného z hlavných architektov amerického katolíckeho školstva. Jeho meno nesie mnoho vzdelávacích inštitúcií po celom svete.

Neumann a štúdium na piaristickom gymnáziu (1823 – 1829)

Na začiatku dvadsiatych rokov 19. storočia boli v južných Čechách tri gymnáziá – v Písku, v Jindřichovom Hradci (Neuhaus) a v Českých Budějoviciach. Dvanásťročného Neumanna rodičia poslali do Budějovíc, aj keď písecké gymnázium bolo o niekoľko kilometrov bližšie k jeho rodnému mestu Prachaticiam. V prvej polovici 19. storočia však malo budějovické gymnázium výlučné postavenie pre svoju kvalitu a dobrú povesť, o čom svedčí najmä počet študentov, ktorí tu študovali. Toto postavenie ešte posilnila skutočnosť, že v rokoch 1803 a 1804 boli v Budějoviciach zriadené dve nové školy – Filozofický inštitút (nazývaný aj filozofické lýceum alebo filozofické kolégium) a teologický inštitút, t. j. biskupský kňazský seminár, ktoré navštevovalo veľké množstvo študentov túžiacich po univerzitnom štúdiu alebo kňazskej kariére. Jánovi rodičia si boli nepochybne vedomí týchto možností.

Neumann spomína, že si spolu s ďalšími tromi študentmi prenajal úplne obyčajnú izbu so stravou, aby nezvyšoval náklady svojich rodičov. Na štúdium na gymnáziu bol výborne pripravený, najmä vďaka prachatickému katechétovi Petrovi Schmitovi. Prvých dva a pol roka štúdia považuje za veľmi nenáročné vďaka príliš benevolentnému starému profesorovi, ktorý viedol ich triedu. Ján ľahko získaval priemerné známky zo všetkých predmetov. Spomína tiež, že mal veľa voľného času, ktorý venoval čítaniu rôznych kníh a príležitostným hrám a prechádzkam s priateľmi. Starý triedny profesor mal však problémy s alkoholom, kvôli čomu bol prepustený, a neskôr si vzal život. Nový triedny profesor bol prísny. Trval na tom, aby sa študenti naučili všetku zameškanú látku len za šesť mesiacov. Tento nový prístup spôsoboval niektorým študentom ťažkosti, Neumann však nehovorí, že by to spôsobovalo problémy jemu. Ani študijné výsledky tomu nenasvedčujú, pretože boli stále priemerné. Aj v duchovnej oblasti sa držal toho, na čo bol zvyknutý z domu, t. j. chodil na spoveď raz za štvrť roka a prijímal sväté prijímanie. Nebol však spokojný. Bol to pocit spojený s viacerými faktormi. Profesor náboženstva trval na doslovnom memorovaní, takže tieto hodiny boli pre neho najťažšie. Jeden z jeho spolužiakov napísal, že Jána počas štvrtého ročníka štúdia vyrušoval syn jeho domácej. Napokon, bývanie v jednej izbe s viacerými chlapcami určite nepomáhalo sústredeniu na študijné záležitosti.

Neumann spomína, že na konci školského roka 1826/1827, teda po štvrtom ročníku gymnázia, jeho odpor k štúdiu natoľko vzrástol, že ho chcel ukončiť. K týmto úvahám ho viditeľne nenútili jeho školské výsledky. Stále bol priemerným žiakom, horšie výsledky mal len z latinčiny a matematiky, v ktorých bol na päťbodovej stupnici hodnotený druhou najhoršou známkou. Jeho otec, ktorý videl stratu synovej motivácie, však vyjadril nespokojnosť s priebehom jeho štúdia. Skutočne by sa nebránil tomu, keby si Ján namiesto štúdia založil rodinný podnik. Koniec koncov, vo všeobecnosti by na ukončení štúdia nebolo nič zvláštne, pretože po absolvovaní nižšej školy, t. j. prvých štyroch tried gymnázia, značná časť študentov odchádzala. Dôvody boli často sociálne, keďže za štúdium sa muselo platiť a zvýšili sa aj náklady rodičov na bývanie.

Jánova matka a sestra Veronika ho však presvedčili, aby pokračoval v štúdiu. Išiel teda za svojím otcom a vysvetlil mu okolnosti získania nelichotivých známok z oboch spomínaných predmetov. Otec ho dal preskúšať prachatickému dekanovi a profesorovi, ktorý práve v Prachaticiach pôsobil. Potvrdili, že študijný pokrok jeho syna nezodpovedá získanému hodnoteniu. Otec požiadal prefekta gymnázia o novú skúšku svojho syna, v ktorej Ján úspešne obstál. Filip Neumann potom poslal svojho syna späť do školy.

Na začiatku nového školského roka Ján zmenil miesto ubytovania. Prenajal si samostatnú izbu na Biskupskej ulici, oproti biskupskej rezidencii. Toto riešenie mu prinieslo vytúžený pokoj. Napokon, humanitné zameranie piatej a šiestej triedy gymnázia mu dokonale vyhovovalo. V tomto období rástol jeho záujem o štúdium, čo sa prejavilo v jeho študijných výsledkoch. Vyhovovali mu aj profesori. Dokončil štúdium na gymnáziu 9. júna 1829.

Zo zachovaných prameňov je zrejmé, že v rokoch 1823 – 1829 sa takmer celý čas zdržiaval v Českých Budějoviciach a plnil si tam svoje študijné povinnosti. Doma v Prachaticiach bol len počas prázdninových mesiacov, ktoré pravdepodobne strávil pri niektorých rodinných udalostiach, ako bola napríklad svadba jeho sestry Veroniky 2. júna 1829. Napokon zostal v úzkom kontakte s rodinou vďaka listom, ktoré písal, a tiež z času na čas, keď jeho sestry navštívili České Budějovice.

Z viacerých prameňov máme ešte niekoľko informácií, ktoré možno priradiť nie ku konkrétnym rokom štúdia, ale k obdobiu štúdia na gymnáziu všeobecne, odhaľujúce a dotvárajúce atmosféru mesta a Jánovu osobnosť. Samozrejme, niektoré z nich treba brať so značnou rezervou, najmä „hagiografické“ zveličovanie niektorých jeho spolužiakov či vzdialenejších príbuzných zo 70. a 80. rokov 19. storočia, keď písali svoje svedectvá o Neumannovom detstve a mladosti. Zo svedectiev jeho spolužiakov vyplýva, že bol veľmi dobrým žiakom, osobne zbožným, ktorý sa vyhýbal problematickým situáciám, stále so sebou nosil knihy, chodil na prechádzky a zaujímal sa o štúdium jazykov. Časté tvrdenia, že bol veľmi dobrým študentom, sú trochu v rozpore s tým, čo vieme z jeho autobiografie a priebehu a výsledkov prvých štyroch rokov štúdia. Sám Neumann o sebe písal len veľmi stručne a skromne. Naopak, jeho spolužiaci, ktorí s ním prešli gymnáziom a pokračovali v štúdiu na filozofickom lýceu a v biskupskom kňazskom seminári, si po toľkých rokoch nemohli spomenúť na zložitejšie začiatky štúdia svojho priateľa.  Mali spomienky na vynikajúceho študenta, budúceho biskupa, ale aj dobrého priateľa, ktorý bol pokojný a dosť vážny, ale na druhej strane nepokazil žiadnu zábavu.

Medzi jeho najbližších priateľov v tomto období patril Vojtěch Schmid a Antonín Laad, preto sú ich svedectvá cenné a zaujímavé. Schmid hovorí o častom štúdiu a spoločných prechádzkach bez ohľadu na počasie. Hoci Ján študoval s priemernými známkami zo študijných predmetov, rád si prehlboval vedomosti z rôznych oblastí. Neumann preto zaobstarával knihy pre rôzne oblasti. Osobitne sa však zaujímal o geografiu a poéziu. O nových poznatkoch sa rád rozprával so svojimi priateľmi na prechádzkach. Schmid však Jánov záujem o astronómiu a prírodné vedy, často spomínaný v iných svedectvách, pripisuje neskoršiemu štúdiu na filozofickom lýceu. Antonín Laad bol jeho spolužiakom na škole v Prachaticiach od roku 1821. V roku 1823 s ním nastúpil do prvej triedy gymnázia. Spoločne cestovali až do roku 1836. Zdôrazňoval, že Ján mal veľmi dobré vzťahy s učiteľmi a spolužiakmi vďaka svojim vlastnostiam – skromnosti, nenáročnosti, pokore, tolerancii a službe. Hovorí aj o jeho neustálom čítaní kníh a záujme o jazyky. Spomína aj jeho schopnosť vytvárať tieňové obrazy pomocou pantografu. Podľa Laada začal Ján študovať taliančinu na nižšom gymnáziu a francúzštinu na vyššom gymnáziu.

Jeho prachatický katechéta (a budúci prachatický dekan) Iglauer hovorí o jeho ďalších záujmoch v čase gymnaziálnych štúdií. Okrem kreslenia k nim pridáva aj záujem o prírodu. Ján si kúpil mikroskop na skúmanie prírody a o svojich pozorovaniach rozprával ostatným. Spomínal aj na jeho znalosti klasických diel.

Neumann a jeho štúdium na Filozofickom inštitúte (1829 – 1831)

Filozofický ústav bol jednou z dvoch inštitúcií vysokého školstva v južných Čechách. Vo všeobecnosti sa takéto filozofické lýceá zakladali mimo tradičných univerzitných centier. Predovšetkým mali pomôcť získať dostatočný počet budúcich kňazov, pretože na prijatie do seminára bolo potrebné absolvovať aspoň skrátené filozofické štúdium. Štúdium trvalo dva roky a tvorilo medzistupeň medzi gymnáziom a univerzitou alebo kňazským seminárom s teologickým inštitútom. Ak študent chcel, mohol absolvovať tretí ročník na niektorej z univerzít, a získať tak buď možnosť ďalšieho univerzitného štúdia alebo oprávnenie vykonávať učiteľskú prax. Dekrétom cisára Františka I. bol 25. marca 1803 založený Filozofický inštitút v Českých Budějoviciach. Vyučovanie sa začalo nasledujúci rok.

Pokiaľ ide o Neumannovo štúdium, tamojšie vyučovanie viedli štyria cisterciáni z kláštora vo Vyššom Brode. Medzi hlavné predmety patrili náboženstvo, latinčina, teoretická a praktická filozofia, matematika a fyzika. Podľa aktuálnej ponuky si však bolo možné vybrať aj voliteľné predmety, ako napríklad gréčtinu, históriu, základy prírodných vied, pedagogiku alebo agronómiu. Medzi vplyvné osobnosti, ktoré tu pôsobili, patrili Josef Emanuel Davídek, Bernard Cajetan Schopper a Carl Leo Böhm.

Na svoje vtedajšie štúdium spomína Ján pozitívne:

„Počas dvoch rokov filozofie (1. novembra 1829 – 7. septembra 1831) sa vo mne udialo veľa zmien. Boli sme skupina ôsmich alebo desiatich študentov, ktorí prejavovali silný záujem o rôzne oblasti štúdia. Všetky voľné hodiny a celé dni oddychu sme trávili tým, že sme sa navzájom delili o to, čo každý zistil vo svojej špecializácii. K tomu sa pridávalo dobré a bezúhonné správanie našich profesorov, ctihodných cisterciánov, ktorí viedli Filozofický inštitút. U nich každý pociťoval veľmi priateľské prijatie a úplnú spokojnosť napriek tomu, že boli nemilosrdne prísni, keď objavili podvod alebo zlú vôľu. V tých dvoch rokoch sa horlivo venoval svojmu sklonu k prírodným vedám: botanike a biológii, geografii, fyzike, geológii, astronómii. A s najväčším nadšením som sa venoval algebre, geometrii a trigonometrii, predmetom, ktoré mi predtým neboli po chuti.“

Skutočne sa učil viac, ako bolo jeho povinnosťou, zhodujú sa spomienky jeho spolužiakov. Aby sa naučil vyššiu matematiku, požiadal o doučovanie Josepha Jüttnera, delostreleckého dôstojníka z budějovickej posádky. Jeho záujem o prírodné vedy, najmä o botaniku, bol nevídaný. Ďalšou oblasťou jeho záujmu bola astronómia. Intenzívne sa snažil získať nové poznatky. Z jeho poznámok z predmetov je zrejmé, že mal zmysel pre systém, poriadok a presné formulácie. Mal veľa priateľov. Ako osobnosť bol pomerne vážny, ale na druhej strane sa dokázal smiať a žartovať. Raz sa dal presvedčiť a zúčastnil sa na plese, aby nepokazil zábavu, avšak sám netancoval. V obliekaní, jedení a pití bol triezvy. Na otázku o svojom vzťahu k ženám odpovedal, že sú ako pekne viazané knihy, ktoré sa nenaučil čítať. Intelektuálne si prehĺbil aj záujem o vieru: čítal Bibliu, diela Tomáša Kempenského a Luisa de Granada a niektoré spisy protestantských autorov. Jeho priateľ Vojtěch Schmid vo svojom svedectve zdôraznil, že vedomosti z prírodných vied a astronómie získal bez pomoci učiteľov. Skúsenosti si vymieňali s dvoma priateľmi, ktorí mali rovnaké záujmy. Dokonca si pre vlastné potreby vyrobili nebeský glóbus. Antonín Laad k čítaniu protestantských autorov dodáva len toľko, že sa chcel naučiť rozlišovať medzi katolíckym a nekatolíckym a tiež vedieť obhájiť pravdy katolíckej náuky. Po začatí štúdia teológie Neumann spálil všetky svoje protestantské knihy.

Veľmi cenné sú svedectvá ďalšieho spolužiaka Karla Krbečka, ktorý sa s Neumannom spriatelil v Prachaticiach, ale potom navštevoval gymnázium v Písku. Opäť sa stretli počas štúdia na filozofickom lýceu a obnovili svoje priateľstvo. Krbeček svedčí o tom, že často chodili na spoločné prechádzky. Predstavuje ho ako aktívneho človeka a plne ponoreného do sveta štúdia. K mladším študentom, ktorých mal Krbeček na starosti, dokázal byť veľmi láskavý – nechal ich hrať na gitare vo svojom byte a ukázal im, ako sa pracuje s mikroskopom. Svedčí o tom, že sa rád delil o svoje vedomosti z astronómie, ukazoval hviezdnu oblohu na glóbuse a pozoroval hviezdy cez ďalekohľad. Poukazuje na jeho láskavý zmysel pre humor, ako aj na jeho vytrvalosť pri riešení zložitých matematických problémov. Zdôrazňuje jeho záujem o štúdium jazykov, ktorý nakoniec vyústil do vzájomnej dohody, podľa ktorej Krbeček učil Neumanna češtinu a Neumann jeho zasa taliančinu. Samozrejme, Neumann vedel hovoriť česky už skôr, pretože jeho matka bola Češka, ale dôležité boli výmeny listov, vďaka ktorým si precvičoval aj písanú reč. Neskôr, keď sa Neumann ako biskup stretol s Krbečkom počas návštevy Čiech v roku 1855, spomínal, že tieto cvičenia mu pomohli naučiť sa v USA ďalšie slovanské jazyky.

Po absolvovaní filozofického inštitútu sa do popredia dostala zásadná otázka Neumannovho ďalšieho povolania. Vieme, že si vybral kňazstvo, čo ho viedlo k štúdiu teológie. Možno však jednoznačne vylúčiť, že by sa pre kňazstvo rozhodol už počas štúdia filozofie, a už vôbec nie pre povolanie k misionárskej činnosti. Mnoho hagiograficky orientovaných prác poukazuje na zbožnosť, ktorú si priniesol z otcovho domu a ktorá ho viedla ku kňazskej kariére. Z Neumannovej autobiografie a denníka je však zrejmé, že to určite nebolo také jednoznačné.

Neskôr napísal, že jeho záujem o Schillera, Herdera a iných básnikov ho odradil od kňazského povolania. Až na konci filozofických štúdií sa Ján rozhodoval medzi medicínou, právom a teológiou. Hovorí o tom takto:

„Keď na konci filozofie nastal čas, aby som sa rozhodol buď pre teológiu, alebo pre právo či medicínu, cítil som, že ma viac láka to posledné. Bolo to o to viac, že z osemdesiatich alebo deväťdesiatich uchádzačov o teológiu mali prijať len dvadsať. Na to sa popri najlepšom študijnom vysvedčení vyžadovali aj odporúčania, a s tými som nechcel mať nič spoločné.

V tejto neistote ohľadom voľby povolania som sa vrátil domov na jesenné prázdniny roku 1831 a zistil som, že otec nie je proti tomu, aby som šiel študovať medicínu do Prahy, hoci výdavky s tým spojené boli veľké. Moja matka z toho nebola príliš nadšená. Aj keď som ju upozornil, že nepoznám nikoho, kto by podporil moju žiadosť o prijatie na ústav pre štúdium teológie (všetci tam študovali bez platenia školného), predsa len si myslela, že by som to mal skúsiť. Napísal som teda žiadosť a poslal ju do Budějovíc osobitným poslom do biskupského konzistória a krátko nato som dostal list o prijatí do budějovického teologického seminára. Od tej chvíle som už na medicínu nikdy nepomyslel a prakticky som sa úplne vzdal aj štúdia fyziky a astronómie, ktorým som radšej venoval čas, a to bez väčších ťažkostí.“

Tento opis okolností, ktoré ho priviedli k štúdiu teológie a kňazskému povolaniu, je presvedčivý. Vo všeobecnejšej rovine však môžeme povedať, že svoju úlohu zohrala, samozrejme, aj jeho rodina, ale vlastne aj kňazské vzory z Prachatíc a Budějovíc už len svojou prítomnosťou a dobrým príkladom v duchovnej formácii gymnazistov a študentov Filozofického inštitútu. Bol tiež veľmi dobre pripravený na štúdium teológie z hľadiska vedomostí a zručností.

Neumann a biskupský kňazský seminár (1831-1833)

Biskupský kňazský seminár sa prakticky prekrýval s diecéznym Teologickým inštitútom, t. j. očakávala sa kombinácia formácie a vzdelávania. Išlo o tú istú budovu, kde mohli seminaristi bývať a aj študovať. Seminár s teologickým inštitútom bol založený cisárskym dekrétom zo 7. apríla 1803. Štúdium v teologickom inštitúte sa začalo 4. novembra 1804. Od začiatku však v jednoposchodovej seminárnej budove na dnešnej Kněžskej ulici bývalo len 30 mladých ľudí, čo platilo aj pre časy štúdia Jána Nepomuckého Neumanna. Pre ostatných seminaristov nebolo miesto, a tak hoci mali štatút seminaristov, mali svoje súkromné ubytovanie v meste a pravidelne navštevovali prednášky. Náklady spojené s bývaním, stravou a štúdiom boli hradené buď ako štipendistom, ktorých bolo v tom čase asi 45, alebo si všetko platili sami, pretože pochádzali z lepšie situovaných rodín.

Prejdime teraz k samotnému Neumannovi. Vo svojej autobiografii hovorí o oznámení o prijatí. Bolo to rýchle a asi trochu prekvapujúce, pretože konkurencia bola veľká. V jeho prospech však hralo niekoľko okolností: v prvom rade si učitelia gymnázia a najmä filozofického lýcea nemohli nevšimnúť jeho nefalšovanú zbožnosť i prehlbujúci sa záujem o štúdium korunovaný výbornými výsledkami. Jeho učitelia nepochybne oznámili biskupovi, že je vhodným kandidátom na kňazstvo. Okrem toho určite zohralo úlohu aj to, že Neumannova rodina bola pomerne dobre situovaná, takže si mohol dovoliť pokračovať v štúdiu. Táto skutočnosť súvisí s vyššie opísanou špecifickou situáciou v budějovickom biskupskom kňazskom seminári. Neumann nemusel riešiť svoje ubytovanie v seminári ani zabezpečovať si štipendiá. Mohol študovať ako externý študent na vlastné náklady. V neposlednom rade poslal svoju prihlášku do seminára zhodou okolností v čase, keď bolo prijímaných viac uchádzačov ako zvyčajne.

To, čo pravdepodobne pomohlo Jánovi Nepomuckému Neumannovi vstúpiť do seminára, sa neskôr stalo problémom pre neho a jeho spolužiakov. Samozrejme, vyšší počet študentov teológie mal za následok aj viac uchádzačov o kňazskú vysviacku. Tí potom neboli vysvätení hneď po ukončení štúdia, ako to bolo zvykom. Na vysvätenie museli dlho čakať, pretože vo farskej správe diecézy nebolo miesto.

Neumann začal študovať teológiu na sviatok Všetkých svätých 1. novembra 1831. Spomína, že v budove seminára mohli pre nedostatok miesta bývať len dva ročníky študentov. Preto si prenajal skromnú izbu v dome vdovy Novakovej priamo oproti budove seminára.

Spomína, že predmety študoval con amore (s láskou).  Štúdium mu prinášalo veľké uspokojenie. Profesorov hodnotil veľmi vysoko, kriticky hodnotil len profesora cirkevných dejín a kanonického práva Františka Linharta, ktorý sa prikláňal k jozefinizmu. Vo svojich spomienkach vysoko hodnotí štúdium Nového zákona pod vedením Jána Körnera, najmä listov apoštola Pavla.

Jánovo hlbšie štúdium Biblie potvrdzujú aj jeho spolužiaci. Antonín Laad zdôrazňuje, že získal svoj výtlačok Vulgáty a neustále ju študoval. Podobne svedčia aj Karel Krbeček a Vojtěch Šmíd, a to aj v súvislosti so štúdiom Nového zákona. V skupine sa dokonca učili naspamäť časti evanjelií a listov. Podľa ďalších svedectiev si prehĺbil znalosť taliančiny, študoval aj francúzštinu a spolu s priateľom Žďárským sa naďalej učil češtinu.

Naopak, nespomínali, že by študoval češtinu priamo spojenú s teológiou. Je známe, že bratia Körnerovci aj Michael Schönbeck boli veľkými podporovateľmi češtiny v seminári. Ich motiváciou bola jednak láska k češtine, ktorú chceli rozvíjať a pestovať, jednak praktická snaha podporiť znalosť češtiny u tých seminaristov, ktorí pochádzali z nemeckých rodín a nevedeli ju veľmi dobre. Slabá znalosť češtiny by mohla byť prekážkou aj v budúcej kňazskej službe v dvojjazyčnej budějovickej diecéze. Samotný Ján Nepomucký Neumann bol v študijnom katalógu uvedený ako Nemec, čo nebolo národnostné, ale jazykové označenie, t. j. ktorý jazyk uprednostňoval. Nepochybne bol od detstva dvojjazyčný a stalo sa to pre neho takou samozrejmosťou, že nemal dôvod to nejako zvlášť zdôrazňovať.

Vďaka vyššie prezentovaným Růžičkovým statiam vieme presne, čo určovalo každodenný život Jána Nepomuckého Neumanna. Keďže bol študentom žijúcim mimo seminára, je celkom jednoduché vysvetliť, prečo vo svojej autobiografii spomína na seminár skôr ako na miesto štúdia než formácie. Jána Körnera si tiež nepamätá ako rektora seminára, ale ako biblistu. Na rozdiel od študentov žijúcich v seminári mal relatívnu slobodu, ktorá mu napríklad umožňovala – ak sa rozhodol – využívať možnosti zábavy v meste. Žil však podľa predpísaných pravidiel.

Popri štúdiu teológie sa naďalej prehlboval jeho duchovný život. Prijímal predpisy podľa štatútu od samého začiatku veľmi vážne. Preto spálil nezákonné knihy, ktoré mal vo svojej knižnici na začiatku štúdia. Z pohľadu jeho nadriadených si v duchovnej formácii neviedol zle. Rektor seminára Ján Körner ho odporučil ako jedného z mála na prijatie tonzúry a štyroch nižších svätení na konci prvého ročníka.

Priamym dôsledkom prehlbovania duchovného života bolo samotné rozhodnutie vydať sa na misie, ktoré bolo jednou z veľkých tém skúmania jeho života. Treba opäť zdôrazniť, že toto rozhodnutie padlo až počas jeho teologických štúdií, nie skôr. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že mohol byť v kontakte s Hermannom Dichtlom už v roku 1829 a mohol sa dozvedieť o Leopoldínskej spoločnosti, ktorá bola založená v tom roku. Vo svojich listoch a autobiografii však spomína, kedy prijal povolanie k misiám.

V liste rodičom z 11. februára 1836, ktorý napísal krátko po odchode z domu, hovorí o cieli, na ktorý sa „pripravoval tri roky, napriek mnohým prekážkam: ľahkosť s akou som získal potrebné vedomosti pre môj budúci stav. Okrem toho ma mnohé ďalšie okolnosti utvrdili v presvedčení, že je to volanie Boha, ktorý ma nabádal, aby som sa obetoval za spásu nevedomých, aj keď mi to robí ťažkosti.”

Vo svojej autobiografii hovorí o tom, že v druhom ročníku teologických štúdií začal čítať tlačené správy Leopoldínskej spoločnosti, najmä listy Friderika Baragu (1797 – 1868) a ďalších misionárov pôsobiacich v Severnej Amerike. Baraga bol výraznou, inšpiratívnou osobnosťou. Pôvodne slovinský kňaz sa v roku 1830 prihlásil do misií v USA, kde začal slúžiť v roku 1831. Do Európy posielal listy, ktoré potom Neumann čítal. Spolu so svojím spolužiakom Vojtěchom Schmidom sa počas prechádzky popri rieke Vltava rozhodol odísť do Severnej Ameriky po tom, ako bude vysvätený za kňaza. So svojím zámerom oboznámili niekoľkých spolužiakov, ale tí sa k nim nepridali, hoci údajne tento zámer obdivovali. Antonín Laad toto rozhodnutie spája aj s jeho dôkladným štúdiom Nového zákona, konkrétne s Druhým listom Korinťanom, 11. kapitolou.

Neumann sa začal na svoju misiu pripravovať fyzicky aj psychicky. Dnes by sme povedali, že sa systematicky posilňoval, a tak sa pripravoval na ťažký osud misionára. Zintenzívnil aj svoje štúdium jazykov. Leonard Žďárský, rodák z Prachatic, napísal o tomto období prípravy nasledujúce slová:

„V tom čase sa vyhýbal spoločenským kontaktom so spolužiakmi a voľný čas venoval štúdiu cudzích jazykov (angličtina, taliančina, francúzština) a astronómii. Ako si na jednej strane rozširoval svoje vedomosti, na druhej strane podriaďoval svoj telesný život prísnosti, čo mňa i ostatných často udivovalo. Tak sa napríklad vzdal svojej zvyčajnej stravy, počas chladných jesenných mesiacov prebdel celú noc a na čerstvom vzduchu. Priznám sa, že táto prísnosť a toto odriekanie sa mi zdali ako drsné preháňanie.”

Až neskôr sa dozvedel účel tohto konania.

Ján, ako aj Vojtěch Schmid, sa rozhodli požiadať biskupa Růžičku, aby ich počas druhého ročníka poslal študovať do Prahy. Dúfali, že sa tam naučia francúzsky a anglicky. Biskup Růžička mal možnosť poslať niekoľkých seminaristov do pražského arcibiskupského seminára, čo znamenalo pokračovať v štúdiu teológie na univerzite v Prahe. V tomto prípade vyhovel Neumannovej žiadosti, aby pokračoval v štúdiu teológie v Prahe a pripravil sa na svoje budúce povolanie v nasledujúcom školskom roku. Biskup Růžička však s ním neposlal Vojtěcha Schmida, ale iného priateľa z detstva, Antonína Laada. Neumann tak strávil tretí a štvrtý ročník teologického štúdia v Prahe, ale to už nie je predmetom našej štúdie.

Prvá oficiálne uverejnená modlitba za blahorečenie Jána Nepomuckého Neumanna, ktorú schválil spišský biskup Ján Vojtaššák v roku 1937

Niekoľko slov na záver

V sledovanom období rokov 1823 – 1833 bol Neumannov život pevne spojený s mestom České Budějovice. Mal do istej miery šťastie, že v ňom žil v čase, keď bolo pokojným miestom.

Mladý Ján mal prekvapujúco veľa slobody. Túto slobodu mu dávalo dobré materiálne zabezpečenie i osobná podpora zo strany rodiny a samostatné bývanie, v ktorom trávil väčšinu času štúdiom, vrátane obdobia, keď bol seminaristom. Nezávislý život a nedostatok dohľadu sa nestali dôvodom na uvoľnené alebo možno nevhodné správanie. Naopak, táto situácia ho viedla k samostatnosti a osobnej zodpovednosti – navyše mu umožnila zintenzívniť osobnú prípravu na misionárske povolanie, čo by v priestoroch seminára nebolo možné. Vážnosti jeho povahy nezodpovedala túžba akokoľvek sa zapájať do spoločenského a kultúrneho života alebo intenzívnejšie využívať možnosti zábavy, čo je u mladého človeka vo veku od 12 do 22 rokov trochu prekvapujúce, ale jednoznačné svedectvá jeho spolužiakov to potvrdzujú.

Od začiatku sa jeho život točil najmä okolo štúdia. Z mladého muža, ktorý s istými ťažkosťami prešiel nižšími ročníkmi gymnázia, sa stal dobrý a napokon aj vynikajúci študent, ktorý sa veľmi dobre vzdelával, mal niekoľko odborných záujmov a postupne objavil svoje životné povolanie. Na konci jeho desaťročného pobytu v Českých Budějoviciach ho rozhodne ešte nemožno považovať za človeka so širokým rozhľadom. Je známe, že prakticky necestoval, hoci mal rád prechádzky a dlhšie túry. Tento nedostatok určite ovplyvnil horizont jeho vtedajších životných skúseností. Mal však šťastie, že dozrieval pokojne. Pozitívnu úlohu zohral dohľad zo strany ľudsky a odborne kvalitných učiteľov gymnázia, filozofického lýcea a teologického inštitútu v biskupskom kňazskom seminári. Do väčšieho sveta odchádzal veľmi dobre vzdelaný a osobnostne dostatočne zrelý, aby s kritickou rozvahou prijímal alebo odmietal nové veci. Zároveň však mal pred sebou jasné ciele: dokončiť teologické štúdium, prehĺbiť si jazykové znalosti, prijať kňazskú vysviacku a napokon odísť na misie do Severnej Ameriky. Ako však už vieme, musel prejsť oveľa tŕnistejšou cestou, ako očakával, aby dosiahol tieto ciele.

Zdroj: SVOBODA, Rudolf: John Nepomucene Neumann in Budweis, 1823-1833: Study at Gymnasium, Institute of Philosophy and Episcopal Priestly Seminary. In: Spicilegium historicum (SHCSR), 71 (2023), pp. 67-117.

Preklad a výber: mediálny tím redemptoristov